Bol piatok popoludní, keď som sa po skončení konferencie s témou Kultúra médií: sú média mimo morálky? vynorila z podzemia bratislavského Akademického klubu na Štúrovej ulici a márne sa usilovala ujsť vlastnej skepse – poznaniu, že kultúra médií je nízka (ak je vôbec nejaká).
Médiá, žiaľ, mimo morálky súčasnej spoločnosti nie sú; naopak, verne ju odrážajú, ba zväčša sa dokonca premenili na jej vlajkové lode. Teda ak morálku vnímame ako „chápanie ľudského správania z hľadiska rozlišovania dobra a zla, ako sústavu zásad a noriem správania ľudí v spoločnosti, ako mravnosť, etiku…“ (Definícia z Krátkeho slovníka slovenského jazyka).
Takú skepsu v dnešných časoch, keď dobro a zlo nielen splývajú, ale z hľadiska spoločenského hodnotenia si v podstate vymenili úlohy, len tak ľahko nerozchodím, vravela som si idúc okolo opustenej a rôznymi nájomníkmi dôkladne zdevastovanej bývalej predajne Diela na námestí SNP, keď ma čosi prinútilo spomaliť.
Kvalitou (hoci ošumelou) do ďaleka svietiaci čierny oblek, čierne topánky, biela košeľa a v ňom na zemi sediaci kultivovaný mladý človek s papierovou, zlatisto ofóliovanou táckou plná drobných pred sebou. Nápis na kartóne ma prinútil zastať:
SOM UMELEC, PROSÍM, PRISPEJTE NA NOVÚ VÝSTAVU. ĎAKUJEM.
Viem z osobnej trpkej skúsenosti, ako u nás žijú mnohí výtvarníci a ako si (ne)môžu dovoliť vystavovať svoje diela, neraz ani kupovať drahé plátna a farby, o rámoch ani nehovoriac, a sochári to majú ešte ťažšie, a tak, hoci po veľmi zlých skúsenostiach žobrákov zďaleka obchádzam, tentoraz som hneď siahala po peňaženke. Ale aj po otázkach, najmä po najnaliehavejšej – PREČO?
Nultá výstava Kunsthalle LAB
Namiesto odpovede najprv otázka, či viem niečo o probléme Kunsthalle v našom hlavnom meste. Prikyvujem a pripomeniem si ťahanice o financie na tento výstavný priestor versus súkromný výstavný priestor galérie Danubiana.
Informácia, že v Brne žijúci rodák zo Skalice docent Mgr. Richard Fajnor (*1965), prorektor Janáčkovej akadémie múzických umení pre zahraničné styky, vedu a výskum, je so svojou performance súčasťou nultej výstavy v Kunsthalle LAB, ktorá predbežne dostala priestor v budove Národného osvetového centra, presnejšie v bývalej, už dlhšie spustnutej predajni Diela. Kým v časoch jej hviezdnej existencie som sa, idúc okolo, pred jej výkladmi zakaždým vždy zastavila, pretože boli akousi pouličnou výstavnou sieňou, v súčasnosti jej slepé sklá s horkosťou nielen nad osudom tejto predajne Diela, ale aj diel a ich autorov ignorujem.
Od docenta Fajnora, ktorému medzitým na tanierik pribúdajú centy, no do uší aj opovržlivé pohŕdanie (pche, umelec, keby sa radšej živil poctivo!), ukazuje za svoj chrbát, kde už postávajú zvedavci. V jednom z výkladov sú v troch radoch nainštalované tácky so slovenskými papierovými aj kovovými peniazmi, nad nimi nápisy, v ktorých mestách koľko docent Fajnor v roku 2000 za sto minút „vyžobral“. Mimochodom, najmenej mincí, iba za 25. 30 Sk mu venovali okoloidúci, keď sedel pred Slovenskou národnou galériou.
