Problematika národnostných menšín už dávno nie je vnútornou záležitosťou suverénneho štátu, ale stáva sa jednou z ťažiskových otázok európskej integrácie. Od spolunažívania národov, národností a etnických skupín priamo závisí úspech zjednocovacieho procesu na starom kontinente. Preto je dôležité, aby sme pri posudzovaní kontroverzného návrhu zákona o používaní jazykov národnostných menšín poznali medzinárodné súvislosti a normy v členských štátoch OBSE.
Hneď na úvod musíme poznamenať, že autoritatívna definícia „štátneho“ alebo „oficiálneho“ jazyka neexistuje. Niektoré štáty (Maďarsko, Švédsko, USA) nemajú vo svojej legislatíve vôbec stanovený štátny alebo úradný jazyk. Česká republika dokonca nemá tento termín ani definovaný.
Sú aj dva jazyky
Podľa najnovšej správy OBSE o jazykových právach osôb patriacich k národnostným menšinám sa v 22 štátoch popri jednotnom štátnom jazyku priznávajú takzvané zvláštne statusy menšinovým jazykom, pričom niektoré sú v danom regióne považované za úradné. Zvláštnosťou je situácia v ôsmich krajinách, kde existujú dva úradné jazyky, a to v Bielorusku (bieloruský a ruský), na Cypre (grécky a turecký), vo Fínsku (fínsky a švédsky), v Írsku (írsky a anglický), v Kanade (anglický a francúzsky), v Kazachstane (kazašský a ruský), na Malte (maltský a anglický) a v Nórsku (nórsky a laponský). Vo Švajčiarsku a v Bosne a Hercegovine dokonca používajú tri a viac úradných jazykov. Niektoré krajiny majú popri oficiálnom a celoštátnom úradnom jazyku aj regionálne úradné jazyky. Takúto prax zaviedli napríklad v Chorvátsku, Dánsku, Gruzínsku, Taliansku, Moldavsku, Rusku, Slovinsku či v Španielsku. Naposledy menovaná krajina však zároveň stanovuje v čl. 3 ods. 1 svojej ústavy doslova povinnosť ovládať „úradný štátny jazyk“. Existujú však aj štáty, ktoré menšinovým jazykom neposkytujú žiadne zvláštne postavenie. Sú to Andorra, Bulharsko, Estónsko, Francúzsko, Island, Monako, Poľsko, Portugalsko, Rumunsko, San Marino, Turecko a Uzbekistan.
Znenie medzinárodných noriem
Je ťažké porovnávať legislatívu v tejto oblasti, keďže medzinárodných noriem je veľmi málo. Za určitý základ medzinárodných noriem v tejto oblasti však predsa len môžeme považovať čl. 34 Kodanského dokumentu, ktorý prijali všetky štáty OBSE. Ten hovorí:
„Účastnícke štáty sa budú usilovať o to, aby zabezpečili, že osoby, ktoré sú príslušníkmi národnostných menšín, napriek potrebe vzdelávať sa v oficiálnom jazyku alebo jazykoch štátu, ktorého sa to týka, budú mať primerané možnosti učiť sa svoj materinský jazyk a vzdelávať sa vo svojom materinskom jazyku, rovnako ako aj tam, kde je to možné a nevyhnutné, budú mať primerané možnosti používať tento jazyk na orgánoch verejnej správy, v súlade s príslušnou národnou legislatívou.“
Základná myšlienka, ktorú táto dohoda vyjadruje, teda je, že tam, kde národnostné menšiny potrebujú komunikovať s vládnymi inštitúciami vo svojom vlastnom jazyku, tradične, nie však výlučne v tých regiónoch, kde sú koncentrovaní, alebo kde tradične žijú, mali by sa vlády v maximálnej možnej miere usilovať umožniť im to. Podobne sa k tejto veci stavia aj Rámcový dohovor o ochrane národnostných menšín, ktorý je však záväzný len pre 23 krajín. V čl. 10(2) sa píše:
„V oblastiach, ktoré sú obývané osobami, ktoré tradične alebo v podstatnom množstve patria k národnostným menšinám, a ak to tieto osoby požadujú a kde takáto požiadavka zodpovedá skutočnej potrebe, budú sa strany usilovať zabezpečiť do maximálnej možnej miery také podmienky, ktoré by umožnili používanie jazyka menšín vo vzťahu medzi týmito osobami a orgánmi správy.“
Voľnosť výkladu
To znamená, že v žiadnom medzinárodnom dokumente nie je explicitne uvedené, že používanie menšinového jazyka sa viaže na presne ohraničené teritórium obývané národnostnou menšinou. Pravda, obe dohody rešpektujú skutočnosť, že z finančných dôvodov nie je možné vyhovieť každej takejto osobe. V súvislosti so súdmi OBSE nepripravila normy, ktoré by sa týkali týchto záležitostí, avšak bilaterálne dohody (ktorých súčasťou je aj našim čitateľom veľmi dobre známe odporúčanie Rady Európy č. 1201) zakotvujú právo používať materinský jazyk pri všetkých druhoch súdnych pojednávaní.
Z uvedeného vyplýva, že vo vytýčení medzinárodných štandardov v oblasti práv národnostných menšín jestvujú značné medzery, ktoré dovoľujú túto problematiku rozlične interpretovať. Kto sa však oháňa nejakými „nadštardardnými právami“, ktoré má u nás maďarská menšina, zrejme nevie, o čom hovorí. Objektívne totiž treba priznať, že štandardy v mnohých právach, ktorých sa domáhajú predstavitelia maďarskej menšiny u nás, nie sú fixné a takmer všetko prakticky závisí od veľkorysosti štátu. Inak povedané, „štandardy“ práv národnostných menšín v jednotlivých krajinách sú výrazom vyspelosti a kultúrnosti politického prostredia v danom štáte.
Kultivovanie vzťahov
Slovensko sa musí vydať cestou kultivovania národnostných vzťahov. Jednak preto, lebo je na to štruktúrou svojho obyvateľstva bytostne odkázané (ak chce nielen prežiť, ale aj pôsobiť ako stabilizačný faktor v strednej Európe), ale aj preto, že pri počiatočnom koncipovaní filozofie svojej národnostnej politiky urobilo množstvo chýb, ktoré teraz musíme vyvažovať oveľa komplikovanejšou legislatívou. Pod tieto chyby sa podpísali predovšetkým Mečiarove vlády – či už ide o zbabranú slovensko-maďarskú zmluvu alebo nešťastný zákon o štátnom jazyku. Mali by sme sa zbaviť niektorých malicherných predsudkov, mali by sme sa prestať rozčuľovať napríklad nad tým, že Maďari označujú názvy slovenských miest vo svojom jazyku. Predstavte si, keby začali peniť Nemci, že ich München nazývame Mníchovom, keby Rakúšania zúrili, že ich sladkú Wien voláme Viedňou a keby Maďari začali protestovať, že ich posvätný Esztérgom označujeme ako Ostrihom. Učiť sa žiť s Maďarmi jednoducho znamená učiť sa byť Európanmi.
