Ostanú nadlho takéto fotografie už len minulosťou?
Foto: flickr.com/photos/europeancouncil/ cc
Prehlbujúca sa rusko-ukrajinská kríza tenduje mať dlhotrvajúci dopad na medzinárodné geopolitické vzťahy. Nová asertivita Ruska núti Západ (USA+Európa) pozrieť sa sebakriticky na dosiahnutú úroveň vzájomných vzťahov. Objektívna analýza posledného vývoja ukazuje, že Rusko „šokovalo“ západné mocnosti, domnieva sa T. Gomart z French Institute of International Relations (IFRI). B. Bradie, analytik Science Po (popredný francúzsky politologický inštitút) dodal, že „USA sa ocitli na frontovej línii“. Nasvedčuje tomu aj fakt, že americký prezident B. Obama zaujal v oblasti sankcií proti Rusku za anexiu Krymu tvrdší postoj ako Európska únia. Ukrajina je v súčasnosti partnerom NATO, v roku 2008 bola pre ňu otvorená aj otázka členstva v aliancii. Túto šancu prepásol jej exprezident V. Janukovyč.
Ako ukazujú posledné vrcholné stretnutia lídrov členských štátov Európskej únie, je pre ňu zatiaľ ťažké nájsť efektívne sankcie proti Rusku, ktoré by poškodili ich vlastné národné záujmy len v minimálnej miere. „Je to ťažké, chce to čas a bude to stáť peniaze,“ konštatuje X. Follebouct, expert the Catholic University of Leuven v Belgicku. Podľa neho V. Putin testuje, ako ďaleko môže zájsť. Pravdepodobne to bola taktická chyba, keď lídri USA a EÚ hneď v začiatku vylúčili možnosť vojenskej reakcie na anexiu Krymu Ruskom. Podľa mienky väčšiny západných expertov v záujme minimalizácie škôd v medzinárodných vzťahoch by Rusko malo spraviť čo najskôr dve veci: deeskalovať napätie a začať hľadať diplomatické riešenie sporu o Ukrajinu.
Kardinálnym bodom doterajšej chybnej stratégie Západu, pred ktorou jeho viacerí lídri (vrátane Višegrádskej skupiny) stále zatvárajú oči, je to, na čo poukázal na nedávnom summite EÚ v Bruseli aj dočasný ukrajinský premiér A. Jaceňuk. Riadiacim parametrom asertivity Ruska je priama úmera medzi rastom objemu jeho exportu plynu a mierou rastu ruských vojenských výdajov.
Už zmienený X. Follebouct upozorňuje, že kríza ešte nie je na konci, pretože V. Putin sa nevzdá tak ľahko svojho sna o vybudovaní Euroázijskej únie. V tejto agende zatiaľ Rusko podpísalo príslušné dohody s Bieloruskom, Kazachstanom a Arménskom. Jeho Achilovou pätou však je Ukrajina. Bez jej zapojenia plán Euroázijskej únie stihne kolaps a Rusko bude vnímané ako slabšia mocnosť.
Podobný efekt oslabenia Ruska na medzinárodnom poli však prináša aj stagnácia jeho ekonomiky. Tento efekt môžu USA a EÚ znásobiť pomocou zavedenia ekonomických sankcií, ako aj prostredníctvom zníženia závislosti Európy od ruských energonosičov. Kým zavedenie hospodárskych sankcií si nechali lídri únie v zálohe pre prípad ďalšieho rozšírenia krízy na Ukrajine, druhá spomenutá možnosť diverzifikácie dovozu plynu z RF má byť konkrétnejšie posúdená na summite EÚ v júni 2014. Diverzifikácia dovozu energonosičov môže zahrňovať uprednostňovanie domácich, vrátane obnoviteľných, zdrojov energie, jadrovú energetiku, zvyšovanie úrovne vzájomnej prepojenosti energetických sústav členských štátov únie (napríklad aktuálne medzi Slovenskom a Maďarskom, etc.), ako aj s tretími krajinami.
Príklady: Česko a Poľsko už začínajú s ťažbou bridlicového plynu, Litva si buduje plávajúci LNG terminál (kvapalného prírodného plynu), atď. Kým Európska únia dováža z Ruska cca jednu štvrtinu svojej spotreby plynu, vývoz plynu do EÚ predstavuje až 53 % z celkového exportu plynu Ruska, čo činí 24 miliárd USD (17 miliárd eur) ročne. Z pomeru 25 % : 53 % je vidieť, že Rusko potrebuje Európu viac než Európska únia potrebuje Rusko.
Pred začiatkom dvojdňového stretnutia lídrov EÚ sa očakávalo najmä stanovisko nemeckej kancelárky A. Merkelovej. Samotný priebeh summitu sa však nakoniec konal pod taktovkou britského premiéra D. Camerona, ktorý využil pozíciu svojej krajiny nedovážajúcej plyn z Ruska. Požadoval vypracovať pre Európsku úniu stratégiu dlhodobej diverzifikácie energonosičov. Existuje však aj celý rad členských štátov, ktoré dovážajú plyn prakticky len z Ruska. Patrí k nim aj Slovensko, ďalej Fínsko, Poľsko, Maďarsko, Bulharsko a pobaltské štáty. Cameronova diverzifikačná stratégia počíta nielen s rozvojom vlastných energetických zdrojov jednotlivých členských štátov únie, ale potenciálne aj s dovozom energonosičov z USA. V tomto smere už aj ministri zahraničných vecí Višegrádskej skupiny podnikli iniciatívne kroky. Pravdepodobne bude záležať na Američanoch, do akej miery budú ochotní sa vzdať svojej veľkej konkurenčnej výhody oproti Európe, keďže v USA sú už ceny energií podstatne lacnejšie, nižšie než v EÚ (žiaľ, aj oproti Slovensku). Podľa maďarského premiéra V. Orbána nižšie ceny energií sa stávajú hlavnou konkurenčnou výhodou v medzinárodnom obchode.
Ak lídri Európskej únie skutočne zrealizujú Cameronovu stratégiu diverzifikácie, a nielen budú o tom hovoriť, tak ako doteraz – Rusko môže byť napriek anexii Krymu obohrané na poli medzinárodného obchodu („soft-power“). Môžu k tomu prispieť aj dve najväčšie pripravované obchodné dohody na svete. Jednou z nich je the Transatlantic Trade and Investment Partnership (TTIP) medzi EÚ a USA (už sme o nej písali), druhou je the Trans-Pacific Partnership (TPP) medzi Severnou Amerikou a rozvíjajúcimi sa štátmi Ázie.
SÚVISIACE:
Ropa a zemný plyn v zornom poli hroziacich sankcií
