Rozchod s materskou stranou hádam pomôže ambicióznemu poslancovi Robertovi Ficovi i samotnej SDĽ. Každá zo spomínaných strán sa takto usiluje zachovať si vlastnú tvár. Dnes je isté iba jedno: minulotýždňový darček k 35. narodeninám, ktorý si pre seba pripravil Fico, bol najkultivovanejším politickým rozvodom, aký sme v týchto končinách zažili.
Podstatnou mierou k tomu prispel šéf ľavicových demokratov Jozef Migaš, ktorý až do poslednej chvíle tlmil útoky svojich straníckych kolegov. Tí mali veľakrát chuť povedať svojráznemu politikovi niečo od srdca. Predsedovi SDĽ praskli nervy až po tom, čo Fico celkom zbytočne zavádzal verejnosť a nemal odvahu informovať ju o už dávno dohodnutých veciach. Preto Migaš celý proces pre ľavičiarov iste nie príjemného odchodu špičkového politika urýchlil. Podľa niektorých tak mal urobiť už dávno. Nemyslím si, že v tomto prípade zbytočne otáľal. Mnoho ľavicových demokratov totiž pristupovalo k tejto nepochybnej traume spôsobom hodným urazených českých bratov, ktorí ešte v čase existencie federálneho štátu komentovali slovenské emancipačné požiadavky nadutým „Ať si jdou“. Faktom ostáva, že určitý podiel viny na takomto rozuzlení sporu má aj SDĽ. Ak nejaký politik dostane vo voľbách dvestotisíc preferenčných hlasov, seriózna a rozumná strana si predsa musí takú osobnosť doslova rozmaznávať. Ostatne, to bola vždy slabina ľavicových demokratov. Nemožno predsa očakávať, že politik vstupuje do verejného života bez ambícií, že svoju činnosť vykonáva z čírej lásky k strane. Ak by sme sa spýtali, či SDĽ urobila dostatok opatrení, aby k dnešnej situácii nedošlo, neboli by sme si istí, či by mohli mať všetci čisté svedomie. Na rozdiel od hnutí, strán a straničiek hmýriacich sa po našom politickom nebi, nás Fico nepresviedča úsilím prispieť novým subjektom k štandardizácii slovenskej politickej scény. Naopak, sľubuje čosi neštandardné. Politický fundamentalista pri takýchto slovách musí nevyhnutne ohŕňať nosom, ale naša spoločnosť naozaj nie je v situácii, aby si pomohla na svetlo štandardnými metódami. Fico si však musí uvedomiť, že vstupuje do nesmierne rizikového prostredia. V prvom rade nemá istotu, že jeho strana vzniká na spoločenskú objednávku. Okrem toho sa ako osamelá osobnosť môže nástrahami politickej scény pohybovať oveľa komplikovanejšie ako v časoch, keď ho dokázal ťahať mocný stranícky aparát. Navyše, založiť politický subjekt nie je vôbec lacný špás. Vyžaduje si nielen mnohomiliónové výdavky, ale aj organizačné schopnosti, ktoré Fico zatiaľ neprejavil, lebo nemusel. Mnoho ľudí, ktorí sa stotožňujú s jeho racionálnou kritikou pomerov, čaká, aký pozitívny program prinesie. Perspektívna politika sa totiž nikdy nedá stavať iba na čírej kritike. Snaha zachrániť si vlastný politický imidž a neskompromitovať si v tomto spoločenskom marazme vysoký rating, je nielen legitímna, ale aj pochopiteľná. Priazeň médií v tejto chvíli pre Fica nie je až taká dôležitá. Jeho úspech závisí najmä od toho, ako rýchlo dôjde k voľbám. V obrátenom garde to dnes platí i pre dočasne oslabenú SDĽ.
