JOZEF KRUMPOLEC
Jozef Krumpolec sa narodil 8. decembra 1934 v Topoľčanoch. Pôvodným povolaním je robotník, vyučený frézar. Neskôr však absolvoval Strednú priemyselnú školu strojnícku a päťsemestrálny inštitút na Slovenskej vysokej škole technickej. Ako konštruktér pracoval v ZŤS Dubnica, neskôr ako pracovník technického rozvoja a koordinátor štátnych úloh. Istý čas pôsobil vo funkcii vedúceho investičného odboru v ÚHYB.
Počas obrodného procesu sa angažoval ako odborár. Na pracovisku ho zvolili za podpredsedu ZV-ROH a stal sa aj členom Ústrednej rady odborov. Počas normalizácie musel odborárske funkcie opustiť.
V novembri 1989 bol v Dubnici jedným z organizátorov generálneho štrajku. Potom začína znova pôsobiť v odborárskych funkciách. Od roku 1991 bol predsedom SR OZ KOVO. V roku 1995 síce zo zdravotných dôvodov, ale aj v dôsledku nátlaku odchádza z odborárskych funkcií. Do Sociálnodemokratickej strany Slovenska vstúpil v roku 1992, dovtedy nebol členom žiadnej politickej strany.
Čo vás priviedlo do sociálnodemokratickej strany?
Je to zložitá otázka. Napriek tomu, čo sa dialo v päťdesiatych rokoch, veľká časť mojej generácie verila v ideály socializmu. Príslušníkom mojej generácie, i mne osobne, trvalo dlhší čas, než sme pochopili o čo vtedy išlo, že nešlo o režim, ktorému by išlo o práva pracujúcich, ale v skutočnosti o nadvládu menšiny nad väčšinou. Táto menšina parazitovala na úkor väčšiny, nepôsobila v prospech spoločnosti.
Pretože pochádzam z takej rodiny, mal som vždy ľavicové zmýšľanie, dá sa povedať, že mi bolo vlastné. Väčšina ľudí, ktorí do komunistickej strany vstupovali v štyridsiatych a na začiatku päťdesiatych rokov, vstupovali tam, lebo verili v ideály sociálne spravodlivej spoločnosti. Netušili, čo sa bude diať. Na Slovensku bolo vtedy priveľa sociálnej nespravodlivosti a zdalo sa, že iba komunistická strana dokáže vybojovať a vybudovať sociálne spravodlivú spoločnosť. Že išlo o niečo iné, na to sme prichádzali až postupne.
Napriek tomu, čo sa dialo, nevzdal som sa ľavicových ideálov. V roku 1968 som bol prívržencom obrodného procesu, ktorý stelesňoval Alexander Dubček. V období okolo roku 1968 som pracoval v dubnickej Škodovke, dnes je to ZŤS. Bol som vtedy podpredsedom odborovej organizácie, hlásil som sa k Dubčekovi, verejne som hlásal názor, že to, čo sa stalo v auguste 1968, bola okupácia, ktorá mala u nás potlačiť snahy o slobodný vývoj a demokratické snahy vo vtedajšom Československu. Keď sa v roku 1969 začala tzv. normalizácia, ktorej obeťou boli státisíce ľudí, postihnutý som bol aj ja. Vyhodili ma zo všetkých odborárskych funkcií, vtedy som bol tiež členom Ústrednej rady odborov, podotýkam, že som v tom období nebol členom strany, avšak dôsledky čistiek som musel znášať až do roku 1989. Tých, čo si na Slovensku zachovali svoju tvár a odmietli čierne vyhlasovať za biele, bolo veľmi veľa, desaťtisíce, ba možno aj státisíce.
Všetci, čo žili v roku 1968, si pamätajú vtedajšie nadšenie, vieru, že nastávajú lepšie časy a s láskou si uchovávajú aj obraz a odkaz Alexandra Dubčeka. Keď som sa po roku 1989 vrátil do odborárskych funkcií, bol som napríklad predsedom Odborového zväzu KOVO, stretával som sa s pánom Dubčekom. Napríklad aj v Prahe, keď bol predsedom Federálneho zhromaždenia. V roku 1992, keď sa Alexander Dubček stal predsedom Sociálnodemokratickej strany Slovenska, som vstúpil do tejto strany. Považoval som za česť, že môžem byť členom strany, na čele ktorej stál Alexander Dubček.
