Septembrová Ústava Turkmenistanu

Zatiaľ čo sa nekompetentní nekompetentne, so zvrašteným obočím a v pozadí s vlajúcou vlajkou blízkou k fašistickým symbolom používaným na území vtedajšieho Bieloruska, vyjadrujú k situácii v Bielorusku, ktorá inak bude skoro vyriešená tak ako treba (na hnev bratislavskej kaviarne), v inej časti postsovietského priestoru sa dejú veci, ktoré sú geopoliticky dôležitejšie a unikajú nám medzi prstami.
 

Zmeny v ústave

Prezident Turkménska Gurbanguly Berdymuchamedov, tak sa očakávalo, predpokladalo a ako sme o tom nakoniec na stránkach SLOVA v komentári Vynovená stará Ústava Turkmenistanu – bude? písali ešte 27. februára 2020[1], podpísal uznesenie o návrhu ústavného zákona O zmenách a doplnkoch Ústavy Turkmenistanu (проект Конституционного закона «О внесении изменений и дополнений в Конституцию Туркменистана»)[2]. Týmto aktom ho posunul na prerokovanie ústavnému orgánu – Chalk Maslachaty (Národnej rady) Turkménska (Халк Маслахаты Туркменистана) a následne na konečné rozhodnutie parlamentu – Medžilisu Turkmenistanu (Меджлис Туркменистана).

V tomto strohom a byrokratickom dokumente sa o.i uvádza, že týmto uznesením: „… boli ukončené práce nad textom nového ústavného zákona O zmenách a doplnkoch Ústavy Turkmenistanu…“ V súlade s týmto uznesením sa návrh zmien Ústavy Turkmenistanu[3] stal objektom všeľudovej diskusie tak, aby zmeny mohli byť prijaté v septembri 2020, kedy je plánované, resp. kedy sa predpokladá (25. septembra 2020) zasadnutie Chalk Maslachaty.[4]

Toto všetko plynie zo záverov zasadnutia Ústavnej komisie Turkmenistanu pod predsedníctvom G. Berdymuchamedova. Napriek tomu, že Turkménsko neeviduje ani jeden pozitívny prípad pacienta s COVID-19, toto zasadnutie komisie, ako je to teraz viac móda než nutnosť (protivládne demonštrácie niekde si už nevyžadujú ani rozostup dvoch metrov a ani maskovacie rúška) konalo v režime VTC (videokonferencia)[5]. Aj zasadnutie Chalk Maslachaty, kde sa bude prijímať zákon má byť v režime VTC.

Podľa samotného turkménskeho prezidenta kľúčovým cieľom novelizácie Ústavy Turkmenistanu je: „… modernizácia moci, ktorá bude slúžiť najvyššej hodnote spoločnosti a štátu – človeku a jeho záujmom aj cestou vytvorenia dvojkomorovej štruktúry orgánu, ktorý zabezpečuje zákonodarnú funkciu…“ Samotné zmeny sa opäť opierajú o pôvodnú logiku francúzskej ústavy z roku 1958.
 

Nepodarená zmena v roku 2017

Pre poriadok treba uviesť, že Ústava Turkmenistanu bola po ukončení existencie Sovietskeho zväzu prijatá v roku 1992 a následne niekoľkokrát zásadne zmenená – v rokoch 1995, 1999, 2003, 2006, 2008,2016 a 2017. Pričom ostatná zmena v roku 2017 dala asi najviac na frak (aj stredoázijskému variantu) demokracii.

Podľa nášho názoru ústavná rekonštrukcia má za cieľ predovšetkým zriadenie druhej – hornej komory parlamentu s poznámkou, že bývalý prezident, ak nebude kandidovať na prezidentský post sa automaticky stane senátorom so všetkými parametrami imunity a právnej nedotknuteľnosti z toho plynúcej.

Možno sa nám to zdá skoro, ale nedávne skúsenosti z Uzbekistanu či Kazachstanu nútia G. Berdymuchamedova rozmýšľať a pripraviť si vopred aj variant b). Pretože potom už môže byť neskoro. Teda žiaden ústup z pozícii superprezidentského systému, ale len navodenie dojmu postupného prechodu k miernemu parlamentarizmu.

