Až národné poníženie roku 1875 a likvidácia slovenských inštitúcií prinútila Slovákov hľadať v danej chvíli čo najefektívnejšiu alternatívu prežitia kultúrnej identity. Dovtedy o spojení s Čechmi nikto vážnejšie neuvažoval a úvahy o vlastnej identite nepočítali s nijakým československým variantom. Neznesiteľná vnútropolitická situácia a dôsledky prusko-francúzskej vojny však v čoraz väčšej miere pretláčali do popredia alternatívu rozpadu monarchie. Je paradoxné, že tieto odvážne myšlienky sa zrodili v tábore Novej školy slovenskej presadzujúcej slovensko-maďarské zmierenie. Jej líder Ján Bobula publikoval roku 1871 prognózy o tom, že ak sa habsburská ríša netransformuje na slovanských základoch, rozpadne sa, lebo jej spráchnivený režim ju pri každom silnejšom otrase ohrozuje v základoch. Netajil sa pritom svojimi sympatiami k republikánskemu a federatívnemu zriadeniu. Ešte radikálnejší bol publicista Jozef Hložanský. Roku 1870 šokoval verejnosť myšlienkou, že Slováci by nemali mať ani najmenší záujem na jestvovaní monarchie. Predvídal, že maďarská národnostná politika v konečnom dôsledku povedie k rozpadu Uhorska. Veľmi presne odhadol aj budúcnosť v tomto priestore. V článku Rušia sa staré budoviská Európy nielenže predpovedal vznik Juhoslávie, ale v prognózach vývoja nášho územia vyslovil historickú myšlienku, že krajina „medzi Tisou i Moravou, medzi horami karpatskými a Dunajom… oddá sa do rúk národa slovenského vo vysokej Nitre“. Hložanského článok vyvolal obrovskú odozvu. Vládnuce kruhy ho obvinili z aktivít smerujúcich proti integrite krajiny a z vyzývania k neposlušnosti voči vláde a odsúdili ho na desať mesiacov väzenia a 500 zlatých pokuty. Biele Uhorsko Pritom podobné a možno ešte odvážnejšie Hložanského úvahy sa objavili už rok predtým v časopise Biele Uhorsko a zrejme len jeho nízky náklad spôsobil, že nemali takú odozvu. Tieto názory sú významnou súčasťou vývoja našej národnej identity. Hložanský považoval za najdôležitejší zo všetkých politických cieľov dosiahnutie slovenskej autonómie. Na podklade v podstate vykonštruovanej teórie o starobylom území, ktoré zodpovedalo dnešnému Slovensku, vytvoril fikciu Bieleho Uhorska a jeho územie považoval za výraz slobody a existencie slovenského národa. Za hlavné mesto navrhoval Nitru. Najvyšším zákonodarným orgánom mal byť kongres alebo snem. Na čele krajinskej vlády malo stáť knieža pochádzajúce z vládnucej kráľovskej rodiny. Pod správu autonómie by patrili hlavne školy, súdy, cirkevné a kultúrne záležitosti i osobitný rozpočet. Spod uhorského vojska mal byť vyčlenený osobitný slovenský pluk o sile 10 000 mužov, ktorý by chránil slobodu autonómneho územia. Dôstojníci pluku sa mali vyberať výlučne spomedzi príslušníkov slovenskej inteligencie. Hložanský okrem toho navrhoval samostatnú cirkevnú provinciu, zriadenie univerzity v Nitre a schválenie samostatného slovenského znaku a slovenskej zástavy, ktoré sa v podstate zhodovali s tými dnešnými. Z kontextu jeho článkov (berúc do úvahy vtedajšie právne obmedzenia) však čoraz zreteľnejšie vyplýva, že sníval o samostatnom Slovensku. Dozrievalo v ňom presvedčenie, že od habsburskej monarchie sa už nedá nič očakávať. Predpovedal vznik nezávislého Rumunska a budúcnosť videl v poľskom, juhoslovanskom, českom i slovenskom samostatnom štáte. Zároveň veril, že celá Európa bude garantovať neutralitu Slovenska, pretože ho považoval za dôležité strategické územie. Hložanského články sú dokladom nielen čoraz konkrétnejších predstáv Slovákov o usporiadaní svojej krajiny, ale aj skutočnosti, že uvažovanie o vlastnej, národnej štátnej správe nebolo len doménou Starej školy slovenskej. Nová škola slovenská bola prvým programovým pokusom vniesť do nášho verejného života modernejšie témy. V jej radoch sa formovali zárodky neskoršej ľavice (Slovenský národnodemokratický spolok, vyhlásený v decembri 1868 ako platforma Novej školy slovenskej, bol vlastne prvým pokusom o založenie slovenskej ľavicovej strany – o pol roka sa však rozpadol, lebo maďarská vláda neschválila jeho stanovy). Na stránkach jej tlačového orgánu, Slovenských novín, sa objavovali priekopnícke články o