Napriek tomu, že predsedom SDSS sa stala taká veľká osobnosť, ako bol Alexander Dubček, nezískala sociálna demokracia v slovenskej spoločnosti väčší vplyv. V čom vidíte príčiny?
Príčin je viacero. SDĽ je v oveľa lepšej situácii napríklad preto, že KSS mala na konci roka 1989 na svojom čele takých ľudí, ako je napríklad Peter Weiss, ktorí dokázali pochopiť situáciu, požiadavky doby a dokázali bývalú komunistickú stranu reformovať. Podarilo sa im ju transformovať na stranu sociálnodemokratického typu.
Na druhej strane, keď sa rozpadlo bývalé VPN a na čele s Vladimírom Mečiarom vzniklo HZDS, k tomuto hnutiu sa vtedy pridalo viacero politikov, ktorých som si vážil a ktorým záležalo na Slovensku. Čo sa týka radových členov, do HZDS vstúpilo veľa takých, čo by za normálnych okolností dali prednosť skôr sociálnej demokracii. Boli to ľudia ľavicovo zmýšľajúci a sociálne cítiaci. Ich drvivá väčšina boli prívrženci názorov Alexandra Dubčeka, za čo boli postihnutí v časoch tzv. normalizácie. Za iných okolností práve oni mohli tvoriť jadro ľavicových síl.
Podľa môjho názoru sa v sociálnej demokracii podcenil národný princíp. Verím, že v našej sociálnodemokratickej strane nikdy nezíska vplyv nacionalizmus, lenže odpor sociálneho demokrata voči nacionalizmu by predsa len nemal viesť k podceňovaniu národného princípu. Žiaľ, táto okolnosť sa v sociálnej demokracii podcenila. Podľa môjho názoru, sociálna demokracia má na Slovensku ešte perspektívu, ale bude treba, aby sa do SDSS otvorili dvere novým ľuďom, ktorí by ju ozdravili, ktorí by dokázali osloviť tie skupiny občanov, ktoré inde podporujú sociálnodemokratické strany. Šanca tu ešte stále je. Či sa dokáže realizovať, bude závisieť predovšetkým od toho, akých vodcov SDSS bude mať.
Kým v Česku Obroda, ktorá združovala účastníkov obrodného procesu z roku 1968, ktorí boli postihnutí husákovskou normalizáciou, prešla do ČSSD, na Slovensku (až na malé výnimky) prešla do HZDS. Naozaj je príčina tohto stavu iba v postojoch SDSS pri riešení slovenskej otázky?
Možno plnú odpoveď na túto otázku dajú až historici, dnes je ťažké poskytnúť vyčerpávajúcu odpoveď. Vladimír Mečiar dokázal vo svoj prospech využiť určité nálady smerujúce k nacionalistickým postojom. Pripomínam, že hranica medzi vlastenectvom a nacionalizmom nie je až taká jednoznačná. Napríklad v bývalom Československu, kým v českých krajinách bol istý postoj charakterizovaný ako vlastenectvo, na Slovensku ten istý postoj dostal nálepku nacionalizmu. Okolnosť, že Mečiar stál pri zrode slovenskej štátnosti, čo je neodškriepiteľný fakt, bola lákavá pre ľudí, ktorí malo čo povedať do vývoja na Slovensku.
Lenže v Česku je silná nielen sociálna demokracia, ale aj komunistická strana. Ak by sme zrátali preferencie oboch týchto strán, vplyv ľavice prevyšuje tretinu voličov a môže sa priblížiť k dvom pätinám…
Vývoj na Slovensku sa uberal iným smerom ako v Česku. Kým tam komunistická strana ostala komunistickou stranou, pričom v tom základnom sa nereformovala, a na druhom konci politického spektra sa Klausova ODS formovala ako jednoznačne pravicová strana, ľavicový priestor tam nebol dostatočne zaplnený, čo mohla využiť sociálna demokracia. Tá ho aj potom zaplnila. Na Slovensku z komunistickej strany ostala skupinka bez významnejšieho vplyvu, dá sa dokonca tvrdiť, že takmer zanikla. Tá časť KSS, ktorú viedol Peter Weiss, sa zreformovala a získala si pevné miesto na slovenskej politickej scéne. Vznik HZDS v istom zmysle zdecimoval aj slovenskú pravicu, akú-takú silu na pravej strane politického spektra reprezentovalo iba KDH. Lenže kresťanskodemokratické strany nie sú typicky pravicovými stranami, ak rešpektujú sociálne učenie katolíckej cirkvi.
