Ako by som mohol byť proti? Veď vychádzam iba z dlhoročných neustálych apelov na spravodlivosť, zodpovednosť, zásluhovosť, solidaritu a spoločné hodnoty! Ktoré by mali byť rovnaké (a rovnako aplikované) pre všetkých členov EÚ bez výnimky!
Kresba: Ľubomír Kotrha
Takže emócie preč a poďme na to. Na jednu stranu stola si položme mapu EÚ s vyznačenými členskými krajinami, na druhú stranu možnosti, z ktorých si budeme vyberať. Prípadne spravíme spoločný mix zo všetkých. Kľúčov, podľa ktorých to môžeme rozpočítať, sa nám ukazuje niekoľko. Napríklad:
- Prístup historickej zodpovednosti. Podľa neho navrhujem rozčleniť utečencov podľa krajín pôvodu, presnejšie podľa krajiny, z ktorej utekajú, odkiaľ sa začal ich exodus. Ak to nie je možné určiť, tak podľa krajiny, z ktorej do Európy priplávali, prileteli, prebehli cez hranicu, alebo podľa krajiny, kde boli registrované ich (čo aj potopené) lode. Potom sa pozrime do histórie: ktorej konkrétnej z členských krajín EÚ tá-ktorá krajina robila kedysi kolóniu – a všetkých utečencov poslať tam! Bude to prejav vďaky za niekdajšiu, čo aj nedobrovoľnú podporu, z ktorej vyrástla dnešná prosperita. Alebo včerajšia… V prípade, že sa vykorisťovateľské krajiny v čase menili, podľa rokov vykorisťovania sa vypočíta alikvotný podiel a utečenci sa medzi nich rozdelia. Slovensko nech, samozrejme, dostane všetkých utečencov z jeho bývalých kolónií bez výnimky!
- Prístup zásluhovosti. V tomto prípade sa pozrieme iba nejakých 20-30 rokov a zistíme si, ako sa tou-ktorou mierou podieľali členské štáty na rozvrátení a/alebo zničení domovského štátu utečencov – koľko kto nasadil tankov, lietadiel, špeciálnych jednotiek, koľko zvrhol prezidentov, koľko odstránil vodcov, koľkokrát odmietol s kýmkoľvek rokovať, koľko nelegálnych ozbrojených skupín podporoval, ba by som pripočítal aj mediálnu ofenzívu, koľko kto somarín nahovoril z oficiálnych miest pre agentúry. A zase sa to alikvotné rozpočíta, presne podľa zásluh – a všetkých utečencov tam! Myslím, že sa to bude dať určiť dosť presne. Ani Slovensko v tomto prípade neobíde nasucho – lietadlá ani tanky sme síce neposlali, ale čo-to o Kaddáfího genocíde do televízie sme pobrblali. Malo by to vystačiť na jednu-dve líbyjské rodinky.
- Prístup exkluzívnej solidarity. Podľa tohto, najmodernejšieho kľúča by sme sa do minulosti pozerali iba veľmi plytko. Najďalej do roku 2008. Spočítali by sme, koľko krajín a v akej miere sa solidárne priklonilo k štátom, ktoré začali, a niektoré úplne bez vlastnej viny, mať ekonomické a sociálne problémy. Zohľadníme všetko – nárast verejného dlhu kvôli kríze, odhalenie nezištnej pomoci od investičných bánk pri „kreatívnom upravovaní“ ekonomickej kondície, o ktorej všetci vedeli, ale všetci ju prehliadali, blahodarné pôsobenie poľnohospodárskych kvót, obmedzení, zákazov, voľného pohybu dotovaných potravín, v neposlednom rade samozrejme nanútenie pomoci, pre ktorú sa zadlženosť zdvojnásobila a nikdy sa nedá splatiť. Potom vyčleníme všetky krajiny, ktoré týmto krajinám solidárne pomohli. T. j. bez rečí, bez úroku, veľkoryso, s ochotou a bez nátlaku. Aspoň slovne teda… Špeciálnym koeficientom vynásobíme podiel tých krajín, ktorým boli v minulosti odpustené obrovské dlhy, ale teraz o tom nechcú ani počuť u iných. A ďalším špeciálnym koeficientom vydelíme podiel tých krajín, ktorých ekonomiky boli inými členskými krajinami privatizované a de facto z nich neustále prúdi čerstvá finančná krv ohromných ziskov a dividend čím ďalej na západ. V mene bezbrehého trhu, neviditeľných rúk a najhorších vlastníkov – štátov. Utečencov rozdelíme podľa výsledkov, solidárne. Nuž, v tomto prípade by Slovensko obišlo azda najlepšie – dostali by sme celý autobus či dva tých exulantov!
- Zmiešaný prístup. Mix všetkých doteraz uvedených. Tu by som však pripustil maličké úľavy: Nech sa všetkým krajinám, ktoré by prejavili ľútosť nad vysokým skóre v čiastkových rebríčkoch, prípadne sľúbili, že v tom už nebudú pokračovať, nejaká malá časť utečencov zoberie a za európske peniaze dopraví domov s tým, že im dotknuté krajiny budú vyplácať maličké penzie – ak zostanú doma. Možno sa im tam časom podarí zaonačiť si nový život a živobytie. A krajinám, ktoré začnú aktívne podporovať novú výstavbu a rozvoj vo svojich bývalých kolóniách, nech sa odvezú utečenci všetci. A tiež s penziou. Vyjde to omnoho lacnejšie než internačné tábory, domobrana, drony a plné väznice. Stavím sa totiž, že keď sa začne zlepšovať ich život tam, doma, ich prúdy sa budú stenčovať… A možno za nie dlho.
Nuž tak. Samozrejme, som za kvóty. A otázka v neposlednom rade znie – čo myslíte, mali by sme zahrnúť do týchto plánov aj Ukrajinu?
(Celkovo 5 pozretí, 1 dnes)
