Podnetom pre napísanie tohto príspevku bol pre mňa náhodný súbeh dvoch udalostí v jednom dni. Na jednej strane bol 21. február dňom 170. výročia vydania Manifestu komunistickej strany (21. 2 1848 v. Londýne) a na strane druhej, v ten istý deň vyšiel aj príspevok v Pravde o presune fabriky Embraco na výrobu kompresorov z talianskeho mesta Turín na Slovensko. Pre 500 talianskych robotníkov bude presun výroby znamenať stratu zamestnania a ohrozenie ich životného štandardu a pre 500 slovenských robotníkov bude presun znamenať zisk zamestnania a zlepšenie ich životných podmienok. Súbeh vyššie uvedených udalostí nastolil predo mňa otázku, ako vo svetle danej udalosti chápať slávne heslo Manifestu: „Proletári všetkých krajín spojte sa!“, keď nielen v prípade presunu Embraca, sú záujmy rôznych častí svetového, ale aj domáceho proletariátu fakticky stavané proti sebe. Prirodzene, že v danom prípade nejde o riešenie problému, na ktorý by Marx a Engels nedali jasnú odpoveď. Ale na pozadí dnešnej, nielen domácej situácie v hnutí proletariátu sa mi zdá vhodné, takýmto spôsobom upozorniť na jadro Manifestu.
Skôr než sa pokúsim daný problém rozviesť, je potrebné sa vrátiť k pojmu „proletár“. V texte budem používať pojem proletár presne v tom zmysle, v akom je vymedzený v Manifeste, a ktorý ani v dnešných podmienkach nestratil nič zo svojej jasnosti a presnosti, aj keď je tu celá halda spisov, ktoré sa snažia ukázať opak. Hneď k prvému podnadpisu v Manifeste, „Buržoázia a proletariát“ sa viaže poznámka (a1) pod čiarou, kde sa hovorí: „Buržoáziou rozumieme triedu novodobých kapitalistov, ktorý vlastnia spoločenské výrobné prostriedky a využívajú námezdnú prácu. Proletariátom – triedu novodobých námezdných robotníkov, ktorý keďže nemajú vlastné výrobné prostriedky, sú nútení predávať svoju pracovnú silu, aby mohli žiť. Táto definícia proletariátu nie je celkom presná, lebo podľa nej by pod proletariát spadali napríklad aj štátni úradníci, ktorí nevlastnia výrobné prostriedky a žijú zo svojej mzdy. Ale v tej istej kapitole o niekoľko strán ďalej nachádzame plnú a presnú definíciu proletariátu, ktorá zdôrazňuje, že: … proletariát, trieda novodobých robotníkov, ktorí môžu žiť len dotiaľ, dokiaľ nachádzajú prácu a ktorý len dotiaľ nachádzajú prácu, dokiaľ ich práca rozmnožuje kapitál. Podľa tejto definície už nie sú všetci zamestnanci pracujúci za mzdu proletármi. V uvedenom vymedzení je dôležité si všimnúť, že nie každý, kto je nútený pracovať za mzdu, aby mohol žiť, je automaticky aj proletár v Marxovom zmysle. Štátni a verejní zamestnanci obyčajne tiež žijú len zo mzdy, ale na rozdiel od proletára, sa svojou prácou nepodieľajú na produkcii tovaru a následne aj zisku kapitalistu a teda svojou prácou nerozmnožujú kapitál. Štátni a verejní zamestnanci sa síce môžu sťažovať na nízku mzdu, ale v ich prípade nie je možné hovoriť o vykorisťovaní, lebo svojou prácou síce produkujú rozmanité služby, ale ich neprodukujú ako tovar, predajom ktorého by sa mal dosahovať zisk.
Napriek tomu, že zamestnanci aj proletariát majú spoločné to, že pre život potrebujú mzdu a teda ich životné záujmy sa tu nevylučujú, ich záujmy nie sú totožné, a preto je potrebné odlišovať pojmy zamestnanec a proletár. Dnes bežne používaný pojem zamestnanca v sebe stiera rozdiel medzi zamestnancom-proletárom, ktorý je vykorisťovaný, lebo časť hodnoty vytvorenej jeho prácou si privlastňuje kapitalista a zamestnancami, ktorí svojou prácou neprodukujú tovar a teda nemajú byť ako ekonomicky vykorisťovaní. Podobne aj všeobecne používaný pojem zamestnávateľa stiera rozdiel medzi zamestnávateľom-kapitalistom, ktorému ide o zisk, a zamestnávateľom napríklad štátom, ktorému o žiadny zisk nejde.
