Po vzniku samostatného Slovenska sa relatívne rýchlo sformovali dva základné politické prúdy, ktoré by sme s istým zjednodušením mohli označiť ako integracionistický a izolacionistický. Prvý vychádza zo spätosti národnej a štátnej identity s európskym a svetovým kontextom, druhý preferuje vlastnú národnú výlučnosť a uzavieranie sa pred vonkajším svetom. Korene obidvoch týchto prístupov siahajú do viac či menej vzdialenej histórie a ich obdobu nájdeme v temer každej európskej krajine. Rozdiely medzi integracionistami a ich oponentami súvisia s predstavami o modernizácii slovenskej spoločnosti. Prvý prúd stavia na zapojení SR do európskeho integračného prúdu a chápe EÚ ako modernizačné centrum, pričom samotnú modernizáciu vníma ako vzájomný proces vytvárania demokratických inštitúcií s efektívnym trhovým hospodárstvom a spravodlivým sociálnym systémom. Druhá predstava uprednostňuje princíp, ktorý by sa s určitou nepresnosťou dal označiť ako princíp „spoliehania sa na vlastné sily“ kombinovaný s prvkami klientelistickej trhovej ekonomiky prerastenej a viac či menej otvorene uplatňovaného autoritárstva.
POTREBA INTEGRAČNEJ KONCEPCIE
Rozdiely existujú aj medzi stúpencami integrácie a vyplývajú z ich miesta v politickom spektre, teda z ich ideového a záujmového ukotvenia. Dá sa dokonca povedať, že určité vyhraňovanie integračných koncepcií, posilňovanie integračnej identity jednotlivých politických strán je v súčasnej etape potrebné. Demokratická politika nemá na Slovensku šancu na úspech bez tesných medzinárodných väzieb krajiny, bez jej zapojenia sa do hlavných civilizačných prúdov.
Od roku 1994 sa slovenská zahraničná politika opierala o nikdy dostatočne prepracovanú a predovšetkým nedokázanú tézu o mimoriadnosti geopolitického postavenia Slovenska, ktorá mu vytvára široký priestor pre manévrovanie medzi hlavnými aktérmi európskej politiky či dokonca umožňuje na nich vykonávať určitý tlak. Už roku 1997, keď SR nebola prizvaná ani do NATO ani na rozhovory o členstve v EÚ, sa v plnej nahote preukázala nereálnosť podobného prístupu.
ZACHOVAŤ SA V GLOBALIZUJÚCOM SA SVETE
Pre všetky malé štáty boli v doterajších dejinách medzinárodných vzťahov najcitlivejšími otázkami identita a suverenita. Odpoveď na to, ako ich zachovať, sa mení v závislosti od konkrétnej historickej situácie a geopolitickej pozície tej ktorej krajiny. Spor medzi integracionistami a izolacionistami je aj, a predovšetkým, sporom o týchto atribútoch štátu, o politike umožňujúcej hrať malej krajine dôstojnú úlohu v európskom a svetovom spoločenstve národov. Zapojenie do medzinárodných organizácií a osobitne do integračných procesov je dnes už odskúšanou cestou rozvoja malých západoeurópskych krajín, ktorá je mimoriadne aktuálna v epoche globalizácie. Slovensko dnes nemá ani hospodársku, ani technologickú kapacitu na to, aby mohlo odolať tlaku mohutných celosvetových trhových síl. Dokáže ich však zvládnuť ako súčasť väčšieho celku, teda Európskej únie. Z hľadiska takého malého štátu ako je Slovensko nie je tiež zanedbateľná skutočnosť, že práve v rámci väčšieho celku existuje reálna možnosť ovplyvňovať medzinárodný vývoj.
DUÁLNY SYSTÉM
Vstup do únie vôbec neznamená vzdanie sa vlastnej štátnosti. Proces európskej integrácie síce v určitej miere oslabuje rozdiel medzi oblasťou medzinárodných vzťahov a vzťahov, ktorých tradičným rámcom bol doteraz národný štát. Nejde však o nejaký priamočiary proces, ktorého jednoznačným výsledkom by bol vznik nadnárodného útvaru prekonávajúceho existenciu klasického štátu. Počas doterajšieho vyše štyridsaťročného vývoja Európskej únie sa sformoval skôr duálny systém, v ktorom fungujú dva mechanizmy vzťahov. Na jednej strane sú to väzby medzi štátmi ako subjektmi medzinárodného práva a na druhej je to v celom rade oblastí supranacionálny charakter rozhodovacieho procesu. Táto dualita bude pravdepodobne podstatnou črtou vývoja Európskej únie počas dostatočne dlhého obdobia. Potvrdzujú to tak všetky doterajšie reformy EÚ ako aj permanentne prebiehajúce diskusie o budúcnosti tohoto združenia.
