Až neuveriteľne sa počúvajú vyjadrenia jednotlivých členov vlády o tom, ako chcú riešiť pád zamestnanosti na Slovensku. Opätovne sme svedkami snáh riešiť tento problém od stola a navyše bez potrebného strategického programu.
Vláda SR síce prijala programové vyhlásenie aj v oblasti sociálnej politky, kde sa zaviazala znížiť nezamestnanosť, nepovedala však, že to bude robiť sociálnymi škrtmi. Jej počínanie sa dá síce pochopiť – v štátnej pokladni chýbajú prostriedky (hovorí sa o tom, že Národný úrad práce má zdroje do septembra, a to len pri 15-percentnej nezamestnanosti) – ale nie ospravedlniť. Ekonomickí experti vládneho zoskupenia predsa pred voľbami jasne deklarovali, že poznajú všetky úskalia, v ktorých sa krajina nachádza a majú pripravený program, ktorý dostane Slovensko zo závozu. Zatiaľ jeho blahodarné účinky nepociťujeme. Naopak, v marci sa vyšplhala nezamestnanosť takmer na osemnásť percent a experti tvrdia, že toto číslo nebude konečné. Hovoria, že pri doterajšom vývoji môže dosiahnuť počet nezamestnaných v SR na konci roku 1999 viac, než 500.000, čo by znamenalo 22-percentnú nezamestnanosť. Pesimisti dokonca pripúšťajú ešte vyššiu – až 25-percentnú!
Pokles produkcie ako hlavný problém
Ak sa tak stane, vláda si na svoje konto pripíše neveľmi pekný výsledok. Zrejme preto koná. Jej doterajšia činnosť však rast nezamestnanosti na Slovensku neodstráni. Ak sa totiž niekto domnieva, že nové miesta sa vytvoria znížením sociálneho príspevku na úroveň životného minima, tak sa mýli. I potom budú robiť ľudia na čierno a hrozivá „dvadsiatka“ nezmizne. Práce, ktoré títo ľudia vykonávajú – vládni úradníci odhadujú počet na čierno zamestnaných ľudí na viac, než stotisíc – sú nielen slabo platené, ale neraz aj bez vyplácania dávok do príslušných sociálnych a zdravotných poisťovní. Kto nastúpi na takéto miesta?
Okrem toho, že nikto zatiaľ nepredložil program tvorby nových pracovných síl, absentuje aj aktívna sociálna politika, na ktorú nie sú peniaze. Sotva sa nájdu, ak padá produkcia v stavebníctve, priemysle, redukciu stavov signalizujú živnostníci, malí a strední podnikatelia. Nepriaznivé sú údaje o páde stavebnej produkcie, o ktorej tvrdí Asociácia súkromných stavebných podnikateľov na Slovensku, že sa nevyšplhá ani na polovicu z očakávanej hranice 90 miliárd. Alarmujúci je prepad v textilnom a odevnom priemysle, keď vo februári došlo k poklesu produkcie o 23 percent. Nedobre sa počúvajú informácie o tom, že z príjmov rozpočtu na tento rok treba odrátať 13 miliárd Sk, pretože sotva niekto rátal s tým, že preplatky na daniach podnikateľským subjektom dosiahnu za minulý rok výšku 6,7 miliardy Sk. Spomenúť by sa dali aj ďalšie, neveľmi povzbudivé údaje. Azda najhoršie však je, že len málokto otvorene hovorí o tom, ako sa tieto pády premietnu do ďalšieho rastu nezamestnanosti.
Viac počúvať prognostikov
Prognostik Pavel Karász upozorňuje, že občania už vyčerpali prostriedky, ktoré boli schopné ukladať si na horšie časy. Očakáva ďalšie všeobecné zhoršenie životnej úrovne obyvateľstva. To sa nepochybne premietne v menšom obrate obchodníkov, z ktorých už teraz mnohí doslova zápasia o prežitie. Viacerí z nich sa ponosujú, že ľudia kupujú už len chlieb a mlieko. Kto zrátal, koľkí z nich budú musieť pre nesolventnosť obyvateľstva zavrieť obchody a postaviť sa do radu na sociálnu podporu?
Už v máji sa ukáže, či sa naplnia slová prognostikov P. Karásza a J. Renčka, že reštrukturalizácia bánk zníži priestor pre rast zamestnanosti aj vo sfére bankovníctva a poisťovníctva. Ich očakávanie, že poklesne zamestnanosť v poľnohospodárstve a stavebníctve, sa najviac realizuje v posledne menovanom rezorte. Tam by malo dôjsť len v apríli k prepusteniu 20-tisíc ľudí. A to nie je všetko. Vláda ústami svojich ministrov proklamuje znižovanie tisícov ľudí v štátnej správe. Okrem toho treba rátať s čoraz väčšou reštrikciou zahraničia voči našej pracovnej sile, ktorá tam v nemalom množstve pôsobí.
Nie je dôležité vymenúvať všetky rezorty, odkiaľ sa očakáva odliv ľudí. Podstané je, kde ich zamestnáme. Sú na našom trhu voľné miesta? A kde? Zatiaľ sa len hovorí o predaji lukratívnych podnikov zahraničným investorom. Je to cesta vpred? Sotva, štátna kasa sa síce na chvíľu naplní, uspokoja sa niektorí zahraniční privatizéri a ich domáci zástancovia. Čo potom? Ľudia, ktorí, ako napríklad guvernér Eximbanky Ľudomír Šlahor, roky pôsobili vo vyspelom zahraničí, zdôrazňujú nutnosť vytvoriť stratégiu rozvoja krajiny. Tá aj po takmer desiatich rokoch transformácie spoločnosti neustále chýba. A chýba aj tejto vláde v oblasti sociálnej politiky.
Autor je redaktor denníka PRÁCA