Na rozdiel od bežne šírených naivných predstáv o proletariáte ako dnes už neexistujúcom „ušmudlanom“ robotníkovi, žijúcom v biede, je potrebné si uvedomiť, že v dôsledku kvalitatívnej technologickej premeny výroby sa mení aj povaha proletariátu. Dnes, z hľadiska svojho ekonomického bytia patria k proletárom aj rozmanité vrstvy vysokoškolsky a dokonca aj vedecky erudované pracovné sily pracujúce za mzdu napríklad v oblasti IT. Pokiaľ pracujú za mzdu a svojou prácou sa podieľajú na produkcii rôznych tovarov pre svojho podnikateľa, spadajú do pojmu proletára rovnako ako tí, čo ešte aj dnes vykonávajú jednoduchú robotnícku alebo manuálnu prácu. Ak to zhrniem, byť proletárom znamená dnes rovnako ako v minulosti, že daná osoba nevlastní žiadne výrobné prostriedky okrem svojej vlastnej pracovnej sily, pre ktorú musí nájsť kupca z radov kapitalistov a kapitalista ho zamestná len potiaľ, pokiaľ mu jeho práca bude prinášať zisk.
Posledná, čisto jazyková poznámka. Bežne sa v našich pomeroch hovorilo a aj v textoch sa používa najmä výraz „robotník“. V uvedenej súvislosti sa potom hovorí o robotníckej triede, a nie o triede proletárov. V našich podmienkach však nejde len o čisto jazykový výraz. Výraz robotník je u nás tradične spojený s manuálnou prácou človeka, či už kvalifikovanou alebo nie a najčastejšie s manuálnou prácou v nejakom odvetví priemyslu. Menej často sa síce hovorí aj o duševne pracujúcich ako o „robotníkoch“ ducha, ale takýto význam slova robotník nezískal v povedomí širšie uplatnenie. Dôležitou okolnosťou je tu aj fakt, že s rozvojom moderných technológií, robotník v našom tradičnom slova zmysle, teda manuálne pracujúci človek postupne ustupuje rozmanitým kvalifikovaným „robotníkom“, ktorí nepracujú ani tak rukami, ako skôr hlavou a keďže tento trend sa vo výrobe prehlbuje, bude tradičných robotníkov neustále ubúdať.
Postupný zánik tradičného robotníka, ale v žiadnom prípade neznamená zánik proletára. V danej súvislosti len pre ilustráciu uvádzam, že podľa Štatistickej ročenky 2014, bolo podľa postavenia v zamestnaní 1, 999 milióna zamestnancov, t.j. osôb, ktoré vykonávajú prácu za mzdu. Z toho vo verejnom sektore pracovalo 635,3 tisíc zamestnancov a v súkromnom sektore, teda na rozširovaní kapitálu, sa podieľalo 1, 363 milióna zamestnancov. A aby bol obraz relatívne úplný tak, živnostníkov bez zamestnancov bolo 258,6 tisíc a podnikateľov, ktorí niekoho zamestnávali, bolo 76,4 tisíc. Ak to teda zhrniem, zamestnancov, teda tých čo pracujú za mzdu, je celkovo 1,999 miliónov a z toho je 1 363 miliónov proletárov, pretože oni nielenže pracujú za mzdu, ale keďže pracujú v súkromnom sektore, teda v oblasti vlastníkov výrobných prostriedkov, tak svojou prácou musia prispievať k rozširovaniu kapitálu, ale to je možné len tak, že si súkromník privlastňuje časť ich pracovného času bez náhrady, t.j. ich vykorisťuje. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti budem radšej používať výraz proletár, ktorý je v našich podmienkach spätý predovšetkým s Marxom a podľa môjho názoru nemá tie konotácie spojené s manuálnu prácou ako výraz robotník.
