Etela Farkašová, Na rube plátna, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2013
Etela Farkašová vo svojej novej poviedkovej knižke Na rube plátna ponúka príbehy žien s nevyváženou duševnou rovnováhou či narušenou psychikou, alebo je ich vnútorný pokoj v danej chvíli čiastočne ohrozený neobvyklou situáciou. Ako je Farkašová filozofkou vo svojich esejach, tak je aj dobrým psychológom hrdinkám v jednotlivých poviedkach. Akoby dokonale poznala ich vnútro, vie ho otvoriť, pozvoľna, nenásilne, prežíva s nimi jednotlivé, často neľahké peripetie a ukazuje sa, že toto putovanie do hĺbky duše poskytuje rovnaké, ak nie väčšie napätie. Príbeh, ktorý je uložený v hĺbke, treba v niektorých momentoch rozšifrovať, čo iste uvíta každý náročný čitateľ.
Autorka je k svojim hrdinkám láskavá a vnímavá, chápe ich myšlienkové pochody i vonkajšie postoje, keďže s podobnými, a predsa v niečom odlišnými situáciami a postihnutými hrdinkami sa tvorivo zblížila už vo svojej predchádzajúcej tvorbe (napríklad Záchrana sveta podľa G, vyšla v roku 2002). Na rozdiel od matky, ktorá sa stará o svoje postihnuté dieťa vo Farkašovej próze Deň za dňom (1997), hrdinka poviedky Vernisáž podobnú situáciu nezvláda. Autorka tu cez sebareflexie nešťastnej ženy poukázala na druhú, akoby rubnú stranu ľudského vnútra, metaforicky to pripodobnila k výšivke a rubnej strane plátna plnej uzlíkov a nitiek.
Dojemné je napríklad pochopenie konania psychicky narušenej ženy v poviedke Hodiny lietania. Taktiež intelektuálka (možno najohrozenejšia skupina) po viacerých osudových sklamaniach je nútená požiadať o pomoc psychiatričku, nechá si poradiť a vovedie do svojej domácnosti i života psíka, neskôr andulky. So psíkom sa rozpráva, s andulkami sa učí lietať, ba vo svojom, pre iného čudáckom svete, je zasa šťastná, dokáže pracovať. Najmä v tejto knižke sa Farkašová snažila pochopiť odvrátenú, rubnú stranu ženského vnútra, zväčša utajenú pred svetom, no autorka ju poodkryla, ukázala, že práve táto strana je pre každého človeka dôležitá, ak nie rozhodujúca.
Výrazná je psychológia v titulnej poviedke Na rube plátna, kde dialóg matky a dcéry pripomína autorkinu prózu Po dlhom mlčaní (2001), hoci tu je matka voči dcére zjavne vnímavejšia. V poviedke El camino, jedna z ciest autorka nechá viesť svoju hrdinku imagináciou pri návšteve Španielska. V autobuse ju upúta stará pani, ktorá z nej nespúšťa oči a zdá sa jej pritom známa, síce Španielka, no akoby jej niekedy v minulosti, možno i tej pradávnej, bola blízka. Takto ju stretáva denne, imaginácia silnie, nesie sa celou poviedkou a ostáva otvorená. Podobne je cítiť imagináciu aj v poviedke Pukliny, ide o štiepenie zrkadla, rozdvojený obraz tváre, kde jedna časť pripomína dvojníčku hrdinky, s ktorou si boli kedysi veľmi blízke, a zrazu ju vídava v električke zmenenú a vzdialenú. Depresívne stretnutia spúšťajú lavínu retrospektív.
Všetky príbehy v poviedkach ostávajú otvorené, výseky zo života, niekedy riadne skomplikovaného, zavše „črepiny“, ktoré sa dajú zlepiť. Trpké i neočakávane vzrušujúce sú pohľady na rubné strany „plátna“, precízne zachytené skúseným okom autorky.
Psychológia ľudského a najmä ženského komplikovaného vnútra je silnou stránkou autorky, čo preukázala už v predchádzajúcej tvorbe. V mozaikovitých retrospektívach dokáže nahliadnuť do úctyhodnej hĺbky, čo je výsledkom neľahkých analýz. Napriek tomu, alebo práve preto knižka poviedok Na rube plátna ostáva pútavým čítaním, určeným najmä do pozornosti náročnejších čitateľov.
