Logogram je písomný znak, ktorý označuje celé slovo, vetu, frázu, opis objektu s celou charakteristikou. Napr. najstaršie krétske písmo, tzv. Lineár A, bolo logogramatické – vyvíjalo sa až neskôr v písmo slabičné (neskôr stratené a až v 19. storočí Arthurom Evansom objavené mykénske Lineár B). Ale logogramatická je, ako vieme aj dnešná japončina a čínština. Takže kombinácia rovnakých znakov z tezauru dáva vždy odlišný význam, ale aj rôzne znaky s inými môžu zároveň dávať rovnaký význam – tak možno aj triviálne slovo čínština zapísať ideologicky rôzne. ––– Logogramom však je aj často opakovaný predvolebný výraz „strana inklúzie“ madámy Clintonovej: „My sme strana inklúzie!“ Čo to znamená? 
Veď za tými pár slovami je budúci veľmi tragický príbeh! Veľmi sa čudujem Američanom, ktorým tieto slová neotvorili oči. Sľubujú totiž komplexné dynamické pohyby v spoločnosti USA: Nekontrolovaný nástup imigrácie, zároveň krach typicky amerického vlastenectva, krach sociálneho zmieru a explóziu nedôvery a nacionálnej i rasovej nevraživosti (ktorá tam navzdory zákonom drieme pod povrchom bielych golierov a hodvábnych viazaniek po desaťročia). Je známe že Cassius Clay, alias Muhammad Ali, navzdory majstrovským úspechom v boxe, musel sa dramaticky, až teatrálne profilovať ako moslim, s podporou najvyšších špičiek islamu všade po svete. Muhammad Ali bol potom síce tým istým, Bohom pobozkaným, športovcom – ale úplne iným človekom. ––– Strana inklúzie. Tie dve slová označujú mnoho: Košatý komplex nátlaku na populácie, aby dobrovoľne a s nadšením prijali posvätnú možnosť – postupne degenerovať vo svojej potestas – v dedičnej kultúre a v zabehnutej civilizácii. Qui bono? Texasania budú tradične rezistentní, prebudia v sebe, ako bývalá mexická dŕžava, oddelená od pôvodnej vlasti násilím, historické odstredivé energie. Čosi podobné čaká celý Juh USA, tradične rasistický. Severné zelené štáty, ako Missouri, sa utiahnu do ulity katolicizmu, metodizmu a baptizmu. Tým vlastne madáma Clintonová avizuje rozšírenie ihriska mimo pravidlá futbalu, ale zato na základe bradatých, plešivých teórií svetovlády. Inými slovami: Rozvrat USA na spôsob Ukrajiny 2014. ––– Qui bono? Kľúčová otázka. Rozvrátená občianska spoločnosť nebude schopná rezistencie proti svetovládnym ambíciám chlebodarcov madámy. ––– Napríklad Alfred Thayer Mahan (1840–1914) v geopolitickom diele The Influence of Sea Power upon History 1660–1783 (1890) podáva nezvratnú teóriu. Hoci je z obdobia plachetníc, otcovia sveta – vlastne macochy sveta – sa jej kŕčovito držia dodnes. Územím, rozhodujúcim pri upevňovaní moci je, podľa Mahana, svetový oceán ako súvislá neprerušovaná plocha, ktorá umožňuje jednotný systém komunikácie. Dnes, napodiv práve dnes, má známu, konkrétnu podobu právneho paškvilu – totiž známeho rozhodnutia Haagskeho tribunálu o plavbe v Juhočínskom mori, ktoré bolo prijaté v rozpore s legislatívou (ku konaniu, ako je známe, Číňania vôbec neboli prizvaní, čo je v rozpore s procesnými postupmi, pre Haagsky tribunál záväznými). ––– Ale bez ohľadu na procesné úkony sa tu čosi v posledných dňoch začalo meniť. Filipíny z čista-jasna akoby stratili vďačnosť k osloboditeľovi od japonskej nadvlády v časoch II. svetovej vojny, teda k USA. A signalizujú príklon k Číne a k Rusku. Pritom podľa Mahanovho videnia, ktoré mohol mať aj pod vplyvom ópia či inej podobnej látky (veď i Sherlock Holmes si v Mahanovej dobe občas šľahol kokaín), teda podľa tejto vízie budúcnosti sveta Rusko je beznádejne stratené, lebo je kultúrne rozštiepené svojou transkontinentálnou polohou a nemá priamy prístup k Oceánu. A ak, potom len sprostredkovane – zo Sevastopoľa (o ktorý ho chceli nedávno mazane pripraviť), a to ešte cez Bospor, ktorý za istých okolností môže i nemusí blokovať Turecko… ––– Otto Eduard Leopold von Bismarck (1815–1898) však razil po celý svoj politický život úplne iné geopolitické predstavy: Rusko je podľa jeho názoru:
• Najväčšia prirodzená pevnosť na svete.
• Neprístupná pre námornú moc (rieky ústia buď do bezodtokových jazier, alebo do zamŕzajúcich morí).
• Región má dostatok surovín a potravinárskych produktov, preto nie je závislý na okolí.
