Sebestačnosť je idea, ktorá si zaslúži pozornosť

Sebestačnosť podľa Františka Muránskeho (blog zo dňa 13. 9. 2017) je idea, ktorá si zaslúži len jediné. Naše zabudnutie! Vychádzal pri tom z poznatku Johna Brockmana, ktorý položil vedcom a osobnostiam otázku „Ktorá idea si zaslúži zaniknúť?“. Z odpovedí vydedukoval, že je to sebestačný spôsob života.

S myšlienkou sebestačnosti ako spôsobu života jednotlivca sa spoločnosť dokázala vyrovnať. Ľudia si rozdeľovali prácu podľa osobných predpokladov už na začiatku historického vývoja spoločnosti. Poľnohospodárstvo sa oddelilo od pastierstva a lovu a vznikla prvá spoločenská deľba práce. Toto rozdelenie viedlo k potrebe vzniku ďalších činností. Druhou spoločenskou deľbou práce bol vznik remesiel (napr. kováčov, obuvníkov, pekárov atď.) Treťou spoločenskou deľbou práce bola potreba výmeny výsledkov týchto činností a následne rozvoj obchodu.

Na uspokojovanie potrieb používa dnes každý z nás rôzne statky a služby. Sú výsledkom činností mnohých ľudí a nikomu už ani nenapadne, aby vyrábal všetko sám. Z toho dôvodu v spoločnosti vznikla špecializácia, kooperácia, domáci a medzinárodný obchod a maximálne využívanie vedy a technického pokroku, ktorý zabezpečuje rast a bohatstvo spoločnosti.

Autorom popisovaný sebestačný spôsob života je skôr životom stroskotanca na opustenom ostrove, farmára či intelektuála (ktorý sa z roztopaše rozhodol vyrobiť hriankovač), ako skutočným životom v modernej spoločnosti. Sebestačný spôsob života jednotlivca spoločnosť dávno prekonala!

Špecifiká poľnohospodárskej činnosti

Zatiaľ čo priemyselnú výrobu, služby a iné činnosti (okrem baníctva, ťažby plynu atď.) môžeme vykonávať, pokiaľ neberieme do úvahy ekonomické hľadisko viac-menej podľa vlastného rozhodnutia, pri poľnohospodárstve musíme rešpektovať určité pravidlá, aj keď nie vždy platné.

Poľnohospodárstvo bolo v minulosti aj teraz je najprirodzenejšou činnosťou ľudstva, a to napriek rôznym spoločenstvám, ktoré vo vývoji a dejinách postupne vznikali a zanikali. Je to tak preto, že ľudská spoločnosť v každej dobe musí plniť základnú požiadavku, ktorou je zaistiť obživu, aby ľudský rod nezahynul.

Špecifikom poľnohospodárstva je predovšetkým väzba na pôdu. Poľnohospodár nielen že sa stará o pôdu ako živiteľku, ale udržuje harmóniu s prírodou, ráz a kolorit krajiny. Dodržiavaním agrotechniky predchádza mnohým živelným pohromám, predovšetkým napr. zabraňuje povodniam.

Potraviny ako produkt poľnohospodárstva sú prvou ľudskou potrebou, a preto výroba a obchod s potravinami je najspoľahlivejším podnikateľským odvetvím, odkedy ľudstvo existuje. Aj otrokár musel kúpiť toľko potravy pre otroka, aby aj na druhý deň vládal pacovať. Zatiaľ čo televízor, pračku, auto kupujeme podľa stavu rodinného rozpočtu, potraviny musíme kúpiť, aj keď si na ne požičiame. Nuž netreba sa potom čudovať, že ovládanie svetového trhu s potravinami je prioritou mnohých vlád a korporácii.

Dôležitým aspektom života spoločnosti je zabezpečiť dostatok potravín.

Sebestačnosť v potravinách je dôležitom domácim potenciálom, ktorý zmierňuje hrozby živelných pohrôm, medzinárodných konfliktov a nerovnovážnych stavov na svetových trhoch s potravinami.

Známy príbeh z Biblie o Jozefovi Egyptskom hovorí o sne vládcu Egypta, ktorému sa snívalo že z rieky Níl vyšlo sedem tučných kráv a pásli sa na brehu. Za nimi vyšlo sedem chudých kráv a zožrali tie tučné. Podobne vyrástlo v jednom steble sedem plných a sedem prázdnych klasov. Jozef vyložil sen takto: „Sedem tučných kráv a sedem plných klasov znamená sedem úrodných rokov, po ktorých príde sedem neúrodných rokov.“ Faraón vymenoval Jozefa za správcu nad celou egyptskou krajinou. Jozef vybudoval sýpky, do ktorých sedem úrodných rokov uskladňovali obilie, aby následných sedem neúrodných rokov prežili.

