Neraz počujeme, že žijeme v epoche, keď štát prestáva byť základným rámcom života spoločnosti. Pri úvahách o možných formách usporiadania súčasného sveta rekapitulujeme možnosti a obmedzenia geopolitických modelovminulosti. Mimoriadne podnetné môžu byť úvahy o osude veľkých impérií, predovšetkým o osude Rímskej ríše.
Príklad Ríma a dojmy z jeho moci a univerzalizmu boli však už v minulosti také silné, že všetky formujúce sa európske mocnosti a silné národné štáty, po línii ktorých sa vývoj na našom kontinente uberal, túžili po napodobení a zopakovaní moci Impéria. Hoci viacerým sa podarilo vytvoriť „impériá“, ktoré sú mnohokrát priamo či nepriamo k Rímu prirovnávané, je na diskusiu, v akej miere sa im to podarilo či darí. Skrátka, či písmeno „i“ na začiatku má byť v ich prípade malé alebo veľké.
Ako vznikajú impériá
Zúrivá bitka pri Hastingse 14. októbra roku Pána 1066 znamenala koniec anglosaskej dominancie nad ranostredovekým Anglickom, resp. nad jeho väčšou časťou, a začiatok normanskej nadvlády. Obe zložky spoločnosti, anglosaská i normanská, však postupne splynuli. Spoločne so zvyškami autochtónnej keltskej, prípadne ďalších menej početných populácií, vytvorili anglický národ, ktorý sa presadil na Ostrovoch a postupne vybudoval Spojené kráľovstvo, Veľkú Britániu i Commonwealth. V apríli 1997 sme si mohli pripomenúť okrúhle výročie, i keď počítané od relatívneho počiatočného bodu – 21. apríla 753 pred Kristom. Práve vtedy bolo totiž, podľa Marca Terentia Varra, Romulom založené mesto na siedmich pahorkoch. Rím ako malý mestský štát a postupne hegemón Itálie a Stredomoria sa vyvinul v ríšu, pričom prešiel vývinovými štádiami monarchie, republiky, osobných diktatúr a cisárstva principátneho i dominátneho. Jeho civilizačný odkaz trvá dodnes, a nie je to len odkaz negatívneho poučenia ako v iných prípadoch. Prirodzene, Rím nemôže byť ani alfou, ani omegou vo vývoji ľudskej spoločnosti a je potrebné nahliadať naň v správnom pomere k jeho predchodcom i nasledovníkom.
Rozchod Východu so Západom
Historici viac-menej prijali rok 476 po Kristovi za medzník zániku Západorímskej ríše, a takisto aj na označenie zlomového bodu divergencie vývoja Západu a Východu bývalej jednotnej mediteránnej Ekumény. Ak by germánsko-skirtský náčelník Odovaker ostal v pozícii svojich predchodcov, Arbogasta, Stilicha alebo Ricimera, teda hoci i najsilnejšou šedou eminenciou na cisárskom dvore, ktorá si však nemôže oficiálne obliecť cisársky purpur, a nestal by sa kráľom Itálie, možno by ani jeho nástupcov, konkrétne ostrogótskeho Teodoricha, nenapadlo vládnuť nad Itáliou a časťou bývalého západného impéria inak ako miestodržiteľ na základe blahovôle cisára Východu, Byzancie. S takýmto titulom pôvodne do Itálie ako bývalého centra vtedy už rozpadávajúceho sa rímskeho Západu aj prišiel, no nie sám, ale na čele niekoľkostotisícovej karavány Ostrogótov a prímesi ďalších vtedajších etník. Konstantinopolis si však rozhodne nepripúšťal myšlienku, že Impérium ako jednotná štátoprávna entita zaniklo. Potvrdzuje to aj spočiatku úspešné obdobie justiniánskej rekonkvisty v prvej polovici 6. storočia. Ofenzíva východného dediča imperiálnej moci na západ znamenala v konečnom dôsledku oslabenie Byzancie. Len čo si táto ako-tak poradila s Peržanmi, vynorili sa ešte silnejší nepriatelia – na východe a juhovýchode Arabi, na severe Starobulhari premiešaní so Slovanmi a Antmi. Čo sa medzitým dialo vo zvyšku sveta? Nenechajme sa totiž pomýliť, „zvyškom sveta“ bol v tých časoch skutočne severozápad kontinentu, pretože ťažisko určujúcich procesov ležalo ešte vždy v Stredomorí.
