Médiá sú plné komentárov o neslávnych banskobystrických voľbách a vzmáhajúcom sa fašizme. Analyzujú sa voliči, kritizuje sa vrcholová politika, opisuje sa, čo o nás píšu v zahraničí, vyzýva sa k boju. Niekoľko článkov dokonca porovnáva víťazstvo M. Kotlebu s víťazstvom fašistov v Taliansku, Nemecku. A robia správne, avšak nik sa neposunul ďalej – nik sa nepýta, čo sa stalo po týchto víťazstvách.
Spomeňme si, čo sa udialo po nástupe fašistov v Taliansku v roku 1922: prejavy fašistov boli podporené polovojenskými organizáciami, ktoré dávali svoju „podporu“ najavo v uliciach. Zmizlo niekoľko novinárov, politikov, nepohodlných. 10. júna 1924 bol napríklad v Taliansku zavraždený socialistický poslanec Giacomo Matteotti, Mussoliniho kritik. Dôvod je jednoduchý: fašizmus hlása násilie, ktorého účelom nie je nič iné, ako demonštrovať svoju silu a teda – zastrašiť politických oponentov ba dokonca všetkých ľudí s iným názorom.
Ak si myslíme, že sa nás to netýka, sme na veľkom omyle: už dnes hrdí zvolení poslanci banskobystrickej VÚC vyhlasujú, že s Marianom Kotlebom nebudú spolupracovať, otázne je, čo povedia do očí jemu, prípadne jeho „podpore“, ktorá na nich počká po zasadaní. Veď práve v tom je predsa jadro fašistickej politiky – v násilí, vo vydieraní a nakoniec v terore.
Vrcholoví politici, ktorí si myslia, že sa ich to netýka, že sú extrémistom na hony vzdialení, sú na omyle: vôbec si nemôžu byť istí, či už o dva roky nestretnú týchto milých chlapcov osobne v národnom parlamente.
Ľudia, ktorí Kotlebu volili, nie sú na žiadnom zozname ich voličov, nik z nich nevie, kedy sa demonštrácia sily môže ukázať i na nich, stačí akákoľvek odlišnosť alebo i zámienka. Fašizmus nepotrebuje dôvody, jeho násilie je samoúčelné. Je len otázkou času, kedy si slovenskí ľudáci spomenú i na tento folklór ich vzorov z prvej polovice 20. storočia…
Kto nie je s nami, je proti nám
Hitlerova strana NSDPAP si nakoniec členov mohla, ba musela vyberať, toľko adeptov sa im hlásilo. Nie však len kvôli nádeji zo sľubnej kariéry, ale často aj zo strachu v zmysle zásady, že nepriateľa je mať najlepšie na vlastnej strane, prípadne podľa hesla „vrana k vrane sadá.“ Takýto typ organizácie priťahuje typy, ktoré by nik zo slušných ľudí nechcel mať za suseda.
Ak by sa tieto obavy ukázali ako zbytočné a prehnané, nebolo by pre Slovensko nič lepšie. Otázkou však je, či sa tieto obavy naozaj neodrazia na politickom a občianskom aktivizme, ktorý je základom demokracie. Kto bude mať odvahu verejne sa proti milíciám postaviť? Kto bude ochotný vôbec proti nim písať? Vyhlásenia nového župana o tom, že hodlá noviny a médiá za články o ňom žalovať na súde – nenechajú nikoho na pochybách, že sa začína doba vyhrážania (mimochodom, asi tušíme, kým sa M. Kotleba so žalovaním médií inšpiroval) a ústupu demokracie.
Tak či onak, na hlavný nástroj fašizmu – na násilie, všetci analytici vo svojich komentároch zabudli. Dúfajme, že si naň nespomenie ani nik, kto sa naň (na fašizmus) chce podobať.
Autor pôsobí na Katedre občianskej výchovy PdF Masarykovej univerzity v Brne
