Pravdepodobne výrok Manuša Romanova, bojovníka za práva Rómov z Bulharska: „Pochovaj ma postojačky. Celý život som bol na kolenách.“, inšpiroval Isabel Fonsecovú, aby svoju knihu o existencii a osudoch Rómov od ich exodu z Indie až po súčasnosť, nazvala jednoducho a zároveň poeticky Pochovajte ma postojačky (s podtitulom Rómovia a ich cesty)
Kočovní Rómovia, ako skupina, ktorá sa počas svojho putovania po Európe stretávala nielen s toleranciou, ale aj s absolútnym odmietaním a v poslednom storočí s tvrdým cieľavedomým asimilačným tlakom majoritného obyvateľstva, historicky v sebe nepestovali predstavu etnickej identity. Tú nahrádzalo vedomie spolupatričnosti, založené na používaní rómskeho jazyka v komunikácii a v prejavoch ich folklóru, na náboženských predstavách, na dodržiavaní obyčajových úkonov a etických noriem. Rómovia totiž „namiesto národností rozlišujú medzi rôznymi skupinami a lokálnejšie medzi rozšírenými rodinami a klanmi. Ich európske mená – ako Rómovia, alebo Zigeuner – naznačujú monolitnú jednotu. To nie je však presný obraz toho, ako vidia sami seba – je to obraz toho, ako ich vidia ľudia, ktorí k nim nepatria.“ (s.243) Základná dichotómia sebauvedomovacieho procesu „my – oni“ založená na pocite spolupatričnosti k jednej skupine a odlišnosti od inej skupiny sa však u Rómov neuplatnila v plnej miere. Ujal sa len pocit odlišnosti od väčšiny. A práve toto kritérium vnímania sveta (my-oni) je hlavným leitmotívom celého diela.
Kniha Isabel Fonsecovej, Američanky, ktorej korene siahajú aj na východné Slovensko, je výsledkom empirických pozorovaní a osobných skúseností získaných počas jej ciest a pobytov v strednej a východnej Európe v rokoch 1991-1995. Autorka istý čas žila s Rómami v Albánsku, Bulharsku, v bývalom Československu, v Nemecku, Moldavsku, Poľsku, v Rumunsku a v krajinách bývalej Juhoslávie. A práve poznatky a skúsenosti z tohto, častokrát i opakovaného, európskeho spolužitia nielen s Rómami, ale aj s „gadžami“ (obyčajnými ľudmi, ale hlavne s erudovanými odborníkmi venujúcimi sa tejto problematike) a teoretické vedomosti autorka aplikovala vo vcelku pútavej, cestopisnou formou napísanej súčasnej „histórii“ Rómov v Európe. Prostredníctvom príbehov jednotlivých rómskych rodín a klanov žijúcich v rôznych európskych krajinách môže čitateľ získať pomerne plastický obraz o ich dejinách, jazyku, o spolužití s majoritným obyvateľstvom, o ich každodennom živote a spoločenskom uplatnení, množstvo údajov o ich tradično – súčasnej materiálnej, duchovnej, sociálnej a umeleckej kultúre. Fonsecová sa dotýka aj problematiky nie príliš známeho a populárneho rómskeho holokaustu (porraimos – „pustošenie“) v spojitosti so židovským holokaustom počas druhej svetovej vojny. Totiž napriek tomu, že Židia a Rómovia sú rozdielneho etnického pôvodu, majú rozdielnu kultúru a historický vývin, častokrát v dejinách boli ich osudy rovnaké.
Možno autorkin pôvod a nezažitá skúsenosť s komunistickým režimom a jeho praktikami v juhovýchodnej Európe (hlavne čo sa týka násilnej asimilácie Rómov) spôsobili, že sa nevyhla niekedy až príliš americkému pohľadu na realitu okolo seba. Autorka chápe, interpretuje videnú kultúru Rómov a predkladá ju čitateľovi k poznaniu a posúdeniu. Odkrýva tak tabuizovanú rómsku problematiku nielen v Európe, ale aj na celom svete. A to možno pokladať za hlavný prínos tohoto diela vydaného vydavateľstvom Slovart.
Navyše poznámky etnologičky Zuzy Kumanovej, vhodne dopĺňajú text o slovenské a európske informačné zdroje a reálie.
Autorka je doktorandkou v Etnologickom ústave SAV
