Oficiálne médiá, tak ako aj opozičné hlasy u nás, pri posledných voľbách amerického prezidenta prejavili vzácnu zhodu názoru. Jej objektívny efekt si zatiaľ nie všetci uvedomujú. Skoro všetci zhltli predstavu o potenciáli zásadnej zmeny prostredníctvom volieb v podmienkach amerického politického systému, a teda aj ústrednú dogmu, o ktorú sa tento, tak ako každý politický režim opiera. V tomto smere americkí politickí technológovia slávili nebývalý úspech. Hoci ich trik je už obohraný, stále im ho berú.
Rituál spochybnenia a následného upevnenia moci
Keďže reálne k zásadnej zmene nedôjde asi ani v dôsledku týchto volieb (spomeňme očakávania, ktoré sprevádzali Obamovu kandidatúru), oficiálne médiá sa po čase upokoja a budú môcť skonštatovať, že „demokracia v Amerike je dostatočne pevná na to, aby absorbovala aj Donalda Trumpa“. No a opozičníci budú ťažko kritizovať obvyklé pokračovanie generálnej línie amerického establišmentu a jeho satelitov, keď predtým sami de facto podporili predstavu, že Spojené štáty americké sú „demokraciou“. Nielen to, ďalšieho v poradí reprezentanta americkej politiky heroizovali a tešili sa z jeho úspechu.
Kresba: Ľubomír Kotrha
Paradoxom je, že čiastočne majú oba tábory pravdu. Tí, ktorí práve v súvislosti s Trumpom hovoria o úpadku demokracie, trafili do čierneho ohľadom úpadku demokracie. Ibaže nový americký prezident nie je príčinou tohto úpadku. Úpadok demokracie je spôsobený reálnou bezalternatívnosťou volieb, ktoré ponúkajú možnosť výberu len medzi volebnými výbormi tej istej kartelovej strany, ako i tým, že reálne štruktúry moci sa nachádzajú nad formálne zastupiteľskými orgánmi. Zdôvodňovať úpadok „liberálnej demokracie“ Trumpom by bolo rovnako nemiestne, ako považovať Vasila Biľaka za príčinu úpadku konceptu „ľudovej demokracie“.
Aj kritici majú pravdu, ak poukazujú na reálnu nedemokratickosť existujúceho status quo. No tým, že zasa zhltli americkú hru na demokraciu v posledných prezidentských voľbách, sa fakticky dostali do schizofrenickej pozície.
Tento rituál akoby spochybnenia moci a jej ideológie má politická antropológia dobre preskúmaný. Píše o ňom i Georges Balandier v aj u nás známej klasickej práci Politická antropológia. Funkciou rituálneho spochybnenia a následného obnovenia legitimity moci prostredníctvom takéhoto divadielka, je jej upevnenie a následná diskreditácia či rozloženie názorov tých, ktorí ju kritizovali. To je aj objektívny efekt procesu, ktorý práve pozorujeme.
Reálne okolnosti americkej politiky
Americký politický režim možno do značnej miery charakterizovať dvoma termínmi. Pojem „hlboký štát“ označuje štruktúru riadenia štátnej mašinérie, ktorá nie je prakticky dotknutá voľbami. Sem spadajú experti z ministerstiev či bezpečnostných služieb. Termín „korporátno-vládny“ štátny sektor označuje dnes už centralizovanú sieť orgánov, kde zasadajú členovia korporátnej a vládnej administratívy. Čiže tvoria ju i členovia spomínaného hlbokého štátu a vyjadruje prepojenie americkej štátnej správy s korporátnym sektorom.
Na tejto úrovni sa de facto prijímajú politické rozhodnutia v oblasti informačnej politiky (čo bola prvotná príčina rozvoja týchto štruktúr najmä po II. svetovej vojne), ekonomiky, zahraničnej politiky. Tu sa prijíma strategická politická koncepcia, generálna línia americkej politiky. Dva volebné výbory – Demokratická a Republikánska strana – sú personálne i finančne integrované do tejto štruktúry. Je veľmi naivné myslieť si, že v Amerike si môže za prezidenta kandidovať hocijaký extravagantný miliardár, bez toho, aby ho schválil „round table“. Ešte naivnejšie by bolo domnievať sa, že izolovaná persóna, hoc aj vo vysokej štátnej funkcií, môže zásadne zmeniť strategickú koncepciu politiky.
