Na prvý pohľad nudné vysokoškolské ovzdušie rozprúdil minulý týždeň svojim vyhlásením minister školstva. Len tak, akoby mimochodom, nechal nahlas odznieť svoj myšlienkový postup zvažujúci dôvody na zaujatie stanoviska ohľadom školného za denné vysokoškolské štúdium.
„Ak nám vyjde z analýzy, že je dobré istou formou a za istých podmienok spojených povedzme s rozšírením použitia sociálnych štipendií, ak nám vyjde, že je to dobrá cesta pre Slovensko, tak aj keby sme ju nedokázali politicky presadiť, tak o nej budeme komunikovať a oboznamovať verejnosť tak, aby verejnosť vedela, čo je pre slovenské školstvo dobré,“ uviedol Eugen Jurzyca na zasadnutí výboru NR SR. Za týmto komplikovaným súvetím netreba hľadať nič iné len jednoduchý odkaz: „Chceme zaviesť školné, len ešte rozmýšľame ako to presadiť.“
Aj keď minister školstva svoje vyjadrenie neskôr dementoval a označil za dezinterpretáciu (ako inak!), úvaha splnila svoj cieľ: Na udicu sa chytili presne tí, ktorí sa mali chytiť a nechytili tí, čo sa chytiť nemali. Pozornosť okamžite zbystrili nadšení podporovatelia školného ako napríklad Miroslav Beblavý (SDKÚ-DS) či predstavitelia strany Sloboda a solidarita. Novinárov-analytikov, samozrejme, nevynímajúc. Zaujímavé je, že odmietavý postoj zaujalo KDH, ktorého bývalý minister školstva (Martin Fronc) kedysi školné tvrdohlavo presadzoval. Rovnako zásadné NIE zaznelo aj od Ivety Radičovej. „Platí programové vyhlásenie vlády,“ odkázala premiérka médiám.
Predsedníčka vlády očividne nastúpila na vlnu proštudentsky orientovanej politiky. Keď sa v januári zdvihla búrka nevôle nad povinnosťou študentov nad 26 rokov platiť zdravotné odvody, okamžite sľúbila nápravu. Zatiaľ síce všetko ostalo v rovine sľubov a úvah, nič to však nemení na veci, že predsedníčka vlády akože bojuje za študentov. Inak tomu nie je ani v prípade potencionálneho spoplatnenia denného vysokoškolského štúdia. Radičová môže bez problémov zásadným spôsobom odmietnuť školné, pretože dobre vie, že takýto návrh by neprešiel ani omylom. Paradoxne však vo vláde existujú štyri zo štyroch politických strán, ktoré so zavedením školného de facto súhlasia. SDKÚ, KDH aj Bugárovci už boli súčasťou koalície, ktorá mala školné vo svojom programovom vyhlásení a Sulíkovci by najradšej spoplatnili nielen vysoké, ale aj stredné školy.
Úvahy o zavedení poplatkov na vysokých školách tak nie sú ničím iným iba vypúšťaním lakmusových balónikov, ktoré majú za úlohu otestovať reakcie a prípadne odpútať pozornosť od iných, oveľa závažnejších tém. Napríklad od nápadu vlády presunúť peniaze určených na vedu na výstavbu diaľnic.
Školné je pritom úplne zástupným problémom, ktoré aj keby sa zaviedlo, tak žiadnym zásadným spôsobom nepomôže zvýšiť kvalitu vysokoškolského vzdelávania. Korelácia medzi spoplatnením a kvalitou je totiž len ničím nepodloženým snívaním (pravicových) politikov neschopných nájsť iné riešenia.
