Uplynulo už viac ako desať rokov od uverejnenia článku R. Kagana o nástupe éry „soft power“ (diplomacia, veda a technika, kultúra) na úkor vplyvu stratégie „hard power“ (vojenská sila), čo by mohlo byť indikátorom civilizačného pokroku aj v politike. Za model si vtedy zobral Európsku úniu (EÚ), od ktorej rastúceho vplyvu na beh svetových udalostí si autor uvedenej koncepcie veľa sľuboval. Odhliadnime teraz od vyhodnotenia úspešnosti EÚ ako modelu systému soft power. Za pozornosť skôr stojí fakt, že prezident USA B. Obama ako keby sa tiež snažil ísť touto cestou. Jeho stratégia „non-intervention“ v kauze použitia chemických zbraní v Sýrii umožňuje aj kaganovskú interpretáciu tejto krízy. Ako to píše G. Friedman v článku o Sýrii, otázka porozumenia, správnej interpretácie odkazov je kľúčová v diplomacii. Osvetľuje to za pomoci anekdoty o rakúskom diplomatovi K. Metternichovi, ktorý údajne, keď dostal správu o úmrtí veľvyslanca Turecka, poznamenal: „Som zvedavý, čo tým (úmrtím) chcel povedať ?“ No v diplomacii neraz hrajú dôležitú úlohu nielen stanoviská, postoje, ale aj gestá a ich dešifrovanie. V tejto súvislosti sa mi nezdá, že by mediálny cirkus o „veľkom úspechu diplomacie“ v Ženeve počas rokovaní ministrov zahraničia J. Kerryho a K. Lavrova bol na mieste. Skôr súhlasím s analytikmi, ktorí ženevský deal označujú za „komédiu pre neodbornú verejnosť“.
Kto sledoval vývoj udalostí okolo Sýrie, si bude isto pamätať, že dlho spochybňované stretnutie prezidentov B. Obamu a V. Putina v Sankt-Peterburgu v čase Summitu G-20 sa nakoniec uskutočnilo. Dezinformácia médií spočívala aj v tom, že vraj „nebolo úspešné“. Neskoršie informácie z prostredia summitu naznačovali, že tomu nebolo tak. Je pravdepodobné, že už v Sankt-Peterburgu sa prezidenti USA a Ruska dohodli na ženevskom deale. Od svojho nástupu do úradu prezident B. Obama dal viackrát najavo, že nechce vstupovať do ďalších vojen a nepraje si ani vojenskú akciu proti Sýrii. Teda nešlo len o obvyklý rozpor v americkej diplomacii medzi obavami z použitia zbraní hromadného ničenia a ideológiou tzv. humanitárnej intervencie. Po použití chemických zbraní v Sýrii však zahraničnopolitická mašinéria Spojených štátov musela zmeniť stratégiu. A k tomu, aby Američania mohli taktizovať so soft power a zároveň si zachovať tvár po hrozbe leteckými útokmi na Sýriu, im dopomohla dohoda zo Ženevy. Nepriamo tomu nasvedčuje aj fakt, že zakrátko po jej dosiahnutí prezident B. Obama upozornil nového iránskeho prezidenta: riešenie problému jadrového programu Iránu je pre USA vyššou prioritou než situácia v Sýrii. Preto sa domnievam, že „dramatizácia“ postupu vo veci chemických zbraní len poslúžila Američanom na odvedenie medzinárodnej pozornosti od dôležitejších procesov odohrávajúcich sa v pozadí.