Posvätné peniaze
Prvýkrát si takto, vraj z hecu, sadol na chodník v dedovom svadobnom obleku, ktorý našiel na povale, a ktorý až na to, že je na niektorých miestach zodraný, nestratil nič zo svojej elegantnosti, v roku 1998 v Nitre. A dosť ho vraj zaskočilo, keď mu akási okoloidúca starenka dala do taniera dvadsaťkorunáčku. Zrazu chcel vyskočiť a tie peniaze jej vrátiť, pretože jeho zámerom nie je žobrať, ale upozorniť na to, v akých podmienkach u nás v súčasnosti umelci tvoria. Lenže starenky už nebolo. Trápi ho to, zdá sa, stále. Keby aj peniaze nebola prijala späť, možno by jej bol aspoň vysvetlil, že ony sú pre neho v istom zmysle posvätné. Pretože sú darom pre umenie. A povedal by jej aj, že si z nich nič nenechal, že všetky vždy zostali na tanierikoch, kam mu ich ľudia hádzali. A že putujú po výstavách po celom svete, že raz tie žobrácke tanieriky vystavovala dokonca Európska centrálna banka vo Frankfurte nad Mohanom. A že pre neho bolo zaujímavé (a možno aj trochu smutné) porovnávať, ako rozdielne vnímajú umenie a umelcov a ako inak sú k nim na rozdiel od Slovenska štedrí bežní občania v cudzine. A že… a že…
Žobranie ako poznanie
Kým začal Richard Fajnor učiť na JAMU, vyštudoval poradenskú psychológiu a výtvarnú výchovu na univerzite Konštantína Filozofa v Nitre a bol pedagógom na Fakulte výtvarných umení Vysokého učenia technického v Brne v ateliéroch odborov Konceptuálne tendencie a Video-multimédiá-performance. Do Brna sa dostal prostredníctvom folklóru. Aby, ako vraví, na vojenčine nezvlčil, prihlásil sa, už ako člen súboru Gymnik, do konkurzu v brnenskom súbore Jánošík a prijali ho. Tam kdesi sa začala jeho cesta na JAMU a v istom zmysle možno aj na septembrové námestie SNP v roku 2013 a ešte predtým na iné námestia a miesta iných miest na Slovensku, ale aj v Česku a ostatnom svete. A všade je jeho provokatívne „žobrácke“ performance do veľkej miery sondou do duší okoloidúcich, ale aj jeho samého.
Nie je jednoduché sedieť v špine ulice, neraz si dať nadávať a ustavične vysvetľovať, že jeho „žobranie“ treba vnímať ako otáznik aj výkričník do vnútra spoločnosti, ktorá je, tak ako tá súčasná, presvedčená, že umenie je pre ňu často iba nevítanou záťažou, že ho nepotrebuje, že si vystačí s primitívnym mediálnym zábavným balastom. Vysvetľuje, že dôležitejšie ako peniaze, ktoré vyzbiera a ktoré sa viac ako ďalšími táckovými dielkami stanú dokumentmi o dobe a spoločnosti, sú rozhovory s ľuďmi, ich komentáre a pohľady, ktoré zbiera hádam starostlivejšie ako tie peniaze. Ukladá ich v sebe, aby sa stali základom jeho ďalších konceptuálnych diel. A priznáva, že vystaviť sa ako žobrajúci objekt na ulici vôbec nie je jednoduché. Preňho. Z jeho priznania sa však dá vydedukovať aj poznanie, že to nemusí byť jednoduché ani pre viacerých z tých, ktorí nežobrú v rámci performance, ale naozaj.
Zrkadlo pokrivenej spoločnosti
V tlačovej správe k Nultej výstave sa uvádza: „Sociálne zložitá situácia nevyužívaného priestoru na mimoriadne frekventovanom mieste v centre mesta s denným pohybom tisícov ľudí prilákala špecifické sociálne skupiny, ktoré si tento priestor osvojili. V okolí Domu umenia na námestí SNP v Bratislave možno denne nájsť v mimoriadnej koncentrácii bezdomovcov, žobrákov, jehovistov, charitatívne, zbierkotvorné, podpisové a iné aktivity. Dom umenia/Kunsthalle LAB vo svojom pilotnom projekte na túto situáciu programovo nadväzuje a do prostredia vstupuje s projektom, ktorý týmto sociálnym skupinám nastaví zrkadlo.“
Dovolím si namietnuť, že prinajmenšom prorektor Janáčkovej akadémie múzických umení v Brne, docent Mgr. Richard Fajnor svojím „žobrajúcim performance“ viac ako oným „špecifickým skupinám“ nastavuje (i keď možno nie cielene) zrkadlo systému (a nie iba na Slovensku), ktorý generuje ich existenciu. Pre mňa symptomatická bodka za konferenciou o kultúre médií.
P. S.
Nultú výstavu v Kunsthalle LAB/Dom umenia otvorili počas svetového kongresu medzinárodnej asociácie kritikov AICA – XLVI. AICA International Congress 2013 a festivalu BLAF. Autor koncepcie výstavy Juraj Čarný, vystavujúci autori / kurátori: Richard Fajnor / Vladimír Beskid, Jana Kapelová / Tereza Stejskalová, Roman Ondák / Katarína Gatialová, Veronika Šramatyová / Katarína Slaninová.
Foto: Jerguš Moravčík
Vyšlo na martam.sk 29. 9. 2013
