Takzvaná vojna proti terorizmu predstavuje zrážku vnútri jednotlivých civilizácií, pričom každá strana predstiera, že bojuje s Islamským štátom, aby mohla udrieť na svojho skutočného nepriateľa.
Slávnostné vyhlásenia o vojne s Islamským štátom sú akési pochybné. Všetky svetové superveľmoci sa spojili proti náboženskému gangu, ktorý kontroluje malé územie prevažne púštnej krajiny. Neznamená to, že by sme sa nemali sústrediť na zničenie Islamského štátu a to bezpodmienečne. Jediná možná námietka spočíva v tom, že by sme sa mali naozaj sústrediť na jeho zničenie. To si vyžaduje oveľa viac než iba patetické deklarácie a vzývanie solidarity všetkých „civilizovaných“ síl proti démonizovanému fundamentalistickému nepriateľovi.
Nemali by sme sa angažovať v obvyklej rétorike ľavicových liberálov, že „nemôžeme bojovať terorom proti teroru, že násilie vyvoláva ďalšie násilie“. Mali by sme si konečne začať klásť nepríjemné otázky: ako je možné, že Islamský štát dokázal pretrvať? Napriek formálnemu odsudzovaniu a odmietaniu z každej strany, všetci vieme, že existujú sily a štáty, ktoré Islamský štát nielen v tichosti tolerujú, ale mu aj pomáhajú. Počas ostrých zrážok medzi ruskou armádou a teroristami Islamského štátu na území vojnou postihnutej Sýrie v súčasnosti veľký počet zranených bojovníkov IŠ vstupuje na turecké územie, kde sú prijímaní na hospitalizáciu vo vojenských nemocniciach.
Podľa Davida Graebera ak by Turecko uplatňovalo na Islamský štát takú istú absolútnu blokádu, akú zaviedlo na kurdských územiach v Sýrii, pričom by vo vzťahu ku kurdským stranám YPG a PKK bola rovnako nečinne ľahostajná, ako je voči IŠ, tento by dávno skolaboval a k parížskym útokom by pravdepodobne vôbec nedošlo. Turecko sa v skutočnosti neobmedzuje na tajné poskytovanie zdravotnej starostlivosti zraneným vojakom IŠ, lež navyše brutálne útočí na kurdské jednotky, ktoré sú jedinou miestnou silou, čo to myslí s bojom proti IŠ vážne. Ba čo viac, Turecko zostrelilo ruský bombardér, ktorý útočil na postavenia IŠ v Sýrii. Podobne sa správa kľúčový spojenec USA v regióne, Saudská Arábia, ktorému vyhovuje vojna IŠ proti šíitom. Dokonca Izrael podozrivo mlčí z jednoduchých oportunistických dôvodov: IŠ bojuje s proiránskymi šíitskymi silami, ktoré Izrael považuje za hlavného nepriateľa.
Dohoda medzi EÚ a Tureckom koncom novembra, podľa ktorej Turecko bude zadržiavať prúd utečencov do Európy a dostane za to veľkorysú finančnú pomoc, na začiatok tri miliardy eur, predstavuje hanebný, odporný skutok, jednoznačnú eticko-politickú katastrofu. Má toto byť spôsob, akým by mala byť vedená „vojna proti terorizmu“ – jednak podrobenie tureckému vydieraniu, jednak odmeňovanie jedného z hlavných vinníkov vzniku IŠ v Sýrii?! Oportunisticko-pragmatické zdôvodnenie dohody je evidentné, nie je snáď podplácanie Turecka najjednoduchším spôsobom, ako obmedziť príliv utečencov? Lenže dlhodobé dôsledky budú katastrofálne.
Nejasné pozadie je dôkazom toho, že „totálnu vojnu“ proti Islamskému štátu nemožno brať vážne, nie je myslená seriózne. Nejde o žiadnu zrážku civilizácií. V kresťanskom priestore stoja USA a Európa proti Rusku, v islamskom priestore stoja sunniti proti šíitom. Monštruózny Islamský štát slúži ako fetiš, ktorý zakrýva všetky boje, v ktorých každá strana predstiera, že bojuje proti IŠ, aby mohla zasiahnuť svojho skutočného nepriateľa.
(Z anglického originálu We Ned To Talk About Turkey v New Statesman preložil -lh-)
Foto: sushiesque /Flickr
