V diskusii k môjmu článku Mikloš chce regulovať trh, lebo zlyháva mi jeden diskutér vyčítal, že sa ako politológ vyjadrujem k odbornej ekonomickej téme. Je to prejav hlbokého nepochopenia článku a problému. Ja som predsa nerozoberal postavenie a fungovanie bánk ako finančných inštitúcií a ich dopady na ekonomiku, či už z makro- alebo z podnikového hľadiska. Upozornil som, že ľudia, ktorí majú v základnej ideologickej (i rétorickej) výbave odmietanie štátnej regulácie trhu zrazu tvrdia, že trh môže zlyhávať a že je správne, ak vtedy doň štát zasahuje.
A podľa tohto poznania a nie vlastných ideologických postulátov chcú aj konať. V prípade bánk. Lebo v iných prípadoch stále tvrdia, že štátna regulácie škodí viac ako samoregulácia trhu. Ale ak to zjavne nefunguje v prípade bánk – čo potvrdzujú konkrétne praktické skúsenosti – tak ako je možné, že inde to fungovať musí a niet inej možnosti? Odpoveď je jasná: hoci to neoliberáli nechcú priznať, vlastné zlyhávanie má trh v „základnej výbave“ a štátna regulácia pomáha kompenzovať či dokonca odstraňovať negatívne spoločenské, ale aj ekonomické dopady týchto zlyhaní. A hoci nechcem tvrdiť, že toto nie je priestor pre debatu ekonómov, celkom určite to je priestor pre debatu politológov.
Štát je vo vlastných podnikoch v menšine
Takto obšírne som sa vrátil k spomínanému článku preto, lebo aj v prípade tohto sa na prvý laický pohľad môže zdať, že opäť ide o výsostne ekonomickú tému. Pomiňme fakt, že skutočný demokrat by nemal ani naznačovať výhrady, že sa ktokoľvek vyjadruje k čomukoľvek, ale mal by hodnotiť obsah tohto vyjadrenia. Najmä, ak sám v jednej diskusii tvrdí, že nie je dôležité kto, ale čo hovorí. (Dvojitý meter – u mňa je jedno kto, u iného už nie – je, bohužiaľ, bežnou súčasťou myslenia pravičiarov, ktorí sa považujú za demokratov. A to nie je problém len Slovenska.) A hoci predmetom kritizovaného zákona je zrušenie účasti štátu na navrhovaní cien v energetike, ide tu opäť skôr o politický, či ideologický problém, než o problém ekonomický.
Pripomeňme si , že 6. novembra 2008 prijala NR SR zákon, ktorý mal len pár viet, pritom kľúčová bola iba jedna – stanovila, že cenové návrhy musia firmy, ktoré „podliehajú“ Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, schvaľovať na valnom zhromaždení. Zákon schválil parlament veľmi rýchlo a predchádzal mu dlhotrvajúci boj Ficovej vlády s energetickými monopolmi, ktoré systematicky tlačili ÚRSO do zdražovania energií. Poslednou kvapkou bol cenový návrh SPP na zdražovanie v čase, kedy (v dôsledku rozbiehajúcej sa krízy) sa už začala v iných krajinách cena plynu stabilizovať a pomaly aj klesať.
Kľúčovým problémom bol však fakt, že vláda sa o návrhoch na zdražovanie dozvedala až z médií, resp. po ich podaní na ÚRSO. Pretože hoci štátni nominanti v SPP (i ďalších energetických monopoloch) síce podali vopred správu na ministerstvo hospodárstva, ale nič viac s tým urobiť nemohli. Aj keď sami mali k dispozícii dosť informácií, na základe ktorých bolo jasné, že ide o neopodstatnené cenové návrhy. Boli síce členmi predstavenstiev, ale keďže v nich boli v menšine, nedokázali, ani na pokyn samotného premiéra, zabrániť takýmto cenovým návrhom. Súkromní investori ich vždy prehlasovali.
Podivuhodná privatizácia
Kameňom úrazu je fakt, že toto sa dialo v podnikoch, ktorých väčšinovým vlastníkom bol štát. Ak by to tak nebolo, nikto by sa nad tým nepozastavoval. Ale každý musí uznať, že tu nie je niečo s kostolným poriadkom, ak väčšinový vlastník nemá právo riadiť svoj podnik a väčšinu manažérskych pozícií, vrátane predstavenstva odovzdá menšinovému vlastníkovi. Žiadny, opakujem, žiadny súkromný podnikateľ by do takéhoto „kšeftu“ nevstúpil. Je to také isté, ako keby ste si kúpili záhradu, ale nechali by ste suseda, aby rozhodoval, čo na nej budete pestovať, v akom množstve a kde a za akú senu budete nakupovať priesady alebo semená. Absurdita, ktorá by žiadnemu sedliakovi so zdravým rozumom nikdy nezišla na um.
Lenže presne takto to funguje v energetických monopoloch, ktoré sprivatizovala druhá Dzurindova vláda. Aby ľudia neprotestovali, predali „len“ 49% podnikov, ale s podmienkou odovzdania „manažérskej kontroly“ menšinovému vlastníkovi. Pokiaľ ide o riadenie podniku, štát nemôže rozhodovať o ničom dôležitom. Pre veľké západné firmy to bol „bomba kšeft“ – ušetrili a ešte získali strategické podniky pod svoju kontrolu.
Princípom novely zákona z novembra 2008 bolo teda aspoň čiastočné napravenie tohto nevídaného pokrivenia – cenové návrhy musí podávať valné zhromaždenie, nie predstavenstvo. Valné zhromaždenie je totiž jediný orgán, v ktorom si štát reálne uplatňuje práva a postavenie väčšinového akcionára.
Neschopní politici nech radšej rýchlo odídu
Princípom zákona, ktorý parlament prijal tento týždeň je pravý opak – zrušením zákona č. 429/2008 sa štát opäť dostáva do bezmocnej pozície v podnikoch, v ktorých vlastní väčšinu. V kontexte rozhodnutia o privatizácii 100% akcií štátnych teplární to je jasný odkaz, že pravicová vláda nechce, aby sa štát angažoval v takom pre ekonomiku a celú spoločnosť kľúčovom (strategickom) odvetví, akým je energetika. Všetko mieni sprivatizovať a čo sa sprivatizovať nedá, tam sa aspoň vzdá riadenia podniku.
Tento krok má ešte jednu súvislosť. Radičovej vláda sa usiluje prezentovať ako vláda zodpovedných hospodárov. Lenže aké je to zodpovedné hospodárenie so štátnym majetkom, keď celé rozhodovanie o ňom odovzdá vláda niekomu inému? Kto so štátom nemá nič spoločné, kto nenesie žiadnu zodpovednosť voči našim daňovým poplatníkom a voličom. A ak minister Miškov vyčíta svojim predchodcom, že doterajší zákon zneužívali na spolitizovanie tvorby cien energií, je nepochopiteľné, že sa bojí ponechať si právomoc, ktorá mu umožňuje ukázať, že jeho nominanti budú lepší a zodpovednejší hospodári.
Ak by súkromný majiteľ firmy zistil, že jeho manažér zo strachu či pre neschopnosť odovzdá riadenie firmy niekomu inému, celkom určite by ho okamžite vyhodil. Vládni politici sú vlastne manažérmi štátu. Ak nie sú schopní ho efektívne a zodpovedne riadiť, mali by zo svojich funkcií odísť. Alebo by ich mali „akcionári“ (voliči) urýchlene poslať kade ľahšie. Lebo inak hrozí, že narobia nenapraviteľné škody.
Autor je politológ
Ilustračné foto: Mark Lee a Milosz 1