Kým v Česku sa politické spektrum stalo priehľadné, na Slovensku bola a v istom zmysle aj ostala komplikovanejšia situácia. Napríklad HZDS je ťažké charakterizovať, samo o sebe tvrdilo, že je „pragmatický stred“. Už som spomenul, že HZDS odčerpalo podstatnú časť potenciálu možných priaznivcov sociálnej demokracie. Toto širokospektrálne hnutie odčerpalo aj značnú časť potenciálu pravice.
Radové členstvo a prívrženci HZDS však nepatrili k pravici, jej prívrženci sa skôr nachádzali medzi funkcionármi hnutia. Je paradoxom, že z podpory týchto ľavicovo zmýšľajúcich ľudí ťažili najmä pravicové skupiny v hnutí. Z toho ťažil pán Rezeš a iní privatizéri.
Nepochybne SDĽ je strana sociálnodemokratického typu, čo nakoniec uznala aj Socialistická internacionála jej prijatím za svojho člena. Je však na Slovensku vôbec priestor pre dve sociálnodemokratické strany?
Podľa môjho názoru zatiaľ ešte je. SDĽ predsa len vznikla transformáciou bývalej komunistickej strany. Hoci jej predstaviteľov a špičkových funkcionárov možno považovať za sociálnych demokratov, členská základňa sa ešte zďaleka nezbavila názorov a politických návykov, ktoré nadobudla v komunistickej strane. Nepopieram, že v nej dochádza k zmene, ale na jej úplnú transformáciu si bude treba počkať dovtedy, kým nenastúpi nová generácia členov.
Na Slovensku je veľa ľavicovo zmýšľajúcich ľudí, ktorí by sa chceli angažovať v ľavicovej strane, ale nechcú vstúpiť do strany, ktorá kedysi bola komunistickou stranou. Tu je priestor pre sociálnu demokraciu, aby týchto ľudí získala. Pravda, ak bude schopná to urobiť.
Z toho vychádza, že zatiaľ je tu priestor pre dve sociálnodemokratické strany, ale perspektívne by malo určite dôjsť k ich spojeniu. Ja sám však neviem odhadnúť, kedy sa na to vytvoria predpoklady. Nepopieram, že obe strany sú programovo rovnaké, rozdiel je iba v tom, že jedna strana má vybudované organizačné štruktúry, má väčšiu oporu v členskej základni, má lepších a schopnejších vodcov. Ak sa tieto vlastnosti podarí získať aj druhej strane, vytvorí sa priestor pre čestnú, čo zdôrazňujem, integráciu týchto strán.
Vzhľadom na programovú blízkosť až totožnosť, by mali obe strany úzko spolupracovať, jednak pri obhajobe sociálnych záujmov, ako aj pri rozvoji krajiny, no tiež pri ochrane národnoštátnych záujmov Slovenskej republiky. Ostatne, musím pripomenúť, že práve SDSS pomohla svojím vplyvom v Socialistickej internacionále, aby SDĽ do nej čo najskôr prijali. Považovali sme to za svoju morálnu povinnosť.
Je tu však Strana občianskeho porozumenia, ktorá sa tiež vyvinula trochu doľava, k ľavému stredu…
SDSS sa na možnosti spolupráce s SOP pozerá s nádejou. Čo sa týka samotnej Socialistickej internacionály, obávam sa, že nemá záujem, aby na Slovensku mala tri členské strany. Hoci je v SOP veľa ľavicovo zmýšľajúcich členov, existuje tam aj nezanedbateľné množstvo pravicovo zmýšľajúcich. Dnes je to ešte strana, ktorá neukončila svoj vývoj a ťažko povedať, či z nej bude sociálnodemokratická, alebo skôr liberálna strana. Ťažko teraz robiť prognózy. Rovnako je možné, že ľavicovo zmýšľajúci prejdú zo SOP do SDĽ alebo SDSS, ale ani nemožno vylúčiť budúcu integráciu SDSS, SDĽ a SOP.
