V sobotu 25. októbra 2014 pri príležitosti 75. výročia narodenia a 20. výročia úmrtia Jána Šimonoviča usporiadala obec Siladice v spolupráci s manželkou Alžbetou spomienkový program. Pri tejto príležitosti bola odhalená pamätná tabuľa a vyšla príležitostná publikácia s básnikovými veršami, so spomienkami jeho priateľov.
Herec a recitátor Jozef Šimonovič na úvod predniesol báseň Jána Šimonoviča Rodný kraj.
Starostka obce pani Jana Chynoradská sa pri tejto príležitosti vyznala: „Čím je nám vzdialenejší v neúprosnom čase, tým je nám bližší. Jeho verše presnejšie vyvolávajú staré obrazy obce. Predstavujeme si Váh a jeho čisté vody, starého prievozníka na čajke, oráčov na poli – ako si ich pamätal on. Mal svoju obec hlboko v duši a ospieval ju tak vrúcne a verne, ako azda nik pred ním, ani po ňom … jeho verše o rovine pri Váhu, o rodnom kraji, ako sa nám „príjemne a mäkko stelie pod nohami“, o ľuďoch pri práci i v šenku, si nosíme v srdci. My sme hlavnými postavami jeho básní, náš život a naše hodnoty tak pôsobivo opísal.“
Pamätnú tabuľu odhalila Alžbeta Šimonovičová s vnučkami.
Na básnika si v siladickom kultúrnom dome zaspomínala
aj Anna Blahová-Šikulová, kolegyňa z redakcie Slovenského spisovateľa
Keďže ma tu uviedli ako manželku spisovateľa Vincenta Šikulu a dnešné stretnutie má byť spomínaním, nedá mi – prepáčte mi, prosím –, aby som nespomenula zážitok z pohrebu môjho manžela. Prišiel naň aj manželov učiteľ z ľudovej školy, pán učiteľ Gersling, ktorého z politických dôvodov kedysi z Dubovej niekam premiestnili. (Vinco ho spomína ako postavu učiteľa aj v Rozarke.) A ten predstúpil pred všetkých a začal vravieť, ako sa len potešil, keď sa dozvedel, že zomrel Vincent Šikula. „Ach, tak som sa potešil, no však ja mu musím ísť na pohreb, však to bol môj žiak, ja som ho učil, ja tam nesmiem chýbať. No ja som sa tak potešil a hneď som sa aj začal chystať. Však ja som ho poznal… Musím tam ísť a povedať všetkým, že ja som ho poznal.“
A ja som sa teraz – možno rovnako zdanlivo nevhodne – potešila, že niekomu zišlo na um zaspomínať si na Janka Šimonoviča.
Prišla som pracovať do vydavateľstva Slovenský spisovateľ v roku 1973 a robila som najprv na Štúrovej ulici, v budove, kde bola kedysi redakcia Kultúrneho života. Keď som ja prišla, Kultúrny život bol zastavený, bola tam jazyková redakcia Spisovateľa, Literárny fond, Romboid a Irodalmi szemle.
Dcéra Jána Šimonoviča Martuška a jeho dve vnučky. Anička Šikulová, Ľuba Hajková Dalimír Hajko, Ľubomír Feldek, Miroslav Cipár, Ľudovít Hološka, Alexander IIlečko a ďalší…
A medzi Romboidom a učtárňou bolo také malé okienko, asi na vydávanie peňazí, výplat, také okienka bývali vtedy aj v školských jedálňach. A predstavte si, pri tom okienku som raz našla dvoch neveľkých chlapíkov: z jednej strany stál básnik Janko Šimonovič, zo strany redakcie Romboidu, a z druhej strany prozaik Rudo Sloboda, videla som len tú tácku s figúrkami – a prestavte si, oni hrali šach. Hrali postojačky, akurát čo dočiahli na to okienko. Vyzeralo to ako v bábkovom divadle. Obaja v oblekoch, Janko mal petrolejovo modrú pletenú vestičku, Rudo možno mal aj vtedy svoj slávny oblek od sestry z Ameriky, oblek s červeným futrom. A keďže to boli slušní chlapci a dievčatá mali radi, aj s nimi radi žartovali, navrhli mi, aby som si s nimi zahrala šach – možno si mysleli, že odmietnem, veruže ten Sloboda povedal, že „filozofky“, tak volali študentky filozofickej fakulty, šach hrať nevedia.