rovnoprávnosti žien, o odstránení antisemitizmu, o zlepšení sociálneho postavenia najchudobnejších vrstiev či o celkovej liberalizácii politiky. Ostrej kritike podrobil slovenskú politiku spomínaný Jozef Hložanský. Obvinil ju, že je plná autoritatívnych osobností, ktoré ťažia z klamstva a rozdúchavania neznášanlivosti, ktoré zneužívajú národnú myšlienku na svoje osobné ciele, ktoré sa „hádajú o medvediu kožu, keď medveď ešte behá v lese“. Samotný ľud bol však duchovne i materiálne zanedbaný, demoralizovaný a ľahko manipulovateľný. Preto predvídavo vkladal veľké nádeje do slovenskej mládeže, ktorej historickou úlohou je zmeniť tieto pomery. Niet pochýb o tom, že programové zásady Novej školy slovenskej boli progresívne. Tieto princípy však nestačila rozvinúť, jej liberálna politika v atmosfére vyhroteného národnostného konfliktu nemohla byť úspešná. Nástup autoritárstva v slovenskej politike Jedinou politickou reprezentantkou Slovákov sa tak stala v roku 1871 založená Slovenská národná strana. Bola to však čudná strana, často bez akejkoľvek politickej aktivity. Dlho nemala normálny riadiaci orgán a jej ideovú líniu určovalo konzorcium, ktoré vydávalo Národné noviny. Nemala žiadne oficiálne stanoviská, a tak za ne treba považovať úvodníky v tomto periodiku. Okrem toho, predseda SNS nemal v tomto období žiadnu reálnu moc ani vplyv. Najdôležitejšiu úlohu zohrával medzi Slovákmi ideový, duchovný vodca. Bolo by asi prehnané, keby sme to prirovnávali k rozdeleniu moci v islamských štátoch, ale istú paralelu s postavením ajatolláha v týchto krajinách predsa len možno postrehnúť. Od konca sedemdesiatych rokov 19. storočia túto vedúcu úlohu zohrával Svetozár Hurban-Vajanský, vďaka ktorému sa v slovenskej politike takmer dve desaťročia uplatňovali veľmi tvrdé autoritatívne metódy. Spisovateľ Janko Jesenský o ňom hovoril ako o „malom tyranovi“ a dokonca o „pliage spoločenského života“. Publicista Ján Hrušovský si zasa spomínal, že do sídla Národných novín sa chodilo s veľkou úctou a rešpektom a že obyčajný človek sa k nemu ani neodvážil, hoci bol vlastne iba redaktorom. To on sa dal ako prvý titulovať „baťko“ a pri vstupe do miestnosti si dával bozkávať veľký pečatný prsteň na ruke – ako Marlon Brando vo filme Krstný otec. Keď sa nahneval, neváhal udrieť svojho podriadeného (v tomto prípade akéhokoľvek národovca) vychádzkovou paličkou. Bol vulgárnym antisemitom a na jeho publikované názory, že „židákom“ by mali odobrať všetky obchody, sa odvolávala propaganda vojnového Slovenského štátu. Toto potlačenie demokracie v slovenskej politike malo v našom verejnom živote dlhodobé následky. Autoritatívne sklony mal síce už Štúr (veď si spomeňme na Jána Francisciho, ktorý sa naňho sťažoval, že svojich spolupracovníkov považuje za „holé mašiny“) a bol to on, kto vylásil Židov za politických nepriateľov pre ich národnostnú indiferentnosť a príklon k uhorskej demokratickej revolúcii roku 1848 – ale nikdy nepotláčal pluralitu názorov. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch sa už môžeme stretnúť s prvkami intolerancie voči iným postojom, s cenzúrou alebo úplným odmietaním opozičných hlasov v tlači. Faktické odstránenie demokracie z nášho verejného života a upevnenie autoritatívnej politiky, ktorá ničila našu spoločnosť niekoľko generácií však znamená až nástup Vajanského do čela slovenského národného hnutia. Vajanského imidž patriarchu Tento muž nestrpel najmenšiu oponentúru. Budoval si imidž patriarchu, ktorého názory treba chápať ako neodvolateľné príkazy. „Káž, uč, napomínaj!