Stíhanie R. Fica a R. Kaliňáka orgánmi činnými v trestnom konaní sa na pozadí neustálych obvinení a vyhrážok vládnych činiteľov najmä na adresu R. Fica, dalo očakávať. Čo prekvapilo, je len to, že vyšetrovateľ premenil legálny výkon štátnej moci na trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny. V určitom zmysle je toto jeden zo príznakov konca suverénnej politiky na Slovensku. Odteraz bude môcť byť orgánmi činnými v trestnom konaní premenená každá vláda po skončení svojho mandátu na zločineckú skupinu podľa toho, ako to bude novej vláde vyhovovať. Proces „očisty“ spoločnosti nastúpený vládou Matoviča by takto mohol pokračovať donekonečna, ale len za predpokladu, že každá nová vláda by nebola zahraničnými politickými silami v jej „očistnom“ úsilí riadená a kontrolovaná.
Proces „očisty“ slovenskej spoločnosti sa môže politicky nezainteresovanej osobe na prvý pohľad javiť ako vybavovanie si rozmanitých súkromných účtov politikov alebo iným ako boj za odstránenie korupcie z našej spoločnosti. Avšak tento proces sa nedeje vo vzduchoprázdne, ale v určitých politicko-spoločenských podmienkach, ktoré celkom jasne ukazujú na podstatu „očistného“ procesu. Dnes sú rozhodujúce politické podmienky jednoznačne a otvorene determinované našim zaoceánskym „bratom“, ktorému sa po dlhých rokoch konečne podarilo vmanévrovať svojho najväčšieho oponenta Rusko do zatiaľ nepriamej vojenskej konfrontácie. Kto je za vyzbrojovanie Ukrajiny, je za USA a „demokratický západ“. Kto je proti, je podporovateľ Ruska a jeho „zločinov“ na Ukrajine. Bedlivý dohľad nášho zaoceánskeho „brata“ nad našou domácou politickou situáciou garantuje, že proces „očisty“ zbaví našu politickú scénu predovšetkým „proruských“ politikov či odporcov americkej politiky. Zatiaľ neartikulovanou stránkou tejto formy očisty nášho politického života od nežiaducich politických elementov je fakt, že očista spolu s nepohodlnými názormi a nepohodlnými politikmi zlikviduje aj samotnú slovenskú politiku a nahradí ju výkonom protektorátnej moci realizovanej v záujme zaoceánskeho protektora. Veľký diel práce v tomto smere už súčasná koalícia urobila.
Kresba: Ľubomír Kotrha
Tým sa dostávame k hlavnému dôvodu tak dlho pripravovaného útoku na R. Fica a stranu Smer-SD. Ak si útok na R. Fica zasadíme do širších súvislostí, tak našej pozornosti nemôže ujsť, že vojnový konflikt na Ukrajine je predsa len konfliktom medzi Ruskom a USA, tak ako to od počiatku konštatoval R. Fico. Ak by sme mali uvedený konflikt opísať rozvinutou a teda aj konkrétnejšou vetou, tak Rusko fakticky zaútočilo na svetové dominantné postavenie USA a vojensky chce proti vôli USA vnútiť Európe svoj poriadok. Koniec koncov, veľkú časť Európy tvorí práve Rusko a tak k tomu má prirodzené a oprávnené dôvody.
Keď sa už USA a NATO konečne podarilo vyprovokovať vojenský konflikt na Ukrajine, ktorého jadrom je boj USA s Ruskom o povahu svetového poriadku, tak USA si nemôžu nechať oslabovať svoje ťažko vybojované pozície na Slovensku nejakým opozičným politikom Ficom a jeho stranou Smer. Fico napriek tomu, že verejne neustále vyhlasuje, že podporuje NATO ako aj naše spojenectvo s USA, v momente, kedy má spojenectvo s USA demonštrovať konkrétnou podporou ich politiky, začne tvrdiť, že nás sa konflikt na Ukrajine netýka. Ergo, napriek tomu, že sme spojenci USA, je potrebné v tom nechať USA samotné. Uznajte, ako by USA prišli k tomu, keby všetci ich spojenci začali tvrdiť, že ich sa vojna na Ukrajine nijako netýka.
Na základe vyššie uvedeného sa domnievam, že hlavnou príčinou útoku na R. Fica a stranu Smer je „obojaká“, nejednoznačná politika podpory USA práve v čase, keď je ich svetovládne postavenie najviac ohrozené. Kto sleduje udalosti v politike, tomu iste neušlo, že v istom zmysle podobnému problému čelí aj nemecký kancelár O. Scholz, ku ktorému sa Fico chystal zhodou okolností na konzultácie, ktoré však pre obvinenie zo založenia zločineckej skupiny nebude môcť absolvovať. Scholz sa tiež nevie jednoznačne rozhodnúť medzi tým, či vojensky podporí Ukrajinu, teda či podporí USA, alebo podporí ekonomiku vlastnej krajiny, t. j. bude naďalej nakupovať plyn od Ruska a pôjde tak proti USA.