Janko ho zahriakol, že čo by nevedeli aj filozofky hrať šach. A tak keď dokončili partiu, možno ju kvôli mne aj prerušili, zahrala som si aj ja. Keď som nad Rudom vyhrala, Janko sa veľmi tešil: „No vidíš, a vraj filozofky to nevedia…“
„Tak skús ty,“ navrhol Rudo. Zahrala som si aj s Jankom, už neviem, kto vyhral, ale Janko sa zakaždým tešil, tešil sa, aj keď vyhral Rudo nad ním, aj keď som ja vyhrala nad Rudom, alebo keď on vyhral nado mnou. Až si mädlil ruky, aj Rudo si tak šúchal ruky, a obaja sa pri tom okienku smiali od ucha k uchu, tešili sa z víťazstva, z hocičieho víťazstva, pravdaže, najviac zo svojho.
Senzačné deti zo súboru Margarétka z Malinova.
A najviac sa tešil Janko, lebo v tom nevidel nič iné, iba víťazstvo šikovnosti, zdravého rozumu, alebo sa iba tešil, že niekto mal práve v tej chvíli šťastie. Neznamenalo to, že niekto vie hrať šach, a niekto ho hrať nevie, jednoducho raz niekto vyhrá, inokedy prehrá, a tešiť sa treba vždy rovnako.
Ja neviem, taká bola vtedy doba, naozaj. Alebo možno som to iba ja tak vnímala…? Dnes sa mi zdá, že chlapci si vtedy medzi sebou nezávideli, ak, tak iba dobrý ťah v šachu, šikovné potiahnutie figúrkou, alebo dobrú knižku.
Na budove, presne na tej budove, keď sme vtedy stávali všetci traja pri okienku, lebo odvtedy sme si takúto trojku viackrát zopakovali, na budove, kde bol kedysi Kultúrny život, po roku 1989 odhalili pamätnú tabuľu, ja už dnes naozaj ani neviem, kto ju odhadil, ale boli na nej mená ľudí, ktorí spolupracovali s Kultúrnym životom, hlavnou tribúnou intelektuálov v šesťdesiatom ôsmom. A zas niekto iný tú čiernu tabuľu s menami zvesil, jednoducho ju dal preč, tiež neviem kto, ani kedy, len zrazu tam nie je. Neviem ani to, či tam bolo meno Janka Šimonoviča – ja som ho nikdy nevolala inak –, no je mi ľúto, že tá tabuľa s menami zmizla.
Vôbec tu však nemienim niečo niekomu zazlievať, teším sa – ako ten pán učiteľ Gersling –, že som Janka poznala, že som poznala vtipného, múdreho človeka, dobrého básnika.
No tá tabuľa s menami mi na Štúrovej ulici chýba. Keď tam už raz bola, mala tam zostať. Ktovie, či tam bol aj ten Šimonovič, už sa to nikdy nedozviem. Však keď tam niekto chcel mať iné mená, mohol si vyvesiť druhú tabuľu a mohla by tam byť aj tá, aj s iným menami. Nijaké mená by sa nemali odstraňovať. Lebo potom chýbajú.
Senzační malí školáci zo Siladíc.
Ale ešte jedno milé stretnutie, hoci ich bolo s Jankom viac, a zhodou okolností sa znova odohralo na Štúrovej ulici v Bratislave – jedného dňa mi Janko na ulici predstavil rovnako nízke žieňa, ako bol on, vlastne dievča v bledomodrom baloniačiku, iba sa ňou chcel pochváliť, a ani mi ju nemusel predstavovať, lebo to bola moja spolužiačka Betka, jeho budúca manželka, práve tá, ktorej dnes vďačíme za milé spomienkové stretnutie.