Nie zabúdaný, lež cielene ignorovaný je tento Bismarckov geopolitický testament, ktorý by sme mohli zhrnúť jednou vetou: Neťahajte sa s Ruskom za prsty! ––– Povstali však noví bojovníci na geopolitickom ihrisku s rôznymi tými pitoresknými preliezačkami, šmýkačkami, hojdačkami (český autor by mohol posledné slovo – houpačkami – vtipne využiť pre bonmot: Ale nás pěkně houpají!). Do prvého radu sedadiel tohto theatrum mundi sa svojho času pyšno posadil aj Halford John Mackinder (1861–1947) s geniálnym objavom, podľa ktorého Bismarck prosto – povedal by český autor – kecá, žvaní, tlachá, plácá do větru. Veď je nad slnko jasnejšie, že svetová rovnováha je daná súperením námornej a pozemnej moci. Roku 1904 publikoval Mackinder slávny článok The Geographical Pivot of History (The Geographical Journal, 1904, 23, 421–37), kde spochybnil nedostupnosť a aj neporaziteľnosť Ruska rotačným modelom zneisťovania politických elít a obyvateľstva tejto oblasti sveta, sebestačnej v surovinách aj v poľnohospodárskych zdrojoch, ako múdro konštatoval Bismarck. ––– Mackinderov koncept je veľmi vážne nereálny, založený psychologicky na archetypálnom mýte útočiacej vlčej svorky, zužujúcej kruh okolo prenasledovanej zveri až do jej tragického konca [angl. pivot = otočný čap, to okolo čoho sa všetko krúti, až sa nám hlava zatočí]. ––– Ale, bratia, veď už sme to tu predsa v dejinách mali viackrát, ten archetypálny mýtus neporaziteľnosti vlčej svorky, taktiku sťahujúcej sa obruče. Známy rozprávkový Černokňažník mal tri železné obruče, a predsa sa zlomili a zlý chlap sa rozlial na kolomaž… Spomeňme aj na smutnoznáme Wolfpacks, nacistickej Kriegsmarine. Nič, len tisíce zmarených životov a gigantické hospodárske straty… ––– Mackinder a jeho chlebodarcovia však konceptu uverili ešte predtým (1904). Takže im vlastne niet čo vyčítať. Mackinder neskôr, po skúsenostiach I. svetovej vojny, svoj geostrategický model dokonca spresnil: Čap zúžil o veľké časti Ruska (Rusov sa, nakoľko viem, na ich názor nespýtal) a spolu so zvyškom (bývalého) Čapu ho označil výrazom – Heartland. (V atraktívnej knihe, písanej, citujem, „aj očami námorného admirála, aj očami veliteľa pozemných operácií“ – Democratic Ideals and Reality: A Study in the Politics of Reconstruction, New York 1919). ––– Útok priamo na srdce geopolitického systému (angl. heart), ako vari vyplynie z ďalšieho, je tu veľmi dôležitá metafora.
Mackinderovcom, ako sme zmienili, niet čo vyčítať. No koncept vlčej svorky funguje dodnes. Ludvík Vaculík by to asi, zrejme, možno, pravdepodobne – ak by sme sa vôbec na tejto veci zhodli – komentoval svojou obľúbenou maximou: „Ten Bismarck se musí v hrobě votáčet jako vřeteno.“ Najmä ak by si spomenul na kolosálny strategický trapas washingtonského veliaceho generála Winfielda Scotta (1786–1866), ktorý vstúpi do dejín ako Plán Anakonda, neskôr ironizovaný názvom Scott’s Great Snake. Išlo o geniálne obkľúčenie vojenskej 
a ekonomickej základne konfederačných vojsk v čase občianskej vojny bojovými loďami s využitím masívnych tokov Rio Grande, Missouri a Mississippi (obrázok). Výsledkom bola groteskná blamage. Plán nerátal s pacifickými prístavmi a veľkou zásobovacou kapacitou Pacifickej železnice. Bum, prásk! Bolo po genialite. Šlo len o štábnu špekuláciu od zeleného stola. ––– Ale v geopolitickom plánovaní sú USA tvrdošijné. Na scénu prichádza Nicholas John Spykman (1893–1943), profesor politológie z Yale, a jeho posmrtne vydané dielo The Geography of Peace (New York 1944). Vyšiel z kritiky Mackindera a do zvieracej sa obruče okolo Heartlandu zahrnul dva nové prvky: Rimlad (čiastočne analogický Mckinderovmu „marginálnemu polmesiacu s púšťami“. Model však výrazne GLOBALIZOVAL „vonkajším polmesiacom“ ostrovných kontinentov: obe Ameriky, Afrika, Austrália. Teraz už len populácie vonkajšieho polmesiaca presvedčiť, aby sa zapojili do v dejinách vojen viackrát overenej blamáže – Spykmanovej anakondy:
Logogramom je aj táto mapa, impozantný, baž až akýsi nežný, zamatový Plán či Scenár – niečo ako baletné saténové špičky – chaussure de pointe. Nepoučiteľnosť Macochy sveta je však aj navzdory tomu zrejmá. Chystajú sa nové tragédie, podlosti a zrady. ––– Hin sa hukáže, či sa aspoň populácie sveta poučili a naučili, ako to na tom svete chodí. Napokon, všetko sa mení. Lanské lístie už tejto jesene na zem nepopadá. Všetko je vždy tak nejako nové. Len veža v Pise ukazuje stále na juh ako idiot. ––– Všetko sa mení? Ba že, úplne všetko nie: Mr. Spykman a Mr. Hyde sú veční. ––– A potom tie trápne dejiny. Stále sa tak hlúpo opakujú – „najprv ako tragédia, potom ako fraška“ (Marx); a nakoniec, na to otec politickej esejistiky nepomyslel, ako sranda králikov… ––– Hijó, dejiny jedinej pravdy, smelo do tmy! ––– Rušaj, mašinka!