Snaha Smeru ochrániť svojho predsedu pred politickou likvidáciou a tým ochrániť aj samotnú stranu Smer tým, že sa listom obrátili na rôzne inštitúcie EÚ ako aj na politikov EÚ, aby ich upozornili, že na Slovensku zaniká buržoázna demokracia, je síce pozoruhodná, ale aj politicky naivná. Predsa tendencie obmedzujúce buržoáznu demokraciu sa presadzujú a rodia v samotných štruktúrach EÚ. Obmedzovanie demokracie nie je špecifickým znakom Slovenska, ale všeobecným znakom dnešného stavu EÚ. Samotná EÚ začína viesť boj proti slobode slova, proti inak mysliacim, tak prečo si Smer myslí, že mu EÚ pomôže?
EÚ rovnako ako celý kapitalistický svet dnes postupne upadá stále do hlbšej všeobecnej krízy, čo je vidieť všade okolo nás. Vojnový konflikt na Ukrajine je len jedným z jasne viditeľných znakom tohto úpadku. Reprodukcia súkromného kapitálu prostredníctvom zisku, na ktorom je postavená celá ekonomická štruktúra EÚ je ohrozovaná rozmáhajúcou sa ekonomickou krízou a s ňou hroziacimi sociálnymi nepokojmi. Tu je hlavný dôvod, prečo kapitál vo svojej osobnej živej forme, t. j. vo forme kapitalistov, sa už nemôže spoľahnúť na udržanie si moci pomocou buržoáznej demokracie, ktorá nielen že nebráni sociálnym nepokojom, ale naopak im poskytuje politický priestor pre ich realizáciu. Buržoázna demokracia v čase ekonomickej krízy ohrozuje samotnú podstatu buržoáznej spoločnosti. Preto musia kapitalisti pristúpiť k nedemokratickým formám udržania si svojho dominantného postavenia v spoločnosti. Tam kde nepomáhajú agresívne útoky kapitálu prostredníctvom platených ideológov, t. j. tzv. nezávislých novinárov na inak mysliacich, využíva proti nim priamo mocenské zložky štátu, ako je tomu v prípade Fica.
Politicko-ekonomické pomery dnešného sveta sa v dôsledku vojnového konfliktu na Ukrajine podstatne menia. Politika USA sa snaží mocensky obmedziť ekonomické podnikanie vo svete len na subjekty, ktoré rešpektujú sankcie proti Rusku, teda na subjekty, ktoré rešpektujú vôľu amerického kapitálu. Uvedený proces na jednej strane likviduje okrídlenú liberálnu tézu o slobode podnikania či o slobodnom trhu a dokonca likviduje aj tézu o nedotknuteľnosti súkromného vlastníctva. Súkromné vlastníctvo nie je všeobecne nedotknuteľné, nedotknuteľné je len to súkromné vlastníctvo, ktoré neodporuje politickej moci USA, t. j. americké súkromné vlastníctvo.
Na uvedenom základe sa budú musieť prepisovať aj učebnice ekonómie a navracať sa k pojmu politickej ekonómie. Ale teraz už nie k pojmu všeobecnej politickej ekonómie, ale k pojmu americkej politickej ekonómie, ktorá chce dominovať v kapitalistickom svete nie prostredníctvom slobodnej ekonomickej súťaže, ale prostredníctvom svojej politickej moci.
Útok našich provládnych a jednoznačne proamerických síl na predstaviteľa najsilnejšej opozičnej strany je signálom meniacich sa politických pomerov nie len u nás, ale aj v celej EÚ. Smer uvedenej zmeny je evidentný už dnes, je to obrat k politike likvidácie deklarovaných demokratických slobôd, v sociálnej oblasti je to obrat k politike zameranej proti životnej úrovni pracujúcich a v medzinárodnej oblasti je to obrat k vojnovej politike vedenej proti Rusku. Cieľom USA, ako aj ich poskokov, akými sú predovšetkým krajiny EÚ, nie je mier na Ukrajine, cieľom je „dostať Rusko na kolená“, ako to napísali vo svojom úvodníku New York Times (22. apríla 2022). S ohľadom na moc Ruska je možné očakávať, že boj USA a EÚ proti Rusku sa stáva dlhodobou politikou v Európe, ktorej koniec nevidno ako ani to, kedy Rusko padne na kolená.
Žiaľ slovenská pracujúca trieda nie je na tento obrat v politike pripravená ani ideologicky a ani politicky. Nemá vytvorenú žiadnu vlastnú politickú stranu, ktorá by ju zjednocovala organizačne v boji za jej práva. Bezzubosť súčasnej slovenskej ľavice, ktorá by mala hájiť záujmy pracujúcich, je paradoxne v určitej miere aj dôsledkom dlhodobej obojakej politiky R. Fica a strany Smer. Oportunistická politika zameraná na presadzovanie ilúzie vzájomnej spolupráce podnikateľov a robotníckej triedy na „spoločnom“ dobre dnes končí, rovnako ako ilúzia o možnosti rovnocenných partnerských vzťahov medzi Slovenskom a USA či NATO. Realita aj v jednom aj druhom prípade jasne ukazuje, že spoločnosť nie je riadená demokratickými princípmi, nie je riadená vôľou ľudu, ale mocou kapitálu a predovšetkým mocou amerického kapitálu.