Mala som raz robiť rozhovor s Vincentom Šikulom do časopisu Poľovníctvo a rybárstvo a koncipovala som si otázky. Janko len tak bokom začul, čo to chystám, no nevydržal a o chvíľu za mnou vybehol: Daj tam, prosím ťa, takúto otázku: Čo pokladáte za trofej v literatúre?
Keď som raz v nerozvážnosti pred cestou na študijný pobyt do Francúzska nadobro opustila privát a postúpila som ho svojej kamarátke, a po návrate som sa potom nemala kde vrátiť, no jednoducho som nemala kde bývať, kúpila som si v Paríži spací vak a potom som blúdila z domu do domu, prespala som u rôznych kamarátok, jednoducho som niekde prespala, kým som si nenašla nový podnájom.
Dozvedel sa to v redakcii Janko a išiel na mňa zostra: „Počul som, že chodíš prespať k iným ľuďom, a prečo si u nás ešte nenocovala? Však Betka je tvoja spolužiačka!“
„Janko, nechcela som otravovať, máte malé deti,“ vravím mu.
„A u Feldeka si spať mohla, tí majú viac detí!“
Daniel Šimonovič, za klávesmi, Martuška a jej dcérky.
Tak som zobrala modrý spací vak, kúpený v Paríži, a išla som k nim na návštevu. Dodnes si pamätám Dankove rozradostené veľké oči, veľké ako taniere, a ešte väčšie Jankove, tak sa tešil, že jeho syn Danko sa zo mňa teší. Iste som mu robila nejaké grimasy alebo som niečo kreslila, no hrala som sa s ním. Dcéra Martuška sa ku mne až tak nemala, ale Danka som si zapamätala tak, že sa mi aj dnes zdá, akoby sa ani nezmenil.
Medzitým sa udiali obrovské spoločenské zmeny, Janko odišiel z redakcie z vydavateľstva Slovenský spisovateľ do Smeny, istý čas bol šéfredaktorom Zorničky, a potom sa mi nadobro stratil z dohľadu. Aj nám rástli deti, aj im rástli deti a akosi nám už nezostal čas na návštevy. Neznamená to však, že som naňho a na Betku, ako aj na ich deti nemyslela.
Vrátim sa k tej tabuli a k menám. Už to, že niekto vyryl meno do kameňa, že meno Ján Šimonovič prešlo niečou hlavou a z hlavy dalo signál do niečej ruky, znamená, že to meno zostáva. Aj v tomto zmysle platí staré Litera scripta manet. A je dôležité, ba najdôležitejšie, že meno Jána Šimonoviča je vyryté do kamennej tabule v jeho rodisku Siladiciach. Lebo to znamená, že svoji ho prijali. V Bratislave sa to stále mení, raz je slávny ten, raz druhý spisovateľ, inokedy je niekto iný v popredí, oslavuje sa, dávajú po ňom mená, mení sa to dokonca podľa výsledku volieb, akoby po každých voľbách bol iný spisovateľ dobrý.
V Siladiciach na sivej kamennej tabuli bude modrou atramentovou farbou nad menom Jána Šimonoviča navždy vyryté:
„Akoby nás všade kraj zasýpal svojou náklonnosťou
a nám je ťažko ľútostivo odhŕňať tú hojnosť lásky.“
Významný slovenský básnik, ospieval Siladice a rovinu pri Váhu.
Venujú vďační rodáci, 2014.
Veď rodný kraj, rodisko, rodina, to boli aj najdôležitejšie hodnoty v jeho poézii.
Foto: Martin Krno, Emil Polák (2)
Miroslav Cipár: „Tá kniha by mohla vyzerať inak, ale mali sme len na takú. Nech nám Jano odpustí.“
Tá knižka je najmä obsažná a aj zásluhou Miroslava Cipára prívetivá.
