Je v záujme celého ľudstva, aby sa táto špinavá vojna skončila čo najskôr. No aby mohol zavládnuť mier, je potrebné začať rozlišovať medzi tými, ktorí sa oň naozaj usilujú a tými, ktorí ho neúprimne chcú len posledných trinásť dní. Nikdy neodpustím Putinovi, že oklamal celý svet. Spôsobil tým nielen utrpenie miliónom ľudí, ale zároveň poslúžil ako zámienka na ospravedlňovanie zvyšovania zbrojenia a zároveň oživil historický relikt studenej vojny, Severoatlantickú alianciu, ktorá bola v štádiu úpadku a ktorej filozofia nie je vhodná pre 21. storočie. No nikdy neodpustím ani tým, ktorí niekoľko desaťročí pripravovali cestu k súčasnému konfliktu. Masky dolu, pokrytci. Všetci dobre vedia, že koreňom súčasných problémov je rozširovanie NATO. To nie je mienka nejakých rusofilov. Pred dlhodobými dôsledkami expanzie Severoatlantickej aliancie varoval architekt politiky zadržiavania George Kennan, bývalý minister obrany USA Robert McNamara, bývalý šéf americkej diplomacie Henry Kissinger, a to nie sú žiadne holubice. Ja sám som označil nielen rozširovanie, ale ďalšiu existenciu NATO po roku 1989 za pyramídovú hru, ktorá mohla spočiatku novým členským štátom navodiť pocit bezpečia, no v momente, ako hranice Severoatlantickej aliancie narazili na záujmy inej veľmoci, stal sa celý vojenský blok zdrojom nestability.
Zbytočne sa teda budú tváriť tí, ktorí si myslia, že všetko zlo sveta sa narodilo s Putinom, že toto nie je zástupná vojna medzi USA a Ruskom (pozor, na Slovensku vám môže hroziť za toto tvrdenie už aj trestné stíhanie, lebo po obnovení cenzúry schválenej parlamentom na výročie „Víťazného februára“ sa u nás udomácnil zvyk, že politici medzi sebou nepolemizujú a neargumentujú, ale podávajú jeden na druhého trestné oznámenia – no ja na túto hru odmietam pristúpiť a ako vnútorne slobodný človek budem aj naďalej hovoriť, čo považujem za správne). Ako môže niekto po zachytení telefonického rozhovoru Victorie Nulandovej, ktorý odhalil úlohu Obamovej administratívy pri výbere novej ukrajinskej vlády po násilnom zvrhnutí prezidenta Janukovyča, ako môže po tom všetkom niekto tvrdiť, že Američania neboli zapojení do prevratu? Ako môže niekto po tom, čo sa prostoreká námestníčka amerického ministra zahraničných vecí preriekla, že Spojené štáty investovali od roku 1991 do ukrajinských think-tankov (ktoré sa dosť komicky volajú mimovládne organizácie, keďže sú financované prostredníctvom rôznych nadácií Kongresom USA) už 5 miliárd dolárov, povedať, že Američania do vývoja na Ukrajine nezasahujú? Opakujem, do tohto bodu nás nepriviedli tí, ktorí sa zmýlili v jednom konkrétnom Putinovom rozhodnutí, ale tí, ktorí vyše dvadsať rokov podporovali tie najkrvavejšie americké imperiálne vojny. Nejde totiž len o to, že boli brutálnym porušením medzinárodného práva a priniesli obrovské množstvo obetí. Ide hlavne o to, že precedensom Kosova sa spustila lavína separatistických hnutí v celom postsovietskom priestore, ktoré rozkývali helsinský systém o neporušiteľnosti hraníc. Odvtedy je možné všetko a tam treba hľadať korene súčasných problémov. Nevidieť súvislosti, odmietať fakty a zbabelo sa odvracať od príčin je znakom veľmi neúprimného postoja k pravde.