Prenesme sa od rozhodujúcej bitky pri Soissons (r. 486 po Kristovi) a cez obdobia vlády franských Meroveovcov a Karolingovcov, resp. štaufovských Otónovcov až na koniec 11. storočia. Tvrdí Frankovia, hodní mena svojho kmeňa, ešte predtým zastavili expanziu Arabov v Galii a začali ich vytláčať späť do Hispánie. Ich vládca Karol, druhým menom Veľký, sa stal aj oficiálne cisárom Západu, a to práve vďaka Rímu a hlave katolíckej cirkvi. Frankovia boli na začiatku 9. storočia už dostatočne zrelí, aby mohli na seba prevziať ešte vyšší stupeň dôvery nositeľov sacerdotia, ako tomu bolo za Chlodovika-Clovisa pokrsteného Remigiom v Remeši pred viac ako dvomi storočiami. Je príznačné, že tak neurobili už dávnejšie pred Karolovou návštevou v Ríme sami.
Osud východného impéria
Verdunskou zmluvou z r. 843 bola Franská ríša rozdelená na tri časti. S Otónovcami ako vládcami rozhodujúcej časti Západu a s ich „Renovatio imperii“ bol významne doplnený aj tradičný južný smer cisárskej „talianskej“ politiky s orientáciou na východ, s ťahom na Poľsko, Litvu a Balt. Medzitým východné Impérium, ktoré muselo prehltnúť trpkú pilulku postupného zosilňovania vplyvu „Imperia Romana Sacra Nationis Germanicae“, utrpelo od nastupujúcich Seldžukov katastrofálnu porážku pri Mantzikerte (r. 1071), ktorá preňho znamenala to isté, čo pre jeho predchodcu jednotné rímske impérium, bitka pri Hadrianopolise (r. 378 po Kristovi) – t.j. totálnu stratu vojensko-politickej prestíže a v tomto prípade i väčšiny ázijských provincií s kľúčovou Anatóliou. To znamenalo, že prtivník sa priblížil až k mestu na Bospore a nehodlal sa stiahnuť ako jeho trúfalí predchodcovia Arabi a Bulhari storočia predtým.
Križiacke výpravy
Z politicko-vojenskej spolupráce oboch pólov začalo znovuobjavovanie Východu známe ako križiacke výpravy. Paradoxom bolo, že starobylé impérium (teraz už s malým „i“), vlastne jeho zvyšky pohŕdajúce západnými barbarmi, sa vo vzťahu k Východu s jeho čoraz hrozivejšími nebezpečenstvami stalo odkázané na ich blahosklonnosť a silu. Zakladanie malých križiackych štátov v Levante, no najmä perfídne obsadenie Konstantinopolu v roku 1202 zreteľne poukázalo na fakt, že západnému Samsonovi znovu narástli dlhé vlasy. V konečnom dôsledku však v máji 1453 dobyla Konstantinopolis armáda Mohameda II. Fatíha (Dobyvateľa) a potvrdila osmanskú nadvládu v juhovýchodnej Európe na ďalšie štyri storočia. Rímsko-romajské impérium zaniklo úplne. Do r. 1806 síce existovala spomínaná Svätá ríša rímska nemeckého národa, ale tá mala s pôvodným Rímom spoločné ešte menej ako Byzancia 11. či 15. storočia.