Pre poľnohospodárstvo a spoločnosť je charakteristické, že musí vytvárať rezervy, aby v dobe živelných pohrôm, neúrodných rokov, v súčasnosti aj pri burzových a finančných operáciách, dokázala trh s potravinami stabilizovať. Na Slovensku sme vybudovali sklady a silá, kde môžeme uskladniť cca 80 – 90 % ročnej produkcie obilovín.

Environmentálne poľnohospodárstvo a naša prekrásna krajina umožňuje rozvíjať vidiecky turizmus a využívať ho ako doplnkovú činnosť poľnohospodára.

Uvedené fakty determinujú prednostný záujem ľudstva o poľnohospodárstvo. Orgány OSN vyzývajú vlády všetkých krajín venovať pozornosť účelnej sebestačnosti v plodinách, pre ktoré má krajina vhodné podmienky. Svetová organizácia FAO prijala Chartu o pôde, v ktorej je formulovaný princíp, že na odstránenie hladu na Zemi sa musí každý štát vo svojej praktickej politike snažiť, aby čo v najvyššej miere zabezpečil výživu vlastného obyvateľstva z domácich zdrojov. V Charte sa píše „Optimálne využitie domáceho pôdneho fondu nemôže byť ponechané na živelné pôsobenie momentálnych trhových mechanizmov liberálneho kapitalizmu, lebo sa predpokladá, že ľudstvo bude v budúcnosti čoraz nástojčivejšie čeliť mnohým problémom, z ktorých sa jeden bude určite týkať aj ich výživy a teda priamo aj dostatku pôdy, predovšetkým jej poľnohospodársky využiteľnej časti.“ Hospodáriť na pôde musíme na základe vedeckých poznatkov tak aby nedochádzalo k zníženiu úrodnosti priameho či nepriameho poškodzovania. Pôda je prírodné bohatstvo nielen jedinca, ale aj národa, štátu i celého ľudstva. (citovaný akad. J. Hraško)

Podľa správy OSN sa úrodná pôda stráca tempom miliárd ton za rok. V súvislosti s rastom populácie to predstavuje vážny problém. Intenzívne obrábanie pôdy, viacnásobne zbieranie úrody a výdatné používanie agrochemikálií síce zvýšili úrody, avšak na úkor jej dlhodobej udržateľnosti. Za posledných 20 rokov poľnohospodárska produkcia vzrástla trojnásobne a množstvo zavlažovanej pôdy sa zdvojnásobilo. Tento spôsob hospodárenia znižuje úrodnosť pôdy a môže viesť k jej opusteniu a jej premene na púšť.

EÚ podporuje „európsky model poľnohospodárstva“ s cieľom zabezpečiť potravinovú sebestačnosť a presadzovanie udržateľného a vyváženého rozvoja všetkých vidieckych oblastí v EÚ, teda aj oblastí s ťažkými poľnohospodárskymi podmienkami. Európska únia podporuje poľnohospodárov napr.30 % priamych platieb, ktoré viaže na dodržiavanie udržateľných poľnohospodárskych postupov s priaznivým vplyvom na kvalitu pôdy, biodiverzitu a celkovo na životné prostredie.

Všeobecne je možné konštatovať, že európske spoločenstvo má záujem zabezpečiť potravinovú sebestačnosť a zachovať poľnohospodárstvo vo všetkých členských štátoch vrátane Slovenska, ktoré by malo zabezpečiť potravinovú sebestačnosť v potravinách u ktorých má vytvorené priaznivé klimatické a pôdne podmienky.

Názorným príkladom využitia klimatických a pôdnych podmienok (terroir) na Slovensku je obroda vinárstva za posledné roky. Slovenský vinári a vína vďaka kvalite získavajú rešpekt u odborníkov a zbierajú najvyššie ocenenia na významných podujatiach na celom svete. Opačne sa uberá výmera Slovenských vinohradov, ktorá v dôsledku politických a iných okolností klesla za posledné desaťročia o dve tretiny. Len pod diaľničným obchvatom Bratislavy nenávratne stratíme desiatky hektárov viníc.

Úsilie o sebestačnosť, ale aj o uplatnenie sa na zahraničnom trhu je prirodzenou snahou slovenských vinárov, ak si uvedomíme, že produkt realizujeme na trhu s pridanou hodnotou, čo o väčšine našej produkcie, bohužiaľ, tvrdiť nemôžeme.

Sebestačnosť a potravinová bezpečnosť

Potravinovú sebestačnosť krajiny môžeme definovať ako schopnosť zabezpečiť krytie potrieb domáceho trhu vlastným výrobným potenciálom. Ide o schopnosť zabezpečiť domáci trh s potravinami domáceho pôvodu. Miera potravinovej sebestačnosti je závislá od klimatických, pôdnych a ekonomických podmienok, ktoré vytvára spoločnosť.

