Ilustrácia: Graffiti – detail, Pionierska ulica Bratislava.
„Vo všeobecnosti asi nie ste diplomat?“ spýtal sa nedávno Vladimira Putina nemecký novinár Hubert Seipel. „Konéčno ňet, überhaupt ňicht!“ odpovedal vraj, podľa Frankfurter Allgemeine (24. 3. 2014), ruský prezident šarmantnou zmesou ruštiny a nemčiny. Frankfurter Allgemeine vzápätí dodáva: „Nuž naozaj, ruský prezident je v posledných týždňoch všetko možné, len nie diplomat.“
Zaujal ma tento detail, aj spôsob, akým ho vyzdvihol Frankfurter Allgemeine, práve preto, že to, čo sa vôbec v geopolitike posledných týždňov deje, je všetko iné, len nie diplomacia.
Ruský prezident vzal Krym, „die Krim heim ins Reich geholt“, napísal niekoľko dní pred uvedeným interview (18. 3. 2014) pre Frankfurter Allgemeine Berthold Kohler.
To JE diplomacia?
Ak práve nemecký kolega/novinár takýmto spôsobom, a práve touto frazeológiou moralizuje, je to prinajmenšom zvláštne. Ale nemienim mu vstupovať do svedomia. Horšie je, ak si aj v slovenských novinách prečítam: Rusko potrebuje Európu viac, než Európska únia potrebuje Rusko! – lebo „kríza ešte nie je na konci, pretože Putin sa nevzdá tak ľahko svojho sna o vybudovaní Euroázijskej únie. V tejto agende zatiaľ Rusko podpísalo príslušné dohody s Bieloruskom, Kazachstanom a Arménskom. Jeho Achillovou pätou však je Ukrajina. Bez jej zapojenia plán Euroázijskej únie stihne kolaps a Rusko bude vnímané ako slabšia mocnosť“ (Robert Škopec, Slovo, 23. 3. 2014).
Pritom žiadna z troch uvedených krajín, zmluvných partnerov, Putina na Kryme nepodporila – jadro pudla je asi niekde inde. Inými slovami: Tu sa cielene nehovoria fakty. (Napríklad fakt, že bez scenára pseudoshakespearovskej tragédie na Majdane by už dnes Rusko vypratávalo Sevastopol. Alebo: Načo bol komu stratený Malaysian, ak nie na prípravu novej verzie 11. septembra? Kto druhému jamu kope…)
Navyše: Nezbavujme sa úzkosti a zodpovednosti zaklínaním vecí krízou – toto všetko nie sú príznaky krízy. Ako nezabudnuteľne, v hĺbke Veľkej hospodárskej krízy 1933, krátko predtým, než zahynul pri leteckom nešťastí, povedal Tomáš Baťa: „To, čemu jsme si zvykli říkat krize, je jiné jméno pro mravní bídu!…“
A ešte horšie, ak v snemovni Českej republiky (21. 3. 2014, v priamom prenose na ČT24) Lubomír Zaorálek vyhlási, že udalosti na Ukrajine sa Českej republiky dotýkajú bytostne, lebo sa odohrávajú na hranici ČR. Keď Zaorálka plénum snemovne opraví, bohorovne argumentuje: Ak revolúcia na Kryme umožňuje porušiť niektoré zásady ústavnosti, potom aj my nemusíme až tak hľadieť, kde presne sú ukrajinské hranice… Na to minister obrany Stropnický, s charakteristickým divadelným pátosom, požiada o posilnenie letectva českej armády, aby bolo možné vytvoriť nad hranicou Ukrajiny účinný obranný štít.
Chystajú vari Ministerstvo zahraničných vecí ČR a Ministerstvo obrany ČR okupáciu Slovenska?…
Je to vôbec ešte politika ako umenie možného?
Mám na to jedno, myslím, dosť podstatné, vysvetlenie: Propaganda pracuje nástrojmi sugescie.
Už klasická psychiatria vedela, že symptómy hypnózy a hystérie sú takmer totožné. Nepotvrdila sa však príbuznosť oboch odchýlok. Francúzsky psychiater Joseph Babinski (1857 – 1932) preto pre objektívne zistenia z tejto oblasti používal termín troubles pithiatiques (z gréckeho peithó) – teda liečiteľné odchýlky, pochádzajúce z presvedčenia.
Hysterici aj zhypnotizovaní totiž v určité, povedzme ilúzie, v určitej fáze jedného i druhého neuro-biologického procesu hlboko a úprimne veria.
Babinskeho starší kolega, neurológ Jean-Martin Charcot (1825 – 1893) rozpoznával štyri fázy hysterického záchvatu: fázu epileptoidnú, fázu clownizmu, fázu slasti (tzv. attitudes passionelles) a terminál.
Neskoršie výskumy amerického psychológa Harolda Lasswella (1902 – 1978) ukázali podobné symptómy vo faktore tzv. borderline osobnosti, ktorá sa štatisticky vyskytuje – zhodou okolností – práve medzi politikmi.
Ak by sme si v kontexte týchto poznatkov slovesne/naratívne personifikovali politickú ideológiu – presnejšie, mechanizmy jej fungovania – bude to dáma typicky hysterická, lebo len ona je jediná správna, je vždy daná historickým vývinom, prírodou či Bohom a vždy je večná, hoci z histórie dobre vieme, že spravidla je to vo všetkých troch uvedených dimenziách naopak. Tragicky naopak.
Charcot liečil hystériu ako neurózu s rizikom prepuknutia psychózy.
Dnešná veda však už spoľahlivo vie, že hystéria chorobou nie je – je to porucha charakteru, typ podlosti.
Hysteria Triumphans…