Kdesi na okraji tohoto vývoja, keď Byzantíncom pripadalo, že materská krajina Frankov je niekde nesmierne ďaleko, oveľa ďalej ako Galia za čias jednotného rímskeho impéria, a Bohemundovi rytieri obdivne žasli nad veľkolepými stavbami cisárskeho mesta, ktorým dominoval Chrám Božej Múdrosti a pred ktorými sa v tomto období obytné sídla stredovekého Západu museli cítiť ako maštale pred palácmi, sa hrdý Albión strácal kdesi v hmlistých, ťažko a s námahou identifikovateľných obrysoch. Od roku 409 po Kristovi, keď západorímsky cisár Honorius stiahol rímske légie z Británie na obranu dunajského limesu a po neúspešnej žiadosti delegácie zastupujúcej obyvateľstvo tejto provincie, aby sa vojská po splnení úloh vrátili od Dunaja späť (!), musela tunajšia keltsko-románska populácia osamotene a tvrdo bojovať proti novým a novým vlnám anglosaských, piktských a jutských nájazdníkov o vlastné prežitie. Len čo sa víťazní Anglosasi adaptovali v nových podmienkach, prišli nové údery v podobe útokov Vikingov. Ostrov sa zmietal v bojoch s nájazdníkmi i domorodých „kráľov“ miniatúrnych kráľovstiev ako Mercia či Northumbria bojujúcich medzi sebou o trochu chudobnej zeme navyše. To by nebolo na škodu, aj imperiálna sila Ríma vzišla zo zápasu občanov sprvoti malého mesta s príslušníkmi ostatných kmeňov žijúcich v Latiu. Takmer tesne pred pristátim normanských oddielov ďalšieho z Dobyvateľov, tentoraz Viliama, na anglických plážach, doznieval nad bojovým poľom pri Stamford Bridge huriavk bitky, v ktorej Harold Anglický definitívne zastavil posledný nórsko-vikingský vpád Haralda Nórskeho, netušiac, že sa zo svojho úspechu bude radovať len pár týždňov. Dôsledky víťazstva Normanov pri Hastingse boli už pripomenuté v úvode. Oblúkom a skutočne veľmi stručnou rekapituláciou stredovekého, viac-menej európskeho vývoja, sme sa vrátili k východiskovému bodu úvahy.
Nástup impérií
O hrdé označenie „impérium“ pre svoje štátne útvary sa v priebehu a kontinuite vývoja na európskom kontinente a v priľahlých oblastiach mohli okrem Frankov a Byzantíncov v porímskych dobách uchádzať oprávnene ešte Španieli, Francúzi, Osmani, Briti, Rusi, rakús- ki Habsburgovci a do istej miery Nemci. Na tomto mieste nemôže byť, pochopiteľne, reč o Mongoloch, Perzii a Číne, resp. o Inkoch, Aztékoch alebo niektorých štátnych útvaroch existujúcich alebo predpokladaných na africkej pôde.
Španielsko vytvorilo obrovskú ríšu, nad ktorou skutočne slnko nezapadalo. Španielski Habsburgovci mali svojich mocných dynastických príbuzných v strednej Európe, ktorí ich kontinentálnu dominanciu potvrdzovali. K politicko-vojenským úspechom vskutku imperiálneho významu patrí predovšetkým víťazstvo v námornej bitke pri Lepante, kde Španieli a ich spojenci rozdrvili tureckú flotilu (r. 1571). Španielsko triumfovalo. Príznaky konca jeho imperiálnych ambícií však v sebe niesli ako povstania v Nizozemsku, tak i neúspech pri pokuse Grand Armady o inváziu do Británie. Priebeh a výsledky tridsaťročnej vojny zviditeľnili úpadok Španielska v jeho veľmocenských, resp. západoeurópskych ašpiráciách.