REGIONÁLNE ASPEKTY INTEGRÁCIE
V EÚ bol a naďalej zostáva prítomný regionálny aspekt integrácie, prejavujúci sa v spoločnom postupe pri riešení určitých problémov členských krajín súvisiacich s ich spoločnými alebo blízkymi záujmami v danej oblasti. Na ilustráciu by bolo možné spomenúť krajiny Beneluxu alebo škandinávske štáty, teda väčšinu menších členov únie. Dá sa predpokladať, že s ďalším rozšírením únie a s ním súvisiacim zvýšením počtu členov regionálna spolupráca ešte získa na význame. Súčasný proces revitalizácie Višegrádskej skupiny je preto potrebné vnímať aj z hľadiska perspektívy spolupráce týchto krajín už vo vnútri samotnej únie. Nezanedbateľná je však aj výmena skúseností a snáď aj určitá koordinácia vo fáze nedávno začatých vstupných rokovaní. Rovnorodosť tejto skupiny je z tohoto hľadiska v súčasnosti narúšaná zaostávaním Slovenska.
Synchronizácia postupu SR smerom k EÚ s ostatnými krajinami Višegrádskej skupiny má, dá sa povedať, strategický význam z hľadiska eliminovania dvoch rizikových faktorov. Prvým je oddelenie Slovenska od svojich stredoeurópskych partnerov schengenskou hranicou, čo by sa negatívne prejavilo na určitých obmedzeniach doterajšej priechodnosti hraníc, ale aj s tým súvisiacim vytáraním bariér vo vzájomnej komunikácii a vzťahoch. Druhým je skomplikovanie ekonomických vzťahov v regióne, predovšetkým ohrozenie colnej únie medzi SR a ČR. Signály o odhodlaní českej strany dosiahnuť výnimku týkajúce sa možnosti zachovania colnej únie aj po vstupe ČR do EÚ sú nesporne sympatické. Oveľa jednoduchším riešením tak pre Slovensko, ako aj pre jeho západného partnera by však bol vstup do EÚ v približne rovnakom čase, a teda aj „rozpustenie“ malej bilaterálnej colnej únie vo veľkej európskej.
ROZŠÍRIŤ V4 O RAKÚSKO
Tak ako v súčasnosti Fínsko, ale aj ďalší škandinávski členovia únie pracujú na tzv. Severnej dimenzii rozvoja EÚ, aj Višegrádska skupina by mala postupne vytvárať akýsi stredoeurópsky integračný smer s konkrétnymi hospodárskymi, vedeckými, ekologickými i ďalšími projektmi a zámermi orientovanými jednak dovnútra regiónu, ale rovnako aj za jeho južné a východné hranice. Napriek tomu, že stojíme ešte len na začiatku znovunaštartovania višegrádskej spolupráce, už teraz je potrebné uvažovať o jej rozšírení (najneskôr po prijatí jej súčasných aktérov do EÚ) o ďalšieho člena – Rakúsko, ktoré je dôležitou súčasťou stredoeurópskeho regiónu. Susedí s tromi višegrádskymi štátmi a zohráva dôležitú hospodársku i politickú úlohu v našej oblasti.
MENIŤ SA V MENIACOM SA SVETE
Krajiny strednej a východnej Európy vrátane Slovenska sa začali o členstvo v únii uchádzať v podmienkach prebiehajúcej a ešte neukončenej transformácie spoločnosti. To výrazne ovplyvnilo tak doteraz nevídaný rozsah úloh súvisiacich s prípravou na členstvo v EÚ, ale v menšej miere aj samotnú reformu spoločnosti. Dá sa dokonca povedať, že predvstupový proces sa stal novou etapou spoločenských zmien, ich významným prehĺbením.
Predpokladáme, že v čase vstupu nových členov do únie nebude transformácia tohoto integračného zoskupenia zavŕšená. To zároveň znamená nevyhnutnosť ďalších zmien a v podstate už tretiu etapu reforiem , na ktorej však už budeme, dúfajme, aktívne participovať ako jej spolutvorcovia. Je preto veľmi dôležité čím skôr začať myšlienkovú prípravu na tento obrat k takpovediac integračnej kreativite. Nepôjde to bez prekonávania určitých stereotypov a istej „adaptačnej“ psychológie. Celá príprava na členstvo v únii je totiž postavená na princípe prispôsobovania sa legislatívnym a inštitucionálnym štruktúram EÚ, pričom sa nedá prehliadnuť vysoká angažovanosť únie a predovšetkým EK v celej prípravnej fáze. Ide o nevyhnutný proces, keďže bez určitého stupňa homogenity týchto súčastí spoločenského systému nie je možné zabezpečiť zapojenie sa do fungovania jednotného trhu a spoločných inštitúcií. Aktívny prístup k integračnej politike súvisí s formovaním vlastnej vízie ďalšieho vývoja únie, stratégie inštitucionálnych, hospodárskych a sociálnych inovácií. To si vyžaduje okrem iného aj intenzívnu participáciu v diskusiách o týchto otázkach so zahraničnými i domácimi partnermi.
