Sloboda prejavu a rasizmus

Prekvapujúci rozmer škandálu okolo zverejnených karikatúr proroka Mohameda ukazuje, ako sa účelovo vytvorená propaganda o kultúrnych vojnách môže presadiť v reálnom živote. Napriek očividnej absurdnosti celého sporu je moralizovanie západnej tlače nad posvätnosťou slobody slova viac ako pokrytecké. Svedčí o tom aj rozhovor redaktorky BBC so šéfredaktorom denníka Die Welt Rogerom Koeppelom, v ktorom sa známy nemecký novinár pasoval do takmer rytierskej pozície obhajcu slobody médií. Na otázku, či by uverejnil aj antisemitské karikatúry, odpovedal „samozrejme“ záporne s tým, že existujú určité hranice. Keď sa ho moderátorka spýtala, prečo by nemali takéto hranice existovať pre zobrazovanie karikatúr, ktoré považujú moslimovia za urážlivé, Roger Koeppel lakonicky odvetil: „Musia dodržiavať pravidlá spoločnosti, v ktorej žijú.“ Skrývanie sa za liberalizmus Tento postoj je liberálny iba zdanlivo. V skutočnosti je skôr vyjadrením postkoloniálnej civilizačnej nadradenosti, ktorá maskuje rasizmus a niečo, čo nazývam neoantisemitizmus (antiarabské prejavy). Ak nemecké noviny Die Welt vyšli s obrovským (skôr transparentom ako) titulkom „My máme právo rúhať sa Bohu!“, v skutočnosti tým chceli povedať „VÁŠMU Bohu“. A práve tu sa odzrkadľuje spupný postoj Západu s viac či menej uvedomelým cieľom ponížiť arabský svet. Inak si nemožno vysvetliť absurdne namyslenú až detinsky tvrdohlavú reťaz zverejňovania spomínaných karikatúr v ďalších a ďalších západných denníkoch, ku ktorým sa cez víkend „hrdinsky“ pridalo aj slovenské Sme. Toto zbytočné prilievanie benzínu do ohňa už celkom oprávnene aj umiernení moslimovia hodnotia ako evidentný zámer uraziť. Musím však dodať, že to isté si myslím o arabských počítačových hrách typu „Zabi si svojho Žida“, o najnovších protikresťanských karikatúrach v moslimskej tlači či o kreslenom vtipe, ktorý zobrazuje obeť nacizmu Annu Franklovú ležiacu v Hitlerovej posteli. Takéto stupídne demonštratívne reakcie na to, čo sa deje v Európe, uberajú moslimom na morálnej presvedčivosti ich protestov. To, čo sa nám pokúšajú podsunúť západní novinári, totiž, že my sme tí „civilizovaní, tolerantní a slobodu obhajujúci“ a oni sú tí „zaostalí, bigotní a fanatickí“, je iba milosrdný sebaklam. Ak by to tak bolo, nešiel by v Poľsku do väzenia novinár za uverejnený vtip na adresu Jána Pavla II. Ak by to tak bolo, neviedol by sa v Španielsku súdny proces proti vydavateľovi alternatívneho týždenníka, ktorý publikoval karikatúru Georgea Busha, ako onanuje pred krucifixom. Ak by to tak bolo, nekriminalizovali by sa na Slovensku i vo všetkých západných krajinách prejavy, ktoré nie sú súčasťou politického a ekonomického mainstreamu. Nie, západná spoločnosť má rovnako ako tá islamská svoje tabuizované témy, ktoré sa zakazujú, ignorujú alebo minimálne poburujú. Problém je niekde úplne inde. Ak dnes vieme, čo moslimov uráža, a napriek tomu im to robíme, nie je to prejav vlastnej slobody, ale tej najtemnejšej tradície rasizmu. Napokon, karikatúry moslimov sa v tých istých západných denníkoch objavovali aj predtým. Všetky obrázky mali niečo spoločné: zobrazovali Arabov alebo moslimských veriacich ako zlých, zákerných a škaredých ľudí s typickými odpudzujúcimi nosmi. Také isté obrázky sa v západnej tlači (slovenskú nevynímajúc) uverejňovali v tridsiatych rokoch minulého storočia na adresu Židov. Vyvolávali kultúrne stereotypy, predsudky a nenávisť voči odlišnej kultúre. Kam to dospelo, už všetci vieme. Židmi 21. storočia sa stávajú moslimovia. Sú podvedomým stelesnením nenávisti práve k tomu systému, ktorý potenciálne vytláča na perifériu nás všetkých. Jeho globalizačná dynamika nás zotročuje tým účinnejšie, čím presvedčivejšie si oblieka masku emancipácie a slobody. Hulvátstvo nie je politický postoj Iste, reakcie moslimov sú hysterické a nám tak trochu cudzie. Iste, moslimský svet, zdá sa, preferuje fundamentalistických politikov, ktorí im dodávajú pocit bezpečnosti a sebavedomia v podobe vlastnej (nie Západom implementovanej) identity. Ale bez toho je toľko očakávaná sekularizácia a liberalizácia moslimskej kultúry prakticky nemysliteľná. Nemôžeme hodnotiť úroveň civilizácie na základe prejavov, ktorým nerozumieme. Je to niečo podobné, akoby sme posudzovali správanie distingvovaného Angličana a temperamentného Taliana a vyvodzovali z toho nejaké politické závery. Zdá sa, že (dnes rovnako hysterická) európska tlač nepochopila jadro sporu: to, čo je vo vnútri západnej kultúry prejavom jej tradičného progresívneho ducha (v tomto prípade satira ako druh spoločenskej kritiky), sa môže vo vzťahu k iným kultúram stať pravým opakom: prejavom arogancie, zosmiešňovania a pohŕdania. Nikto u nás predsa nebude považovať za znak slobodného uvažovania, ak v tlači osočíme matku nejakého akokoľvek nepopulárneho politika. Takýto prejav sa u nás ešte stále nazýva neslušnosťou a hulvátstvom. Rovnako ako slotovské útoky na Maďarov a Rómov. Nemusíme sa stať moslimami, aby sme pochopili, že sme sa dotkli ich identity. Tu nejde o nedostatok humoru u Arabov, ako to zjednodušujú západné médiá (mimochodom, tisícročná arabská literatúra, ale i súčasná tlač dokazujú pravý opak). Ide tu o pochopenie základnej veci, že citlivosť moslimskej kultúry na svoje symboly neohrozuje západné hodnoty. Tie najväčšie pohromy západnej civilizácie vzišli vždy z nej samotnej. Autor je vysokoškolský učiteľ