Francúzske impérium vznikalo tiež postupne. Jeho moc vrcholila jednoznačne za Napoleona I., keď o jeho superiorite v európskych záležitostiach napriek neúspechu kontinentálnej blokády až do obdobia vpádu do Ruska nebolo pochýb. Francúzsko sa k úctyhodnému imperiálno-koloniálnemu výkonu vzopälo aj za vlády Napoleona III. Zámorské výdobytky pretrvali istú dobu napriek porážke vo vojne s nemeckým cisárstvom (r. 1870). O istej imperiálnej podobe Francúzska tiež nemôže byť pochýb.
Rakúskym Habsburgovcom sa podarilo vytvoriť vnútorne nekonzistentný štátny útvar aj známym spôsobom „Tu, felix Austria, nube!“. Stavovská štruktúra tohoto „impéria“ bola nepružná a vo svojich základných črtách pretrvala až do roku 1918. Navyše, Viedeň vo vzťahu k národom c. k. monarchie v porovnaní s Rímom nikdy nedospela ku svojmu Constitutio Antoniana. Vplyv Rakúska mimo Európy bol takisto mizivý a na európskom kontinente nebolo jediným hegemónom, a to ani v spojení so španielskou vetvou Habsburgovcov. Prusko, Rakúsko i Rusko sú napokon „len“ typickými kontinentálnymi štátnymi útvarmi. O nejakom univerzalizme – politickom či civilizačnom – tu nemôže byť ani reči.
Prípad Británie
Nadchádza rozhodujúci okamih. Porovnanie Británie s jej rivalmi a Británie s Rímom. Ak začneme tým, že Albión ako námorná veľmoc prvého rangu vyrástla na prepadávaní pravidelných španielskych konvojov naložených predovšetkým drahými kovmi a smerujúcimi z Nového sveta do Európy, nech to nie je brané ako bagatelizovanie či zaujaté poukazovanie na temnú stránku zrodu jedného impéria. Aj Rím vznikal buď ako pevnôstka zlodejov dobytka a koní, s ktorými okolité vážené kmene nechceli mať najprv nič spoločné (mytologický náčrt – viď prípad únosu Sabiniek u Tita Lívia), prípadne ako tisícky ďalších sídiel chrániacich svoje populáciu a stáda – ohradením osady v blízkosti pasienkov a vodných zdrojov a následným združovaním viacerých takýchto opevnených osád. Zostáva však faktom, že korene mýtu o tradičnej britskej námornej prevahe nemôžu objektívne siahať pred 16. a najmä 17. storočie. Anglické lode plávali spočiatku presne tak ako kartáginské 2000 rokov predtým. V blízkosti brehov a len cez deň, prípadne sa plavili po známych trasách v Severnom mori a tej časti Atlantiku, ktorá obmývala brehy britských ostrovov a Írska. Až po ukoristení španielskych a portugalských máp sa odvážili vydávať hlbšie k Novému svetu. Založenie Východoindickej spoločnosti a najmä jej bezprostredný vplyv na vedenie zahraničnej politiky štátu po opakovanom detronizovaní Stuartovcov pripomína oveľa viac kartáginskú oligarchiu ako Rimanov, čo vedie k potvrdeniu názoru, že Británia by sa viac sama mala historicky porovnávať s Kartágom ako s Rímom. Takisto je faktom, že Kartágo univerzálnym impériom nikdy nebolo a z pohľadu post factum vďaka svojej spoločenskej skladbe a slabej priepustnosti spoločenskej štruktúry ani nemohlo byť. Je symptomatické, že v nemeckom chápaní v čase vzniku a konjunktúry geopolitiky ako vedného odboru bola Británia ako hlavný konkurent Nemeckého cisárstva (1871-1918) skutočne prirovnávaná ku Kartágu.