“ – bolo jeho nielen novinárske heslo. Nikdy sa nesnažil veci racionálne analyzovať, útočil na city a svedomie a treba dodať, že v tomto smere bol neprekonateľný. Vďaka týmto vlastnostiam dokázal aj v tých najťažších časoch národnostného útlaku šíriť optimizmus, posilňovať ducha a burcovať odpor. V tom je vari jeho najväčší prínos. Napríklad jeho elektrizujúci článok Trenčianske siroty z roku 1887 protestujúci proti deportáciám detí pripomína slávny list Emila Zolu J´accuse (Žalujem), ktorý však vznikol až o desať rokov neskôr. Na druhej strane jeho silný konzervativizmus a neznesiteľné autoritatívne metódy spôsobili, že práve na postojoch tejto osobnosti sa začalo postupne štiepiť pôvodne jednotné slovenské národné hnutie. Jeho energický publicistický prejav sa začal vyčerpávať na zúrivom odmietaní akýchkoľvek progresívnych trendov. Vajanský útočil na liberalizmus, socializmus, feminizmus, dokonca aj na parlamentnú demokraciu, odmietal technologický pokrok, evolučnú teóriu i cirkevné reformy. Voľby považoval za drahú hračku a demoralizovanie ľudu, pričom tvrdil, že Slováci nikdy necítili potrebu reprezentatívneho systému a občianske práva sú bezcenný dar. Jeho didaktické články postupne prestali oslovovať väčšinu slovenskej inteligencie. Vo svojich konzervatívnych názoroch zašiel dokonca tak ďaleko, že príčinu zložitých sociálnych problémov videl v lenivosti ľudu. Lenivosťou vraj trpia všetci Slováci bez výnimky a iba ten bude mať nárok na odpustenie pred Bohom, kto si to úprimne prizná. Rovnako reakčné sú aj jeho zahraničnopolitické postoje. Hoci Vajanský začínal ako vojnový reportér na Balkáne, kam musel narukovať ako poddôstojník rakúsko-uhorskej armády v roku 1878, hrôzy, ktoré tam prežil, nijako nezmiernili jeho výrazný militarizmus. Hlásal, že „sila účinkuje proti sile“, že „bez boja niet spravodlivého mieru“, pohŕdal humanizmom a „smradom európskeho mieru“ a vývoj sa dá podľa neho vyliečiť iba „železom a ohňom“. Jeho obdiv k cárskemu Rusku bol už iba konzistentnou súčasťou takéhoto pohľadu na svet. Nebol schopný ani len reálne zhodnotiť imperiálnu politiku veľmocí, keď tvrdil, že kým Británia si podmaňuje územia na to, aby kradla, Rusko si ich podmaňuje, aby zlodejov priviedlo k lepšiemu životu. Jeho rusofilstvo malo neskôr až absurdnú podobu, keď nosil ruskú rubašku, pravoslávnu bradu, zavádzal ruskú syntax do svojich románov a rusizmy na stránky Slovenských pohľadov. Navyše od roku 1881 sa Národnie noviny dostali práve jeho pričinením do priamej závislosti od záujmov cárskeho Ruska, keď prijímali pravidelnú ročnú subvenciu 5 000 rubľov. Táto podpora sa dokonca ešte zvýšila po osobnej návšteve Svetozára Hurbana-Vajanského a Jozefa Škultétyho v Petrohrade roku 1885. Rusko financovalo Národnie noviny prostredníctvom svojho veľvyslanectva vo Viedni až do vypuknutia prvej svetovej vojny roku 1914. Z tohto pohľadu je preto čiastočne pochopiteľné, že maďarské vládne kruhy považovali slovenských politikov za agentov ruských záujmov. Prví disidenti Odpor voči Vajanského metódam vzrastal už od osemdesiatych rokov. Mladá generácia, pre ktorú bol rastúci dogmatizmus martinského vedenia neprijateľný, sa čoraz ťažšie prebíjala na stránky oficiálnej slovenskej tlače. Netýkalo sa to len politikov a publicistov, ale aj spisovateľov, nastupujúcich predstaviteľov moderny ako bol Janko Jesenský alebo Ivan Krasko (aj keď ešte tvrdší ako Vajanský k nim bol redaktor Slovenských pohľadov Jozef Škultéty). Medzi prvých takýchto disidentov patril bývalý kapitán slovenských dobrovoľníkov z roku 1848 Samuel Štefanovič, ktorý presadzoval sociálnodemokratické riešenia. Zasadzoval sa za zlepšenie ekonomických a sociálnych pomerov, navrhoval spravodlivejšie usporiadanie spoločnosti, reformu cirkvi i školstva a vo vzťahu k iným národom prejavil hlboký demokratizmus. Martin (a osobitne Vajanský a Škultéty, udávajúci národu duchovný smer) však jeho návrhy dôrazne odmietal a rovnako nepovolil uverejňovanie jeho kritických článkov v Národných novinách. Preto sa ešte pred nástupom hlasistov rozišiel s vedúcimi osobnosťami slovenského národného hnutia a situáciu riešil založením vlastného časopisu Svetlo v roku 1887. Kým Štefanovič bol ešte pomerne osamotený, príslušníci mladej generácie sa postupne usilovali presadiť ako názorová platforma. Spočiatku sa snažili ísť cestou najmenšieho odporu a skúšali to v oficiálnej slovenskej tlači (Karol Salva, Anton Bielek, Andrej Hlinka, Vavro Šrobár, Terézia Vansová a iní), ale nespokojnosť s čoraz väčšou neschopnosťou martinského centra chápať reálne potreby vlastného národa viedla k postupnému zakladaniu opozičných periodík a vyvrcholila programovým rozkolom roku 1898. Autor je vysokoškolský učiteľ (Pokračovanie v budúcom čísle)