To, ako Rusi zareagujú, Američania dávno vedeli. Ako vyplýva z diplomatickej komunikácie, ktorú len pár dní pred útokom, 12. februára tohto roka zverejnil server Wikileaks – už 2. apríla 2008, teda v deň začiatku summitu NATO v Bukurešti, bývalý premiér a jeden z najlepších ruských diplomatov 20. storočia Jevgenij Primakov varoval amerického veľvyslanca v Moskve Williama J. Burnsa (ktorého minulý rok nie náhodou vymenoval americký prezident za riaditeľa CIA), že presadenie členstva Ukrajiny v NATO rozzúri Rusov a ohrozí strategickú spoluprácu USA a Ruska v mnohých oblastiach. Primakov doslova pohrozil, že je otázne, či v takom prípade Ruská federácia bude rešpektovať zmluvu o hraniciach s Ukrajinou a výslovne spomenul možnosť „revízie štatútu Krymu“. Primakov pri tom zdôraznil kľúčovú vec: Rusko sa už nikdy nevráti do éry deväťdesiatych rokov a bolo by „kolosálnym omylom“ myslieť si, že dnešné ruské reakcie by odzrkadľovali tie z čias jeho strategickej slabosti. „Rusko má svoje štátne záujmy a bude ich brániť,“ varoval Primakov svojho amerického kolegu, ktorý depešu s touto informáciou poslal priamo do Washingtonu.
V podstate to isté povedal Burnsovi dva mesiace pred historickým summitom NATO v Bukurešti šéf ruskej diplomacie Sergej Lavrov. Upozornil ho, že Rusko bude reagovať úplne inak ako pri začlenení štátov strednej Európy, pre ruskú bezpečnosť je Ukrajina „emocionálny a neuralgický problém“. Vyjadril obavy, že takéto rozhodnutie môže viesť na Ukrajine nielen k násiliu, ale aj k občianskej vojne, a to si vzhľadom na početnú ruskú menšinu vynúti rozhodnutie, či Moskva zasiahne. Lavrov podľa Burnsa považoval rozdelenie sfér vplyvu za anachronické a uznával legitímne záujmy Európy v regióne, zároveň však upozornil, že to všetko sa nesmie diať bez ohľadu na záujmy a bezpečnosť susedov. Aj riaditeľ prozápadného Carnegie centra v Moskve Dmitrij Trenin dôrazne varoval pred unáhlenosťou v tejto otázke. Upozornil, že list so žiadosťou o posúdenie členstva Ukrajiny v NATO prijali v Moskve ako „zlý sen“ (mnohí natohujeri sú práve v šoku, lebo sa dozvedeli, že Severoatlantická aliancia tieto veci potichu konzultuje s Ruskom a stále si naivne myslia, že byť členom NATO je právo a dá sa do neho dostať prihláškou ako do EÚ). To nijako neospravedlňuje ruskú agresiu voči Ukrajine. Kladie to však otázku stratégie do úplne nového svetla, pretože z diplomatickej korešpondencie vyplýva, že Američania už minimálne 14 rokov presne vedeli, ako Rusi zareagujú. Dostali konkrétne varovanie, čo sa stane, ak sa pokúsia urobiť prevrat, ako to urobili v roku 2014 na Majdane. Napriek tomu neurobili nič, čo by tento tragický stret zvrátilo – naopak, povzbudzovali ho. Pred dobrodružnou politikou voči Ukrajine varoval aj jeden z najvplyvnejších politológov amerického establishmentu George Friedman, ktorý vo svojej knihe Ohniská napätia z roku 2015 napísal: „Spojenectvo Ukrajiny s NATO by nepochybne predstavovalo hrozbu pre národnú bezpečnosť Ruska.“[1]
V tejto súvislosti si treba položiť základnú otázku: čo má byť cieľom medzinárodného spoločenstva, aká je naša úloha v tomto procese a aké sú naše štátne záujmy. Hneď na úvod poviem, že to, čoho by sa mala Slovenská republika reálne obávať, nie je možnosť, že by Putin zaútočil na Slovensko a ďalšie štáty – to podľa môjho názoru nechce a keby aj chcel, vojensky na to nemá. Najväčšia hrozba pre nás vyplýva z rozpadu Ukrajiny. Rozšírená predstava, že Putin chcel za dva dni dobyť 45-miliónovú krajinu s 90-isícmi vojakmi je proste smiešna. Je čoraz zreteľnejšie, že sa usiluje ochromiť kľúčové body Ukrajiny. Dôsledkom takto vedenej vojny môže byť či už zamýšľaný alebo nezamýšľaný rozpad súčasnej Ukrajiny. Viem si predstaviť, že východ si vezme Rusko a na zvyšky sa ako vyhladované supy vrhnú Poliaci, Rumuni, ale aj Maďari – vôbec by som sa nečudoval, keby Viktor Orbán stavil na víťazstvo Putina (neverím, že s ním päť hodín hovoril len o obchode s plynom). Nebezpečným dôsledkom tohto rozpadu usporiadania regiónu môže byť, že prestane platiť Trianon – a až to je bezprostredné ohrozenie územnej celistvosti Slovenska. Najvyšším štátnym záujmom Slovenskej republiky je preto čo najrýchlejšie ukončenie konfliktu, nie jeho predlžovanie dodávkami zbraní. Geopolitické dôsledky rozpadu Ukrajiny si však u nás uvedomuje len málokto.