Súboj leva a veľryby
Niekto raz prirovnal boj napoleonského Francúzska s Britániou k súboju leva a veľryby. Azda je jasné, prečo. Nedajme sa pomýliť vojnovými ťaženiami Marlborougha či Wellingtona na kontinente, prípadne početnejšou účasťou britských lobsters, bloody backs (metafora označujúca britskú pechotu) v Krymskej vojne, tentoraz v boji proti technicky i takticky rovnocennému európskemu protivníkovi. Možno si povšimnúť zaujímavú skutočnosť spoločnú pre všetky ťaženia Britov – sú uskutočňované zásadne s pomocou spojencov. Dosiahnutie efektívneho spojenectva patrí k jednoznačným výhodám a poukazuje na taktické schopnosti, no ťažko si predstaviť Rimanov ako dobýjajú desiatky nových území len za pomoci cudzích žoldnierov ako napríklad Kartágo. K schopnostiam britskej diplomacie nepochybne patrilo bojovať o Londýn pri Wagrame, Preussisch-Eylau a inde vždy do posledného rakúskeho, pruského či ruského vojaka, ale zároveň to potvrdzuje aj to ďalšie – slabosť v presadení sa na Kontinente výhradne vlastnými silami. Ťaženie Henricha V. do Francúzska je z pohľadu samostatnosti presadzovania sa výnimkou, a to navyše veľmi špecifickou, ktorá len potvrdzuje pravidlo (kráľ išiel späť vydobyť svoje lénne územie ležiace za Kanálom, čiže anglické, ako to zodpovedalo súdobému politickému zemepisu).
Pokračujme však v porovnávaní podstatného Briti, podobne ako Španieli, vybudovali svoje impériá práve na základe technologicko-technickej a organizačno-taktickej prevahy preverenej v dynastických bojoch na stredovekom európskom kontinente. V prípade Španielska inovačná vojenská taktika jeho ozbrojených síl, ako aj príslovečná odvaha a hrdosť ich príslušníkov, slávili úspechy na európskych bojiskách v boji s takými elitnými zbormi, aké predstavovali francúzske rytierstvo, švajčiarske gardy, regimenty vedené talianskymi kondotiérmi a nemeckí lancknechti, nehovoriac o až do konca 16. storočia veľmi kvalitnom osmanskom protivníkovi v Stredozemí. Briti sa naproti tomu stretávali v bojoch mimo Európy s masami nedisciplinovaných domorodcov, prípadne s armádami na smrť sa nenávidiacich vodcov na území indického subkontinentu, ktoré bojovali v štýle Tamerlánových čias. Pritom britská prevaha mimo Európy nevychádzala z pôvodného britského vojenského modelu. Ten totiž s odložením lukov, v používaní ktorých bol anglický lučištník skutočne výborný, stratil svoje opodstatnenie. Dlhodobo efektívna však bola britská diplomacia orientujúca sa na budovanie koalícií namierených proti aktuálnemu kontinentálnemu (európskemu) hegemónovi.
Technologická úroveň a organizácia
Rozdiel medzi Rímom a Britániou je napriek tomu v základných vojensko-mocenských parametroch veľmi výrazný. Rím musel zápasiť v čase utvárania svojej moci s rovnocennými protivníkmi, a práve v týchto bojoch sa utvárala jeho taktika a širšia stratégia. Technologická úroveň bola pre všetkých rovnaká, rozhodnúť musela organizácia. V nej bol Rím majstrom nad majstrov a naďalej ním v istom nadčasovom zmysle zostáva. Modernou terminológiou povedané, rozhodoval akýsi personálny manažment tých čias, ku ktorému, ako v prípade Ríma, bolo treba dospieť od piky. Pokiaľ ide o mechanické porovnanie veľkosti teritória, Britské impérium je skutočne obrovské. Súperiť by s ním mohla jedine ríša Mongolov a ríša, nad ktorou Slnko nezapadalo ako nad prvou v poradí, teda Španielsko.