Jednoducho G. Berdymuchamedov to dáva „na“ svojho predchodcu S.Nijazova. Teda nič nenechať na politickú náhodu.

Toto je už tretia zásadná úprava základného zákona, pričom zmeny Ústavy Turkménska v roku 2017 ho spravili neobmedzeným vládcom krajiny.

Úpravy vzor 2020 otvorili dvere k uzurpovaniu moci (klanom či skôr predstaviteľom klanu), ale tiež predpokladajú aj zadné vrátka. Predsa skrvavená a doráňaná Ukrajina bez perspektívy a dnešné Bielorusko sú veľké výkričníky (aj keď návrh zmien vznikal skôr než 9. augusta 2020, kedy sa konali bieloruské voľby), pretože postsovietsky priestor, nehľadiac či ide o slovanský oblúk alebo o Strednú Áziu, má svoju historickú politickú logiku a formu spoločenského správania.

Inak G. Berdymuchamedov bol jediný zo stredoázijských prezidentov, ktorý neposlal blahoprajný telegram do Minska svojmu staronovému kolegovi Aleksandrovi Lukašenkovi. Dôvodom ani ne je tak otázka spochybnenia volieb, čo najmä bez dôkazov a diaľkovo spravila geopoliticky bezzubá Európska únia (aj Belgicko, nateraz veľký priateľ Slovenska), ale obchodný spor Minska a Ašchabadu o financovaní Garylského metalurgického úpravárenského kombinátu.
 

Duchovný svet Turkménov

Zato však turkménsky prezident aktívne promuje vydanie svojej najnovšej knihy Duchovný svet Turkménov (Духовный мир туркмен), ktorá voľne nadväzuje na predchádzajúcu knihu z roku 2016: Zdroj múdrosti (Источник мудрости).[6]

V dvanástich kapitolách autor prezident opisuje život Turkménov na tomto svete s akcentom na ich pracovitosť, vysoké morálne hodnoty a jednotu.

Konkrétne v piatej kapitole knihy sa píše: „… ľudský život a formovanie osobnosti ja delím na dve etapy. V tej prvej si človek neuvedomuje seba samého. Do vienku dostane črty charakteru rodičov, alebo iné danosti. Druhá etapa sa začína vtedy, keď sa do procesu zapája vedomie…“[7]

ловеческую жизнь и формирование личности я делю на два этапа. На первом человек не осознает себя, наследуя от родителей внешность, черты характера, те или иные способности. Второй этап начинается с того момента, когда включается сознание. И

No a vidíte, slovenský premiér, s celou akože vzdelanou a morálne nepoškvrnenou ekipou dokáže tak akurát prostoduchý status na sociálnej sieti, ktorého jedinou myšlienku je to, že sa teší z toho ako koho nasrdil. Rozdiel medzi stredoázijskou civilizáciou a vyspelým Západom je tak zjavný.
 

Neviditeľná a láskava ruka Moskvy

Avizované zmeny v Ústave Turkmenistanu vzor 2020 naznačujú, že po roku 2017, keď G. Berdymuchamedov zlikvidoval všetko, čo bolo v krajine ústavne dobré, postupný tlak Moskvy na návrat Ašchabadu na orbitu normálnych krajín má prvé plody.

Moskva totiž, či sa to niekomu páči, alebo nie, je donorom regionálnej stability v Strednej Ázii.

No a, samozrejme, môže byť (a aj je) garantom osobnej bezpečnosti postsovietských elít v postsovietskych krajinách.

Moskovskí geopolitickí hráči totiž veľmi dobre ovládajú fundamentálne pravidlo, že múdry ustúpi. Ako aj to, kedy už ustupovať nemožno.

Ono potom hrozí, že múdrejší ustupujú a pri moci sú tí nemúdrejší, teda – nebezpeční idioti. Slovensko dnes je toho temným príkladom. Žiaľ!

(Autor je vysokoškolský učiteľ)