Politická reprezentácia Slovenska (ale aj mnohých iných západných štátov) sa správa neuveriteľne schizofrenicky a v podstate požaduje nesplniteľnú úlohu v štýle Hlavy XXII. Ak na jednej strane niektorí vládni politici požadujú okamžité prijatie Ukrajiny do NATO a zároveň považujú Putina za šialenca, rozumiem tomu správne, že kvôli krajine, ktorej časť územia okupuje jadrová veľmoc, chcú vstúpiť do vojny so šialencom? Nie je možné donekonečna povzbudzovať Ukrajinu v boji a na druhej strane odmietať poskytnúť jej vojenskú pomoc. Tí, ktorí sú presvedčení, že tento konflikt má vojenské riešenie, by nemali váhať zapojiť sa do bojov a my ostatní si kúpime lístky do prvého radu Armagedonu. To platí aj o militantnom poslancovi za Progresívne Slovensko Tomášovi Valáškovi, ktorý vehementne odmieta diplomaciu a ešte si pritom pomáha klamstvom, že vraj Spojené štáty sa s Putinom bavili do poslednej chvíle. To je vedomá lož, USA dialóg dlhodobo odmietali. Ak si však myslíme, že tento konflikt sa dá vyriešiť iba diplomaciou (dokonca aj bývalý predseda Vojenského výboru NATO generál Pavel je už presvedčený, že Ukrajinci to vojensky vyhrať nemôžu), poďme sa rozprávať o tom, ako to dosiahnuť.
Z môjho uhla pohľadu je najakútnejším cieľom zastavenie krviprelievania. To zahŕňa aj uvedenie prezidenta Zelenského do obrazu. On podľa všetkého celkom úprimne veril, že NATO mu príde na pomoc. Ale jeho teatrálne vystúpenia, že Ukrajina víťazí, sú buď snahou udržať bojového ducha Ukrajincov alebo je ten chlap úplne mimo reality. Zachrániť Ukrajinu znamená byť k nej úprimný. Ak nie sme ochotní prísť krvácajúcej Ukrajine na pomoc, máme len jednu možnosť: pomôcť jej dohodnúť dôstojné podmienky, ako túto vojnu ukončiť. Moskva chce, aby Ukrajina zakotvila vo svojej ústave nielen neutralitu, ale aj neúčasť v EÚ a uznala nezávislosť Donecka, Luhanska plus Krym ako súčasť Ruska. Kyjev je ochotný pristúpiť na neutralitu, ale v čase, keď Ukrajinci prelievajú krv za svoju slobodu, nemôže pristúpiť na ruské územné požiadavky. Férovým riešením by teda bolo, keby dohoda znela: neutralita Ukrajiny výmenou za územnú celistvosť Ukrajinskej republiky v rozsahu pred rokom 2014 (otázka vstupu do EÚ by mala ostať otvorená, v dohľadnom čase nebude reálna). Krym sa asi nepodarí vrátiť späť a možno budú Ukrajinci nakoniec radi, keď Rusi odídu aspoň z území, ktoré dobyli od 24. februára, ale zmluvne by sa podarilo garantovať tak nezávislosť Ukrajiny, ako aj bezpečnostné záujmy Ruska. Toto by bolo dôstojné riešenie pre obe strany a na takúto dohodu nemôžu pristúpiť iba fanatici a extrémisti. Znova opakujem, vychádzajme z reality a z toho, čo Ukrajine reálne hrozí. Ak tu chce niekto rozvíjať bájky o novom Hitlerovi a boji do poslednej kvapky krvi – nech sa páči, ale nech potom nastúpi do prvej línie.