Pri pohľade na mapu je evidentné, že špecifikum britskej superiority spočívalo v kontrole námorných a zaoceánskych komunikácií so súčasným ovládaním dôležitých bodov, ktoré ich kontrolovali a posilňovali. Príkladmi sú Gibraltar, Malta, Aden, Suez, Singapur, Hong- kong atď. So schopnosťou Británie bojovať v hĺbke vnútrozemia, a tu rozlíšme európsky kontinent a teritóriá mimo neho, je to už v porovnaní s Rímom výrazne slabšie. Británia je skutočne viac Kartágom s jeho námornou orientáciou a silnými pobrežnými, prípadne nie veľmi v hĺbke vnútrozemia sa nachádzajúcimi pevnosťami. Získanie kontroly nad politicky nejednotným indickým subkontinentom je výnimkou. Všímajme si preto ďalej európsku scénu. Okrem spomenutého ťaženia Henricha V. a pred ním Eduarda III. do Francúzska, ktorých perspektívou bola skutočne snaha o trvalú britskú prítomnosť na Kontinente, Marlboroughove výpravy a Wellingtonove operácie sú len potvrdením ich individuálnej manévrovacej schopnosti s jej obmedzením v čase i v priestore. Akonáhle by stratila Británia na Kontinente nástupný priestor – Calais, Toulon, Lisabon, Kodaň, Dunkerque, Dieppe, Antverpy – jej schopnosť vynútiť si prielom proti silnej kontinentálnej európskej mocnosti vlastnými silami, je nedostatočná a dejiny to neraz preukázali. V tomto pohľade nemôže Británia Rímu v jeho schopnosti voľby a uskutočnenia absolútneho prielomu, ako aj v schopnosti udržať vydobytý priestor konkurovať. Z rozlohy britského impéria predstavujú jednoznačne dominujúcu časť neeurópske teritóriá. Ak prirátame do jeho rozlohy napríklad Kanadu a Austráliu (pôvodne Sibír Britského impéria) s ich malými populáciami a slabou dobovou využiteľnosťou oproti územnej rozlohe, nemožno sa čudovať Rímu, že nedobýjal bezmyšlienkovite územia, o ktorých vedel, ale o ne nestál. Tu je rozdiel nielen medzi Rímom a Britániou, ale aj napríklad medzi Rímom a Džingischánovými nástupcami, ktorí chceli dobyť ďalšie a ďalšie územia a v Európe sa dostať až k „Poslednému oceánu“ len preto, že jestvujú, čo je historicko-genetický syndróm populácie stepí.
Britské storočie a jeho koniec
Rím v mechanickom porovnaní skutočne nedosahuje fyzickú rozlohu britského impéria. Do úvahy však zoberme nielen kvalitu protivníkov, relativitu dobového geografického poznania s objektívne existujúcimi limitmi komunikácie, ale aj čas ovládania. Za približný časový interval, v ktorom sa dá hovoriť o Británii ako rozhodujúcej a vedúcej mocnosti, možno objektívne považovať obdobie nasledujúce po porážke európskej kontinentálnej supermocnosti – napoleonského Francúzska. Devätnáste storočie je vskutku britským storočím. To, čo dokázala bleskurýchlo a presvedčivo britská flotila pri Abukíre, Trafalgare, Navarine, Sevastopole a Nankingu je však v silnom nepomere s efektivitou jej pozemných ozbrojených síl. Nebolo by presvedčivé považovať za veľkolepé víťazstvá dobytie Hajdarabádu alebo Dillí po vzbure sipáhiov. Rím sa tiež ktovieako nechválil víťazstvom nad Spartakom a povstalcami z radov nižších spoločenských vrstiev, skôr sa za ne on i jeho politická elita ostýchali. Britský Vietnam predstavovaný počiatočným debaklom Kitchenerovho ťaženia proti juhoafrickým Búrom v Oranžsku a Transvaale (pomer nasadených vojakov 400 tisíc proti 30 tisíc) potvrdil, že kvalita operácií na súši zďaleka nezodpovedá úspechom na mori. Pri Skagerraku v roku 1916 skončil mýtus o absolútnej prevahe Royal Navy, resp. Home Fleet, nad svetovými oceánmi úplne. Ponorková stratégia nacistického Nemecka redukovala hladinovú prevahu Britov až do vstupu Američanov do druhého svetového konfliktu na minimum a úplne ho zotrela. S oslabením loďstva prišli aj vynútené pragmatické kroky – odchod z Indie ako Napoleonov z Lousiany a ruský z Aljašky. Suez v roku 1956 sa potom stal už len akýmsi Hadrianopolom Albiónu, keď Teutoburským lesom imperiálnej Británie sa stali porážky utrpené od Zuluov pri Isandhlwane (1879) a od mahdistov pri Chartúme (1885).