O budúcnosti sociálnej demokracie sme už hovorili, ale ide tu aj o budúcnosť našej krajiny. Súčasný vývoj vo vládnej koalícii naznačuje narastajúcu diferenciáciu medzi pravicou a ľavicou. Hovorí sa o profilácii SDK na modrú koalíciu. SDSS je členom SDK, teda je čoraz nástojčivejšou otázkou pre sociálnu demokraciu: čo ďalej?
Je to dobrá otázka, ale pri odpovedi na ňu sa treba vrátiť trocha do minulosti. Do SDK sme vstúpili preto, že sme cítili potrebu zjednocovať demokraticky zamerané politické sily bez ohľadu na ich stranícku príslušnosť, aby sme v našej krajine presadili pozitívne zmeny. Proces vzniku SDK sa začal po zmarení májového referenda v roku 1997. Tento proces sa tým urýchlil a budúce členské strany SDK prekonali vzájomnú nedôveru a prípadné averzie. Všetky opozičné strany si uvedomili nutnosť spolupráce a vzájomnej koordinácie.
Proti silnému a občanmi, ale aj zbohatlíkmi podporovanému HZDS, bolo treba postaviť silné zoskupenie. Do tohto zoskupenia sme vstúpili preto, že sa neformovalo na pravicovom alebo ľavicovom princípe, ale na princípe zmeny Slovenska k lepšiemu. Išlo tu o presadenie princípov právneho štátu a demokracie.
Musím zdôrazniť, že podobu strany SDK získala iba kvôli Mečiarom presadenému volebnému zákonu, ktorý diskriminoval koalície. Zjednotenie demokratických síl si želali aj voliči.
Za veľmi nešťastné považujem, že už krátko po voľbách sa začali najmä zo strany KDH vyvíjať tlaky na predčasné zmeny, začalo sa hovoriť o diferenciácii na pravicu a ľavicu. Podľa nášho názoru sme sa mali sústrediť na budovanie štátu, na riešenie ostrých ekonomických a sociálnych problémov a až po vyriešení tých najpáľčivejších problémov sa mohlo začať hovoriť o delení na pravicu a ľavicu. Sme v takej zlej hospodárskej a sociálnej situácii, že nemožno uplatňovať čistú pravicovú, alebo ľavicovú politiku. Na riešenie týchto problémov je potrebné spojiť všetky sily. Snahy KDH oslabovať SDK oslabujú aj samotnú vládnu koalíciu. Premiér Dzurinda, ktorý by potreboval dnes naozaj veľkú podporu, nenašiel ju v dostatočnej miere u vlastného hnutia.
Nepopieram nevyhnutnosť profilácie SDK, ale k tomu malo dôjsť až po konsolidácii politických a hospodárskych pomerov u nás doma. V tomto období to považujem za nešťastné a škodlivé nielen pre SDK, ale aj pre KDH a celé Slovensko.
Čakajú nás prezidentské voľby. Čo by ste o nich chceli povedať?
Občania si želali priamu voľbu prezidenta republiky. Intenzívne som to cítil ako člen Ústrednej referendovej komisie v roku 1997. Viem, aké bolo sklamanie zo zmareného referenda. To viedlo aj k vzniku SDK. Myslím si, že rozhodnutie zvoliť prezidenta v priamej voľbe bolo správne, pretože to sme aj sľubovali občanom.
Diskutabilné je, či bolo správne, že sa koalícia dohodla na spoločnom kandidátovi. Mala na to právo a sociálna demokracia bude túto dohodu rešpektovať a plne podporovať kandidatúru pána Schustera.
Poďme k jednej tragickej analógii, ktorá je aktuálna práve v týchto dňoch. V roku 1914 socialisti v Európe neprejavili dostatočný odpor voči procesom, ktoré vyústili vo vypuknutí prvej svetovej vojny a tak nesú svoj diel zodpovednosti nielen za následnú tragédiu, ale aj za vytvorenie podmienok pre budúci rozmach komunistického hnutia. O analógiách sa oprávnene tvrdí, že krívajú. Možno napriek tomu hovoriť o analógii medzi tým, čo sa stalo v roku 1914 a čo sa deje dnes, na konci XX. storočia?