Potravinová bezpečnosť je základným ľudským právom a povinnosťou štátu zabezpečiť obyvateľom dostatok potravín v primeranej akosti a v dostupnej cene.

Rozdiel medzi sebestačnosťou a bezpečnosťou je v tom, že pri potravinovej bezpečnosti nemusíme dorábať všetky produkty, ale chýbajúce zabezpečíme dovozom.

Vyznávači potravinovej bezpečnosti zakladajú svoju teóriu na teórii komparatívnych výhod. Podľa nej je racionálne, aby sa každá krajina zaoberala aktivitami, pre ktoré má najlepšie predpoklady; ostatné zabezpečí medzinárodný obchod. Spolieha sa pritom na spotrebiteľa, ktorému je údajne jedno, či konzumuje dovážané alebo domáce potraviny. Túto teóriu si osvojili aj vládnuce garnitúry na Slovensku a vyhlásením, „že ani Singapur nemá poľnohospodárstvo“, a za výdatnej pomoci zahraničných obchodných reťazcov podstatne zlikvidovali fungujúce poľnohospodárstvo a potravinársky priemysel. V priebehu pár desaťročí sme stratili sebestačnosť a tisíce pracovných miest. Na roliach prevláda produkcia produktov najmenej náročných na pracovnú silu, ako je napr. pšenica, jačmeň, kukurica, repka a slnečnica, ktoré predávame v zahraničí bez pridanej hodnoty. Na poli chýbajú lucerna, ďatelina, pretože nemáme dobytok, chýba maštaľný hnoj a zabezpečiť seriózny osevný postup je za daných podmienok problematické. Že takýto spôsob hospodárenia negatívne pôsobí na štruktúru a obsah humusu v pôde, netreba zdôrazňovať.

Teóriu komparatívnych výhod presadili záujmové skupiny s požehnaním MMF, Svetovej banky, WTO atď. aj v štátoch tretieho sveta zo všetkými negatívami. Vzdaním sa produkcie základných surovín a orientácia napr. kávu, exotické ovocie atď., sa stali tieto krajiny priamymi dovozcami. Likvidácia pôvodného systému a dočasný lacnejší dovoz potravín zlikvidoval mnohých roľníkov, ktorý po strate zdroja výživy opúšťajú krajinu.

Pre Slovensko teória „komparatívnych výhod“ (deľba práce) priniesla pohromu pre domácich výrobcov, ktorí neboli dostatočne pripravení na „voľný pohyb tovaru a kapitálu“. Po tom, čo sa distribúcia a obchod dostali do rúk zahraničných obchodných reťazcov, nič nebránilo, aby následne diktovali ceny poľnohospodárskych a potravinárskych komodít. Zisky najväčších zahraničných obchodných reťazcov za rok 2015 predstavovali napr. čiastku 217,7 mil. eur. Je to aj preto, že na Slovensku chýba silné odbytové združenie, ktoré by bolo rovnocenným partnerom obchodným reťazcom.

Slovensko je v sebestačnosti na úrovni pod 40 % a zaradili sme sa na chvost štátov v EÚ. Za posledných päť rokov sme doviezli potraviny, ktoré sme mohli dorobiť doma, v hodnote cca 6 miliárd eur. Podľa štatistiky, ktorú vedie SPK, saldo za obdobie január až november 2017 bolo pasívne v hodnote 1 285,7 mil. eur a v porovnaní s minulým rokom sa zvýšilo o 113,5 mil. eur. Sú to prostriedky, ktoré sme mohli zmysluplnejšie použiť napr. na dovoz nových technológii, ktoré chýbajú potravinárskemu priemyslu.

Podpora vo vyspelých štátov EÚ poľnohospodárom a rozvoju vidieka je na vysokej úrovni. Predovšetkým podporujú zachovanie práce na vidieku. Vybudovali vidiecku infraštruktúru v rozsahu, kde okrem filharmónie a opery, nič nechýba. Aj ambíciou Slovenska je zabezpečiť plnohodnotný život obyvateľov na vidieku. K tomu má prispieť rozvoj rastlinnej, živočíšnej výroby, na ktorú máme prírodou dané podmienky. Vybudovať potravinársky priemysel tak, aby dokázal spracovať rastlinnú aj živočíšnu produkciu, a naše potraviny sa predávali s pridanou hodnotou. Docieliť sebestačnosť v spotrebe potravín aspoň na 80 % ako je zakotvené v koncepcii rozvoja poľnohospodárstva SR na roky 2013 – 2020. Dlhodobým cieľom spoločnosti, čo platí aj o Slovensku, je, že sa nebráni kooperácii a vzájomnej výmene potravín za podmienky využitia prírodných a ekonomických podmienok vo všetkých štátoch EÚ. To však znamená, že sebestačnosť bude zachovaná aj pre budúce generácie.