Čas panstva Rímu
V roku 133 pred Kristom sa pevne zachytil na pôde Malej Ázie prevzatím Pergamského kráľovstva, ktoré mu pripadlo dedičským odkazom predvídavého kráľa Attala, hoci už viac ako polstoročie pred tým uštedril rázny úder sýrskemu Antiochovi, považovanému za hegemóna Východu v bitke pri Magnézii v roku 190 pred Kristom. Od tohoto okamihu minimálne až do roku 395, resp. 410 po Kristovi trvala priama vláda Ríma na ovládnutých územiach. Čo je nanajvýš pozoruhodné, Rím tieto teritóriá vedel majstrovsky asimilovať a zároveň sám do nich civilizačne vplynúť. Príkladom za všetky môže byť Dácia, ktorú ovládal relatívne krátko, od roku 106 do roku 272 po Kristovi. Dákovia boli pre Trajánove légie veľmi zdatným protivníkom, a predsa sa Dácia stala jednou z najviac romanizovaných provincií, k čomu bola nevyhnutná ochota ovládanej populácie, idúca nad rámec obyčajnej poslušnosti z prinútenia. Nie je potrebné minulé idealizovať, ale proti cisárskemu Rímu povstalo minimum ním ovládnutých národov. Ak existovali povstania a nepokoje, boli to povstania, s výnimkou Židov, sociálne a náboženské (v židovskom prípade nábožensko-nacionálne). Hlavné nebezpečenstvo predstavovali pre Rím vpády spoza limesu. V každom prípade sa „Večné Mesto“ po konkrétnych skúsenostiach (porážky od Partov pri Karrhách a od spojených germánskych kmeňov v Teutoburskom lese) celkom vedome zdržiavalo istej, expresívne by bolo možné povedať imperiálnej nenasýtenosti vlastnej iným. Rím kontroloval svoju veľkosť a prirodzené geopolitické hranice ešte predtým, ako o fenoméne previazanosti geografického prostredia a spoločenského vývoja začali písať otcovia geopolitiky – Ratzel, Mackinder a Haushofer. Potvrdzuje to napríklad vedomé a dobrovoľné vzdanie sa dobytej Mezopotámie a Asýrie za cisára Hadriána po porážke úhlavného nepriateľa Ríma – kráľovstva Partov v čase najväčšieho územného rozmachu Rímskej ríše.
V prípade Ríma máme teda šesť storočí jeho imperiálneho univerzalizmu, a to i bez prirátania doby existencie Východorímskej ríše, v konfrontácii s jedným, maximálne poldruha storočím imperiálnej, no neuniverzálnej Británie. Práve na tomto mieste je potrebné znovu prízvukovať, že Rím ovládal územia aj hlboko vo vnútrozemí troch kontinentov – európskeho, ázijského a afrického, pretože vtedy vystúpi do popredia kompaktnosť tejto dominancie, ktorú zdôrazňuje charakter Stredozemného mora ako vnútrozemského bazéna Rímskej ríše („Mare nostrum“).
Autor je pracovník MZV SR