PRIPRAVIŤ SA NA „EUROREALITU“
Doterajšia realizácia predvstupovej stratégie prináša niekoľko veľmi dôležitých poznatkov. Predovšetkým sa jasne ukázalo, že príprava na členstvo v únii nie je púhou technicko-legislatívnou záležitosťou. Ide totiž o zložitý komplex vzťahov rezortov, inštitúcií a záujmov vytvárajúcich veľmi špecifickú „eurorealitu“prechádzajúcu naprieč celým spoločenským systémom. Potreba artikulovania a zlaďovania záujmov jednotlivých rezortov a sociálnych skupín sa v súčasnosti stáva súčasťou politiky v tejto špecifickej oblasti. V inštitucionálnej rovine sa tento prístup odrazil v nedávnom vytvorení konzultačnej rady ako určitého poradného fóra koordinačných orgánov vlády, v ktorej sú zastúpené odbory, zamestnávateľské a ďalšie mimovládne organizácie.
POLITICKÉ KRITÉRIÁ NEBUDÚ STAČIŤ
Rozhodnutie luxemburského summitu v decembri 1997 o inkluzívnosti celého procesu rozširovania EÚ zmiernilo riziká zaostávania, ktoré vznikli v dôsledku nezaradenia Slovenska do skupiny rokujúcich štátov označovaných za prvú skupinu. Luxemburský dvojstupňový model prinášal posilnenú predvstupovú stratégiu pre všetkých desať asociovaných krajín. Na druhej strane však de iure i de facto vytvoril skupinu, ktorá sa svojim statusom odlišovala v tom podstatnom, v reálnom rokovaní o vstupe do únie. V skutočnosti vôbec nejde iba o formálny rozdiel, keďže rokovania získavajú vlastnú autonómnu dynamiku, v dôsledku čoho sa postupne môžu prehlbovať rozdiely medzi oboma skupinami. Zároveň sa objavujú faktory vo vnútornom vývoji únie komplikujúce zapojenie ďalších asociovaných krajín do bezprostredných rokovaní.
Napriek tomu, že Slovensko neuspelo v Luxembursku predovšetkým v dôsledku všeobecne známeho neplnenia politických kritérií, výlučne ich splnenie nebude dostatočným argumentom pri hodnotení našej pripravenosti na členstvo v únii. Pravidelná správa Európskej komisie novembra minulého roku totiž konštatuje celkovú stratu dynamiky v realizácii predvstupovej stratégie. Je teda zrejmé, že dnes potrebujeme výrazne pokročiť v hospodárskej oblasti, v aproximácii legislatívy, v posilňovaní kapacity štátnej správy týkajúcej sa uplatňovania legislatívnych noriem EÚ a budovania zodpovedajúcej inštitucionálnej základne.
Už dnes je zrejmé, že rozhodnutie o rozšírení skupiny rokujúcich štátov nebude pre Európsku radu vôbec jednoduché. Názory členských krajín totiž nie sú jednotné v tom, či zostane naďalej zachovaná, aj keď vo výrazne zredukovanej podobe, druhá skupina kandidátskych štátov. Prípadné pozvanie všetkých zostávajúcich piatich asociovaných krajín k rokovaniam by výrazne zrelativizovalo zásadu individuálneho hodnotenia a požiadavku plnenia kodanských kritérií, keďže stupeň pripravenosti zostáva medzi krajinami tejto skupiny značne rozdielny. Na druhej strane snaha o ponechanie medzi nerokujúcimi kandidátmi dvoch prípadne troch krajín môže byť chápané ako určitá marginalizácia, čo pravdepodobne vyvolá nielen nespokojnosť dotknutých, ale aj úsilie časti členských krajín únie zabrániť vzniku takej situácie. Pre Slovensko je rozhodujúce, aby sa rozšírenie prvej skupiny na helsinskom summite uskutočnilo. Preto vnútropolitické úsilie zamerané na plnenie predvstupovej stratégie musí byť podporené premyslenými diplomatickými aktivitami presadzujúcimi túto myšlienku.
Autor je pracovníkom MZV SR