Dnes je čoraz väčšiemu množstvu ľudí jasné, že tejto vojne sme sa mohli všetci vyhnúť, keby sme zbytočne netlačili na pílu a keby sme tvrdohlavo netrvali na niečom, na čom nám až tak veľmi nezáležalo a čím sme len dráždili Moskvu (členstvo Ukrajiny v NATO, ktoré prakticky nikto nemyslel vážne). Namiesto toho, aby sme sa z toho poučili, opakujeme tú istú chybu, keď Ukrajincom sľubujeme podobne ako v roku 2008 veci, ktoré sú nereálne (rýchly vstup do EÚ) – čo je politika, ktorá nás priviedla tam, kde sme. Ak nesústredíme všetko úsilie na hľadanie mierového riešenia konfliktu prostredníctvom diplomatických rokovaní, môže sa veľmi ľahko stať, že uviazneme v dlhotrvajúcej vyčerpávajúcej vojne a o desať, pätnásť či dvadsať rokov aj tak dosiahneme rovnaké riešenie, ktoré sme mohli dosiahnuť už dnes. Ibaže tá cena bude strašná – o desaťtisíce stratených životov viac ako dnes. Spomeňte si na Afganistan. Ste ochotní takúto nezmyselnú cenu zaplatiť? Tak namiesto mávania vlajočkami, rozdúchavania nenávisti a besného povzbudzovania svojich tímov do boja, akoby bola táto mäsiarčina futbalovým zápasom, vložte radšej všetku energiu do vystupňovania nátlaku na politikov, aby zastavili boje a uzavreli mier.
A poviem ešte jednu vec. Veľmi by som si želal, aby sa do celého procesu sprostredkovania mieru vložila okrem už avizovaného Izraela aj Čína. Peking má na to momentálne najlepšie predpoklady. Som presvedčený, že Spojené štáty nechcú mier. Im rozdúchavanie konfliktov ďaleko od ich hraníc podľa klasickej zásady rímskeho impéria „rozdeľ a panuj“ iba vyhovuje. Rovnako im vyhovuje odstrihnutie Európy od Ruska. Ibaže ak sa v tejto geopolitickej šachovej partii Západ preráta, potom Rusko, Čína a India vytvoria najsilnejší blok na Zemi, prakticky neporaziteľný, ktorý povedie k ešte väčšej marginalizácii Európy. Naďalej síce bude platiť, že Putin je so svojou víziou obnovenia ruského impéria agresor, ale na globálnej šachovnici už Európania nebudú hrať svoju hru, ani sledovať vlastné záujmy. Alebo, ak chcete, poviem to inak: ak sme za posledných tridsať rokov nedokázali zblížiť Rusko s Európou a namiesto toho sme spôsobili odvrátenie eurázijskej mocnosti od starého kontinentu a zblíženie Moskvy s Pekingom (a teraz už aj s Indiou, čo sa vymklo z rúk predovšetkým Spojeným štátom usilujúcim sa vytvoriť v oblasti protičínsku alianciu), potom je tento stav definíciou ohrozenia politických, ekonomických a bezpečnostných záujmov Európy. A tí, ktorí to doteraz nepochopili, to už čoskoro pocítia v reálnom živote.
Odkazy:
[1] FRIEDMAN, George. Ohniská napätia. Ikar: Bratislava, 2015, s. 244 – 245.
Úvodné foto: Facebook
(Text vyšiel na českom webovom časopise !Argument 8. marca 2022)