Skutočným následkom Trumpovej administratívy teda asi nebude odklon od akéhosi ideálu „slobody a demokracie“, v ktorom podľa názoru režimistov, USA vraj žili až doteraz. Nový americký prezident tiež nebude príčinou zásadnej zmeny, ktorá by mohla potešiť kritikov režimu. Posledné americké prezidentské voľby v podstate neprekročili tieň tých predošlých, okrem toho, že boli prekonané niektoré formálne hranice politickej korektnosti a okrem toho, že do ich „drámy“ boli masívnou mediálnou kampaňou v nebývalej miere vtiahnutí obyvatelia nielen celého západného bloku, ale aj ďalších štátov.
Mašinka na podpisovanie dekrétov?
Najpravdepodobnejším výsledkom celého procesu bude to, že Trump po silných populárnych rečiach o zrušení NATO, priateľstve s Ruskom a odchode zo Sýrie, urobí presne to isté čo predtým Obama a ukáže obligátnu tvár skutočnej americkej politiky. Tak ako Američania po roku 2009 hovorili o „podvode Obama“ (Obama deception), budú môcť hovoriť o Trumpovi.
Americký prezident či iná osoba môže viac ovplyvniť politiku vtedy, ak je dobre integrovaný do tamojšej korporátno-vládnej štátnej štruktúry, ako bol napríklad George Bush, člen jedného z amerických finančných klanov. V 70. rokoch zasa vykonával funkciu amerického viceprezidenta Nelson Rockefeller. Bolo to v čase, keď jeho brat založil Trilaterálnu komisiu, na ktorej čelo postavil Zbigniewa Brzezinského. Priatelia však Nelsona Rockefellera oslovovali „pán prezident“. Ozaj, a viete, kto je Trumpov viceprezident?
Pripusťme však, že by sa Donald Trump ukázal ako problematický prezident. Nie je to vylúčené, aj keď z iných príčin, ako sú tie, čo sa odvíjajú z očakávaní zmeny. Trump naozaj nie je hlboko osobne integrovaný do amerického establišmentu. Nemá nijaké politické skúsenosti a diskutabilné sú aj jeho skutočné politické vedomosti.
Hlavné riziko
Hlavné riziko Trumpovej vlády spočíva v tom, že „hlboký štát“ si v čase jeho funkčného obdobia bude žiť svojím vlastným životom oveľa viac ako doteraz. Ak by Trump z nejakých príčin bol problematickejšou mašinkou na podpisovanie prezidentských dekrétov, môžeme očakávať, že reálna štruktúra moci bude konať ešte samostatnejšie a prezidentovi veľmi ultimatívne nastolí vzniknutú politickú situáciu. Takto vznikol rad politických udalostí.
Vojny sa často začínali na základe provokácií či vykonštruovaných spravodajských informácií a mediálnej kampane. Zostrelenie ruského Su-24 na jeseň 2015 nad severnou Sýriou, podľa všetkého neprikázal sám Erdogan, ale tí, ktorí sa ho v lete 2016 pokúsili zvrhnúť. Erdogan však musel čeliť následkom. Septembrový nálet amerického letectva v Sýrií, ktorý viedol k prerušeniu diplomatických vzťahov USA a Ruska ohľadom Sýrie, zrejme išiel poza chrbát amerického prezidenta, čo naznačil aj ruský minister zahraničných vecí Lavrov.
Čo možno reálne čakať?
Prezident, ktorý nie je integrovaný do reálnej mocenskej štruktúry s týmto prakticky nemôže nič urobiť. Nemá nástroje, ako to skontrolovať či ako tomu účinne oponovať. Je veľmi diskutabilné, či očakávania, že Trump by to chcel alebo vôbec vedel robiť, nie sú trochu naivné. Ak by to však aj robil, situáciu by to ešte zostrilo. Reálna moc by bola iba nútená pristúpiť k tvrdším formám vytvárania politickej situácie a nastoľovania agendy.
Výsledkom posledných amerických prezidentských volieb tak môže byť vnútroštátny prevrat. S Clintonovou by bol pomerne viditeľný, s Trumpom môže byť ešte prenikavejší. Očakávania zmiernenia kurzu v Sýrií či na Ukrajine sa môžu ukázať falošné. Ba situácia sa môže ešte zhoršiť. V tomto kontexte je diskutabilné, kto a čo vlastne americkými prezidentskými voľbami dosiahol.
Hlavne, že to zabalil do pútavej reklamy na americkú politiku, ktorej uverili aj jej kritici. A to ešte aj v tejto pokročilej dobe, keď by málokto predpokladal, že je možné niekoho presvedčiť o reálnej demokratickosti amerického politického systému a alternatívnosti tamojších volieb. Darmo, politickí profesionáli svoju prácu dobre ovládajú.