Kľúčom k ich pochopeniu môže byť vývoj cien ropy a na ňu naviazaných cien plynu na medzinárodných trhoch. Čitatelia si môžu spomenúť, že akonáhle USA pohrozili vojenským zásahom v Sýrii, svetové ceny ropy a plynu začali opäť prudko stúpať. A opačne, po ženevskej dohode Kerry-Lavrov, kedy sa stalo jasným, že minimálne bude zásah odložený, resp. už k nemu nedôjde, začali ceny ropy opäť klesať na medzinárodných trhoch! Znižovanie cien energonosičov je možné bez nadsádzky označiť za dôležitý prvok súčasnej zahraničnopolitickej stratégie USA. Nalomiť silu koalície Irán-Sýria-Hizballách (Libanon) je predsa možné nielen vojensky, ale aj ekonomickými prostriedkami znižovania cien ropy. To je priestor pre nástup metód soft power. Pôsobenie v smere znižovania cien energonosičov je v dnešnej americkej zahraničnej politike prostriedkom, ktorý sa podobá programu SDI (kozmického zbrojenia) v minulosti. Rivalizácia medzi USA a Ruskom prebieha aj dnes v pozadí, pričom obe strany sa usilujú podkopať pozície protihráča. Zahraničnopolitická stratégia RF sa usiluje vyťažiť z ekonomickej krízy v Európe zatláčaním záväzkov USA na kontinente a následne sa pokúsiť zaplniť vzniknuté vákuum. Domáca prosperita Ruska je primárne závislá od príjmov z energonosičov. Sektor energetiky produkuje okolo 30 % HDP Ruskej federácie a 50 % rozpočtu Kremľa. Moskva má dnes stratégiu energetickej bezpečnosti ako svoju hlavnú prioritu, a až po nej nasleduje nestabilita na Kaukaze či otázky rozširovania NATO.
Tieto skutočnosti podčiarkuje aj nedávne stretnutie prezidenta V. Putina so šéfom sektoru energetiky („russia‘s energy czar”) I. Sečinom. Ten je jedným z najschopnejších spolupracovníkov Putinovho tímu a upozornil na eventualitu zahraničnej konšpirácie s cieľom podkopať pozície sektoru energetiky RF. Pribúda správ, podľa ktorých je Rusko nervózne z revolúcie v USA (soft power) na poli rastu ťažby bridlicového plynu a skvapalneného prírodného plynu, keďže to vedie k znižovaniu cien energonosičov. Rusko je závislé od konštrukcií a dovozu moderných technológií pre ťažbu plynu, ako aj tankerov pre jeho export. I. Sečin kritizoval, že americký energetický obor Exxon Mobil odďaluje plány na výstavbu terminálu pre skvapalnený prírodný plyn v Rusku, čím jeho krajina ztráca príležitosť expandovať na trhy s týmto plynom. Z toho však ešte nemusí vyplývať, že by USA formovali energetickú koalíciu proti Rusku. Američania argumentujú tým, že technológie, o ktoré javí záujem RF, podliehajú procesom monopolizácie, čo spomaľuje ich ďalšie šírenie. Nedá sa však popierať, že v ére studenej vojny Západ utajoval niektoré energetické technológie pred Ruskom. Ide teda o to, že súčasné nezhody medzi USA a RF v otázkach, ako je postavenie ruských ľudskoprávnych organizácií či situácia v Sýrii, sú len maličkosťami v porovnaní so strategickými pretekmi o energiu a Európu medzi nimi!
Je zrejmé, že exploatácia spomínaných nových druhov plynu už začína ohrozovať pozície Ruska ako monopolného dodávateľa plynu do Európy. Ak by tento trend pokračoval aj v budúcnosti, mohol by viesť k problémom v rozpočte RF s dopadom aj na tamojšiu vnútropolitickú situáciu. V tom by som však oponoval I. Sečinovi, že za týmito javmi treba vždy hľadať USA. Veď je dobre známe, že značnú časť príjmov do štátnej pokladnice RF tvoria dodávky energonosičov do Číny. Faktom však je koincidencia nástupu nových druhov plynu so spomalením tempa rastu ekonomík tzv. rozvíjajúcich sa krajín vrátane Číny, Indie, atď. To prirodzene má za následok, že napr. v Číne sa zmenšuje hlad po dovoze energonosičov (pritom Čína dosahuje nemalé úspechy aj v oblasti odkrývania nových, vlastných nálezísk ropy a plynu!), čo zasa znižuje príjmy Ruska na tomto poli. Ak by sa táto negatívna tendencia pre RF ešte mala spojiť so zmenšujúcou závislosťou Európy od importu energonosičov z Ruska, zrejme by si to vyžadovalo začatie ekonomických reforiem v RF, atď. Každopádne tým, že USA nezaútočia na Sýriu, umožnia pokračovanie revolúcie znižovania cien energonosičov na medzinárodných trhoch. Ak by Slovensko, v rozpore s týmto medzinárodným trendom, chcelo napr. zvýšiť ceny plynu o 30 %, pravdepodobne by sa vystavilo riziku predčasných volieb, podobne, ako to bolo na jar 2013 v Bulharsku.
Zdroj foto: www.russianembassy.org
