Sotva čo viac vystihuje známy Napoleonov výrok, že od veľkého k smiešnemu je veľmi blízko. Asi podobne totiž vyznieva Procházkov výrok, že jeho nová strana Sieť má zmysel len vtedy, ak sa v krátkom čase stane reálnou alternatívou Smeru. Iste, jeho ambície sú nemalé, ale tí, čo im ešte ako tak slúži pamäť, vedia, že len vidia a počujú déjà vu asi spred dvoch rokov, keď v podstate to isté hlásal pri zakladaní Novej väčšiny Daniel Lipšic. Na rozdiel od Lipšica si však aspoň nedal názov, ktorý v optike dnešných sotva trojpercentných preferencií pôsobí skutočne komicky.
Poďme však k Procházkovmu projektu a skúsme sine ira et studio posúdiť reálnosť jeho ambícií. Treba zdôrazniť, že na rozdiel od iných pravicových harcovníkov si Procházka v mnohých veciach počína šikovnejšie. Na rozdiel od „galérie egocentrických núl“ z OKS či iných pravicových subjektov Procházka nikdy neznevažoval voličov Smeru alebo iných nepravicových strán. Dokonca na začiatku politickej kariéry v rozpore s bežnou politickou praxou nikdy neprijal rolu „právneho experta“ svojej rodnej strany, ktorý vždy a za každých okolností drží jej líniu a znásilňuje právnu interpretáciu akéhokoľvek zákona, aj keď je v zjavnom rozpore s elementárnou logikou. Nebol ochotný vehementne obhajovať zrušenie tajného hlasovania pri voľbe generálneho prokurátora (resp. fotenie si hlasovacích lístkov označil za najčernejšiu hodinku vtedajšej vládnej koalície), nebol ochotný pridať svoj podpis pod ústavnú žalobu na prezidenta, keď si v súlade s rozhodnutím Ústavného súdu SR dovolil nevymenovať Čentéša na post generálneho prokurátora.
Bohužiaľ, tento „pozitívny politický kapitál“ – obrazne povedané – premrhal v jednom televíznom dueli s Robertom Kaliňákom, kde v kauze voľby šéfa Správnej rady UPN využil celý diapazón tej najhrubozrnnejšej demagógie. To bol jasný signál, že Radoslav Procházka nemusí byť taký, akým sa javil. Po jeho márnom pokuse zreformovať nezreformovateľné KDH odišiel aj so svojím projektom Alfa do politického ústrania. Comeback urobil až v prezidentských voľbách, ktoré spočiatku vyzerali ako hra vabank. Ako sa nakoniec ukázalo, napriek tomu, že mu postup, a tým pádom aj prezidentský post ušiel len o chlp, nebola to hra vabank, ale veľmi výhodná investícia, ktorú dnes dobre politicky kapitalizuje.
Čo je však na Procházkovej stratégii najzaujímavejšie, na rozdiel od svojich pravicových rivalov sa asi ako prvý pravicový politik odpútal od neoliberálnej demagógie. Prostoduchá politika jeho politických súputníkov donekonečna opakujúcich tú istú mantru – minimálny štát, minimálne dane a odvody, každý musí byť zodpovedný predovšetkým sám za seba, už nikoho nezaujme. Procházka to pochopil, a preto ani neprekvapí, že sa v rozhovore pre jeden konzervatívny týždenník možno ako prvý pravicový politik od dávno prekonaného neoliberalizmu dištancuje. „My nebudeme neoliberálna strana, ktorá vychádza z presvedčenia, že právo na miesto pod slnkom majú len tí s najostrejšími lakťami a najširšími plecami. Bojím sa, že ľudia tu časom definitívne rezignujú na to, že štát by mohol fungovať ako spoločenstvo, vnútorne emigrujú a budú sa usilovať len o to, ako štát dobehnúť. Keď sa napríklad bavíte s bežným človekom, každý hovorí len o tom, že štát je zlo, ktorému sa treba vyhnúť. Lenže dá sa fungovať aj inak, príkladom je napríklad susedné Rakúsko“.
Procházka sa na rozdiel od svojich súputníkov dokáže inšpirovať aj severskými krajinami, ba dokonca jeho politickej mentalite sú oveľa bližšie než USA či thatcherovská Británia. Napriek tomu, že sa hlási ku konzervativizmu, pokúša sa o rehabilitáciu pojmu solidarita a vo všeobecnosti jeho pohľad na úlohu štátu je v slovenskom pravicovom prostredí skoro revolučný. Len nevieme, či sú to skutočne jeho autentické postoje, alebo je to len chladná kalkulácia a pokus dištancovať sa od nekonečne intelektuálne úbohého pravicového diskurzu, ktorý prezentuje ostatná slovenská pravica.
Ak sa teda máme pokúsiť rozlúštiť rébus, či sa Procházkova Sieť môže stať v krátkom čase vyzývateľom Smeru, tak odpoveď je skôr nie. Ale ak sa k tomuto cieľu chce čo len priblížiť, musí vyjsť Smeru programovo a hodnotovo značne v ústrety a robiť to lepšie, pretože stará pravicová politika je dlhodobo ideovo a programovo v slepej uličke.
Komentár vyšiel aj v SNN
