Kotlebovi sympatizanti, kritizujúci liberálnu demokraciu ako nefungujúcu a skorumpovanú, by ju vlastne mali velebiť ako výborný systém, ktorý umožnil preniesť ich deštruktívne a iracionálne rozhodnutie do reality parlamentnej účasti na moci.
Treba sa konkrétne pozastaviť nad tým, ako ľahko sa fašistická strana dostala k moci. S doterajším upadajúcimi spoločenskými pomermi u nás je totiž celkom kompatibilná (čo nemožno povedať o komunistoch, pretože naďalej nedokážu presadiť svoje názory). Nie je odpoveďou alebo protiváhou k terajšiemu degresívnemu vývoju, ale jeho priamym vyznením či produktom. Tzv. protestné hlasy pre extrémnu pravicu nepredstavujú hlasy obrodenia politického života, ale ten najsmradľavejší hnoj, ktorý na Slovensku po rokoch neistoty a bezohľadnosti vyhnil.
Kremnička – pamätník mohyla na mieste masového hrobu 742 obetí, zavraždených fašistami po potlačení Slovenského národného povstania. Monument vznikol v roku 1949 podľa návrhov Dušana Jurkoviča.
Preto by si aj naši neúnavní konšpirátori mali uvedomiť, že sa stali súčasťou najväčšej konšpirácie: stali sa najposlušnejšou bábkou oligarchov v ich snahe naďalej rozsievať chaos, strach a nedôveru. Pozrime si len Kollárov náhly nástup do politiky a návrat na Slovensko tesne pred voľbami. Z americkej pláže v Miami, kde sa pre početnú hispánsku a latinoamerickú komunitu hovorí z dvoch tretín po španielsky, odišiel potom, ako pod zámienkou ochrany Slovenska pred prílivom imigrantov vycítil príležitosť postaviť sa na čelo vydeseného davu. Rovnaký efekt majú i hlasy pre stranu divokého koňa Matoviča či ĽSNS, hosťujúcej futbalových chuligánov či bývalého poslanca Mečiarovej HZDS, podieľajúcej sa na divokej privatizácii a rozkrádaní štátneho majetku.
V tejto súvislosti je zaujímavá otázka Hany Fábry na to, čo by ostalo z Kotlebovho fanklubu v prípade, ak by naozaj zahodil bagandže a rasistický slovník a ostal len tou „protisystémovou stranou“, do pozície ktorej sa pasuje. Kúzlo by pominulo a všetci diskutéri typu „nie som rasista, ale…“ by otvorili oči a namiesto toho povedali, že „to takto predsa nejde“. To, na čom Kotleba vyhráva, vôbec nie je nejaký zmysluplný či ambiciózny politický program, ale znôška xenofóbnych nezmyslov a násilníckych výpadov, ktoré sa nedajú sklamať.
Ak si všimneme argumenty Kotlebových sympatizantov, vidíme, že sledujú tlač a médiá a veľmi dobre vedia o prehreškoch politikov. Tým pádom im nemohlo ujsť ani to, ako letmo a diletantsky viedol svoj úrad v Banskej Bystrici. Nemýľme sa, že si nahovárajú, že dokáže poraziť korupciu, i keď zamestnáva známych a rodinu; že sa domnievajú, že nepozná dejiny a preto velebí fašistický, kolaborantský štát; či že môže mať skutočné riešenie sociálnych problémov napriek tomu, že sa obklopuje primitívmi.
Nie. Fašizmus voličom a sympatizantom ponúka pridanú hodnotu, na ktorú iné – príčetné a demokratické strany – nemôžu pristúpiť. Vytvárajú totiž spojenectvo postavené na zdieľanom špinavom tajomstve jeho účastníkov. Na strachu z neznámeho cudzieho, do ktorého si budete môcť tiež kopnúť, pretože cez neho prehodia deku. Pudy sa pýtajú von a keď nemáte na dovolenku, od spoločnosti sa vám nedostáva uznanie v podobe dôstojného platu či pochvaly, spojíte sa s tými, ktorí im dajú zelenú. Dôkazom tejto frustrácie, opomínania, a nízkeho sebavedomia bolo urazenie sa sympatizantov potom, ako nebol Kotleba prijatý prezidentom. Opäť pocit, že z elitárskeho klubu sú vylúčení, že ich hlas nie je rešpektovaný.
Preto je fašizmus v liberálnej demokracii nezastaviteľný, lebo nestavia na sile vyargumentovanej debaty, ale na iracionálnej stránke človeka. Fašizmus stojí na predstave hrozivého cudzinca, ktorou apeluje na ľudské pudy, takže diskusia absolútne nepomáha. Rovnako tak to, čo spájalo kolaborantov nacizmu, bolo špinavé tajomstvo holokaustu, masového vyvražďovania, pred ktorým sa sami vymedzovali usporadúvaním kultúrnych podujatí, aby tak zahnali svoj desivý obraz v zrkadle. Nacizmus je zápach, ktorý už neprivodzuje zahanbenie jedinca, ale berie sa ako spoločné tajomstvo, ako odpudivý zväzok, ktorí nás drží v rovnakej zvieracej prízemnosti.
Na základe vymedzovania sa voči druhému fungujú aj ľudia označovaní ako „proruskí“ či „pro-putinovskí“, ktorých pocit spolupatričnosti nie je založený na akejsi „všeslovanskej jednote“, ale na odpore voči americkej kultúre. A platí to aj naopak: amerikanizmus Američanov či Európanov stojí na pocite nadradenosti kultúr (vezmime si len neustále zosmiešňovanie všetkého ruského). Nacionalizmus, podľa Howarda Zinna, stojí na odlišnosti a nadradenosti určitého „nás“ voči určitému „nim“. Vidieť to aj na tom, ako sa euroskeptickí a autoritárski nacionalisti pri islame odrazu utiekajú k európskemu dedičstvu, (paradoxne) založenému na (kresťanskej) idei otvorenosti voči blížnemu (susedovi) a demokracii.
Navrátiť sympatizantov fašistickej strany k rozumu možno len praktickým apelom na ich demokratickosť. Ak chcú rozhodovať o svojom osude, musia demokraciu aktívne prehlbovať, nie sa jej slabošsky a otrávene vzdávať v prospech autoritárstva. Žiada si to apelovať na ich kresťanské korene, prijímajúce tých najviac zavrhnutých a ponúkajúce lásku tým, ktorí ju najviac potrebujú. Zároveň však aj nadviazať na hnutia pracujúcich, ktoré si ťažko a statočne vydobyli práva rovnosti voliť, vzdelávať sa, vyrovnávať rozdiely a pomáhať zraniteľnejším.