Je to dosť zložitá otázka. Ak máme hovoriť o období okolo roku 1914, o čase, keď sa schyľovalo k vypuknutiu prvej svetovej vojny, musíme si uvedomiť, že robotnícke hnutie v tej dobe ešte iba završovalo proces svojho formovania, najmä ak by sme vtedajší stav porovnávali s našou súčasnosťou. V robotníckom hnutí v tom čase prebiehali ostré diskusie o ďalšom smerovaní politiky a v rôznych krajinách malo robotnícke hnutie rôzny vplyv a bolo vidno, že rôzny vývoj ho formoval do pomerne rôznorodých podôb.
Pripomínam, že tu sa ešte stále vo vnútri sociálnodemokratických strán odvíjala diskusia medzi ortodoxnými marxistami a revizionistami, či ďalší vývoj sa má uberať revolučnou alebo evolučnou cestou postupných reforiem. Pochopiteľne radikálne krídlo, ktoré sa neskôr sformovalo do komunistických strán, volilo inú taktiku a iné heslá. Tento spor výrazne ovplyvnil viaceré európske strany a je preto otázne, či vtedajšie robotnícke hnutie malo takú silu, vplyv a nakoniec i akcieschopnosť, či by bolo dokázalo zabrániť vypuknutiu vojny. Podľa môjho názoru to nebolo možné. Ostatne musím vám pripomenúť, že sled udalostí bol vtedy taký rýchly, že v tej dobe sa vodcovia sociálnodemokratických strán nedokázali správne zorientovať v stále sa meniacej situácii.
Ale nejde tu predsa o spory medzi komunistami a sociálnymi demokratmi, ale o to, že ľavica by mala čeliť hroziacemu vojnovému nebezpečenstvu…
Podľa môjho názoru samotná ľavica ťažko môže zabrániť vypuknutiu vojny, jedine môže urobiť to, že ak má silnú organizovanú stranu, mám na mysli predovšetkým sociálnodemokratické strany, a takáto strana má príslušné mocenské páky, môže mať väčší vplyv na sled udalostí, ale jej vplyv tiež závisí od toho, akých má spojencov.
Máme na mysli analógiu s dnešnou situáciou. Vo väčšine krajín európskej únie sú na čele sociálnodemokratické strany. Napriek tomu sa nedá jednoznačne povedať, že by mali jednotný postoj k súčasnému dianiu okolo Juhoslávie a ku kosovskej kríze. Prejavujú sa rozpory. Tie vidno nielen u nás, ale aj napríklad v Nemecku. Teraz vychádza najavo, že bývalý nemecký minister financií a predseda SPD Oskar Lafontaine odišiel z funkcie predsedu strany a postu nemeckého ministra financií aj preto, lebo nesúhlasil s pripravovanou nemeckou vojenskou účasťou na zásahu NATO proti Juhoslávii. Podobné problémy sú v Nemecku aj so zelenými, ktorí sú súčasťou vládnej koalície. V Česku sa sociálnodemokratická vláda plne zapojila do aktivít NATO v Juhoslávii. Aby som bol presný, ide o povolenie preletu vojenských lietadiel, chystá sa odoslanie poľnej vojenskej nemocnice a sú tu aj iné formy účasti, čo nakoniec vyplýva aj z členstva krajiny v aliancii. Napriek tomu na zjazde ČSSD, ktorý sa konal nedávno v Prahe, okolo 300 delegátov podpísalo list, v ktorom protestujú proti takémuto zapájaniu krajiny do aktivít NATO proti Juhoslávii, išlo tiež o protest proti bombardovaniu Srbska…
Aký je váš osobný názor na tieto udalosti, na bombardovanie Juhoslávie leteckými silami NATO?
Podľa môjho názoru problém Kosova, ktoré je súčasťou Juhoslávie, by sa nemal riešiť silou. Nemalo dôjsť k bombardovaniu územia Juhoslávie, ale bolo treba trpezlivo pokračovať v rokovaniach. Nemalo sa postupovať tak, že jednej strane sa určil text podpísania vopred pripravených dohôd s vyhrážkou, že ak tieto dohody nebudú podpísané, krajinu treba bombardovať.Pred bombardovaním sa mala dať prednosť trebárs niekoľkomesačnému rokovaniu. Tento môj názor však neznamená, že by som sa stotožňoval s postojmi, ktoré napríklad v parlamente demonštrovali poslanci Slovenskej národnej strany, ktorí vidia hlavný problém v tom, že v Srbsku žijú Slováci a tých ohrozuje zásah NATO. Viete, ja súcitím s každým človekom, ktorý je ohrozený bez ohľadu na to, akú má národnosť. Je to rovnako Srb, Slovák alebo kosovský Albánec.