Politika a sebestačnosť

Keď vlani publikoval F. Muránsky blog Sebestačnosť je idea, ktorá si zaslúži len jediné. Naše zabudnutie!, predpokladal som, že ide o názor intelektuála zameraného viac na IT ako odborníka na poľnohospodárstvo. Hlboko som sa zmýlil. Sebestačnosť a potravinová bezpečnosť sa stali predmetom brožúrky, ktorú vydal Inštitút INESS s názvom „Slovensko 2044“ a v počte 20 000 kusov a bola distribuovaná na stredné školy.

Obsahom brožúry je zverejniť a poukázať na sedem hriechov populizmu, ktoré prinesú presný opak toho, čo populisti (politici) sľubujú. V podstate ide o politické školenie mládeže.

Populizmus, ako pojem je v dnešnej modernej spoločnosti používaný takmer všade. Je to najfrekventovanejší pojem v politickej a novinárskej praxi. Populizmus nemôžeme chápať v presne určených negatívnych či pozitívnych súvislostiach. Dnes má väčšinou negatívne vymedzenie a používa sa ako nálepka, pre všetkých odporcov, ktorí majú iný názor, ako je ten „správny“.

Autor publikácie definuje populistu, „ako človeka ktorému ide o popularitu v politike. Populista pre dosiahnutie tohto cieľa neváha rozširovať medzi ľuďmi nepravdy a hlúposti“.

Medzi siedmimi hlavnými hriechmi populizmu sa ako prvý uvádza mýtus „Potravinová a energetická sebestačnosť“ V predchádzajúcej časti som na základe objektívnych poznatkov dokumentoval potrebu sebestačnosti v potravinách ako program, ktorý je v súlade s poľnohospodárskou politikou štátov EÚ. Československo aj Slovensko, a nie je tomu tak dávno, dokázalo byť sebestačné vo všetkých základných potravinách. Dokázali sme vyrobiť potrebné osivá a priemysel zabezpečiť krytie potrieb hnojív a poľnohospodárskych strojov. Je prirodzené a história to potvrdzuje, že medzinárodná výmena tovaru má trvalé miesto v spoločnosti, a nie je v rozpore so sebestačnosťou štátu. Štát v snahe zabezpečiť pestrejšiu škálu potravín dováža tie produkty, na ktoré nemá krajina vhodné klimatické alebo ekonomické podmienky (to neznamená, že bez tohto dovozu by sme nedokázali žiť). Slovensko ako krajina vie poskytnúť podľa odborníkov potraviny zatiaľ pre cca 6,2 mil. obyvateľov.

Za populizmus by som považoval, citujem autora publikácie „už samotný cieľ sebestačnosti a snaha zamestnávať viac ľudí na poliach a v poľnohospodárstve je hlúpy“. Nuž ako pre koho!

Pokiaľ by publikácia a videá „Slovensko 2044“ neboli zrejme zadarmo distribuované priamo na školy, nestál by tento výtvor za pozornosť. Vyjadrujem sa k téme sebestačnosti a chytá ma hrôza pri myšlienke, že v tomto duchu chceme vychovávať naše deti. Neviem si predstaviť, že by v Nemecku, vo Francúzsku atď. mohlo takéto „dielo“ vzniknúť. Napriek tomu, že ani tieto krajiny, podobne ako Slovensko, nie sú sebestačné v rope ani plyne. Podľa autorov citujem (strana č. 5): „Cesta k sebestačnosti je cesta k chudobe a zastaraným technológiám. Sami by sme nedokázali vypestovať dostatok ani len tých najzákladnejších potravín, keďže neťažíme dosť vlastnej ropy do traktorov, plynu na vykurovanie maštalí…“

Pravdou je, že podľa údajov EK, na plný pracovný úväzok sa poľnohospodárstvom zaoberá 12 miliónov ľudí, spolu s agropotravinárskym odvetvím vytvárajú 6 % HDP únie a 46 miliónov pracovných miest, a to napriek závislosti od dovozu ropy a plynu! A pokiaľ ide o spotrebiteľa, tak Nemec, Francúz, Rakúšan atď. kúpi zahraničný tovar, len ak nemá iné na výber a v žiadnom prípade to nepokladá za prejav nacionalizmu.

Slovensko nie je krajinou bohatou na plyn, ropu, nerasty, zato nás Boh obdaril krásnou krajinou pod Tatrami. Žijeme tu stáročia napriek rôznym spoločenským zmenám. Národ si zachoval dedičstvo staral sa a zveľaďoval krajinu, tak aby ju mohol v dobrej kondícii odovzdať svojim deťom. Tak ako zachovávame naše kultúrne dedičstvo, musíme si zachovať lásku k prírode ako živiteľke; a tomu by sa mali učiť aj naše deti.

(Ing. Anton Julény sen. je poľnohospodársky inžinier)