Ide tu teda iba o odmietnutie z pacifistických, či humanistických dôvodov?
Problém je samozrejme zložitejší. Pripomínam, aký má Kosovo význam pre Srbov. Toto územie je kolískou ich stredovekého štátu. Na tomto území, v bitke na Kosovskom poli, došlo k tragickej porážke Srbov v roku 1389 Turkami. Na tomto území je aj dodnes veľké množstvo kláštorov z tých čias. Po stáročia tam žilo srbské obyvateľstvo, čo sa zmenilo až v neskorších rokoch. Vývoj v poslednom odobí bol veľmi rôznorodý.
V čase, keď na čele Juhoslávie bol prezident Tito, Kosovo malo veľmi širokú autonómiu. Po Titovej smrti dochádzalo k tomu, že z Kosova násilím vyháňali Srbov. Podľa informácií, ktoré sa mi podarilo získať, z Kosova vtedy muselo odísť vyše 400 000 Srbov. To malo v Juhoslávii veľmi zlý ohlas.
Napokon Miloševičova politická kariéra sa začína vtedy, keď vystúpil na obranu vyháňaných Srbov. Autonómia Kosova bola veľmi široká, Miloševič ju silne obmedzil, bolo to také rozsiahle obmedzenie, že podľa niektorých tvrdení ju úplne zrušil, čo však nepovažujem za presné. Tvrdý Miloševičov režim nakoniec znamenal, že začalo byť prenasledované albánske obyvateľstvo Kosova.
Neslobodno zabudnúť však ani na tú okolnosť, že u Albáncov v Kosove dochádza v tom období doslova k populačnej explózii, albánske rodiny sú veľmi početné, mať desať detí, to je tam úplne bežné. Tak na tomto území sa drasticky zmenilo etnické zloženie obyvateľstva a prevahu majú Albánci. Lenže, napriek tomu túto situáciu nemôžeme riešiť tak, že z dôvodu súčasnej albánskej prevahy v Kosove, toto územie od Juhoslávie odtrhneme. Tento postup by sa potom mohol uplatňovať aj inde a nakoniec by to znamenalo destabilizáciu v celej Európe. Musím pripustiť, že takýto scenár destabilizácie by sa mohol uplatniť nakoniec aj na Slovensku.
V parlamente ste nepodporili vyhlásenie k situácii v Kosove. Pri hlasovaní ste za zdržali, čo svojím spôsobom vyjaruje váš osobný postoj v tejto otázke. Malo sa teda neustále pokračovať v rokovaniach?
Áno. Srbsku sa mali dať záruky, že sa nepripustí odtrhnutie jeho územia, že ostane celistvé, a práve tieto záruky dohoda, či presnejšie povedané diktát, z Rambouillet neobsahovali. Bol to tvrdý diktát voči Srbsku a nedalo sa čakať, že by jeho predstavitelia dobrovoľne takéto požiadavky prijali. Ktorý štát sa bez odporu vzdá značnej časti svojho územia?
Ešte stále sa u nás nezabudlo na solidaritu, ktorú s nami prejavila Juhoslávia počas sovietskej okupácie v roku 1968. Menej sa už vie, že táto krajina s nami prejavovala solidaritu už po februári 1948. V Juhoslávii dostal azyl predseda sociálnej demokracie Laušman, ale aj ďalší emigranti…
Laušmana i Tita vtedy vyhlasovali za zradcov, pretože každý, kto nechcel poslúchať Stalina, označovali za zradcu. U nás v päťdesiatych rokoch obviňovali mnohých, čo verili komunistickým ideálom, že sú Titovi agenti. Niektorým sa síce podarilo utiecť, ale väčšina skončila vo väzeniach a popraviskách, Poznáme osudy Rudolfa Slánskeho, Vladimíra Clementisa. V komunistických režimoch sa teda veľmi drasticky overila pravda, že revolúcia požiera svoje vlastné deti.
S hosťom SLOVA sa zhováral Peter Greguš