Pri zbežnom pohľade na problém presunu výroby z Talianska na Slovensko je ľahké prísť k záveru, že v danom prípade nie je možné nájsť „spravodlivé“ riešenie, ktoré by nepoškodzovalo jednu alebo druhú časť proletariátu. Ak sa fabrika presunie, tak budú poškodené záujmy talianskych proletárov, ale súčasne budú realizované záujmy slovenského proletariátu a naopak. Daný problém nie je možné posunúť vpred ani rôznymi dodatočnými kritériami, ktoré sa pri podobných príležitostiach niekedy používajú. Napríklad, že by z marxistického pohľadu bolo správne, ak by výroba ostala tam, kde je väčšia nezamestnanosť. V Taliansku je dnes podľa euroštatistiky nezamestnanosť na úrovni 11,2 % a na Slovensku 7,5 %, teda výroba by mala ostať v Taliansku. Ale na druhej strane v Spišskej Novej Vsi je nezamestnanosť 11,46 %, čo je vyššia nezamestnanosť ako v Taliansku. Ak by sme zobrali kritérium nezamestnanosti mladých, tak v Taliansku je mladých ľudí do 25 rokov nezamestnaných 32,7 % a na Slovensku je to len 17,3%, a preto by výroba mala ostať v Taliansku. V podobnom duchu by sme mohli vyhľadávať ďalšie a ďalšie kritéria, na základe ktorých by sme chceli prísť k nejakému jednoznačnému „spravodlivému“ záveru, ale také riešenie by sme asi nenašli. Nech by sme zdôvodňovali oprávnenosť alebo neoprávnenosť presunu výroby z jednej krajiny do druhej na základe rôznych kritérií, nakoniec by sa vždy ukázalo, že jedno, druhé alebo x-té riešenie vyhovuje jednej alebo druhej časti proletariátu, ale nie im spoločne. Ak si uvedomíme, že uvedený príklad presunu fabriky z miesta na miesto je len jedným príkladom z nekonečného množstva konkurenčných vzťahov, do ktorých je proletariát denno-denne vháňaný pohybom kapitálu, potom sa tu nástojčivo natíska otázka: Ako je za takéhoto predpokladu možné, aby sa proletári všetkých krajín spojili, keď v každodennom živote sú konkurenciou neustále rozdeľovaní?
Z pohľadu buržoáznej ekonomiky nie je možné podnikateľom zazlievať, že hľadajú čo najvýhodnejšie podmienky uplatnenia svojho kapitálu, pretože sú k tomu objektívne nútení všeobecnou konkurenciou. Rovnako ako nie je možné zazlievať proletárom ich prechod od jedného podnikateľa k druhému, kde nachádza lepšie podmienky pre uplatnenie svojej pracovnej sily. Na uvedené procesy je možné klásť aj morálne kritéria, ako sa o to snažia rôzne morálne orientovaní marxisti. Tu sa potom obyčajne hovorí o potrebe spravodlivosti a zodpovednosti podnikateľov voči svojim zamestnancom alebo, naopak, o zodpovednosti zamestnanca proletára voči podnikateľovi, ktorý ho predsa platí a podobne. Realitou však je, že ekonomické procesy sa neriadia morálnymi zákonmi, ale ekonomickými. Prvým a rozhodujúcim ekonomickým zákonom v našom buržoáznom svete je zákon dosahovania zisku. A napriek tomu, že bolo vykonaných nekonečne veľa pokusov o nasadenie morálnej „uzdy“ podnikaniu, reálne výsledky nie sú žiadne. Jednoducho povedané, v podmienkach súkromného vlastníctva sú zisk a peniaze jednak pozemským bohom tohto sveta, okolo ktorého sa všetko točí a súčasne sú aj hlavným morálnym príkazom podnikania.
Ak teda nahliadame na proces presunu Embraca z Talianska na Slovensko z pohľadu platných ekonomických zákonov, niet sa tu o čom baviť. Ak sa pozeráme na tento proces, ako aj na mnoho iných ekonomických procesov, kde dochádza k vzájomnej konkurencii proletárov z hľadiska potreby zachovania ich zamestnania, ktoré je jediným zdrojom ich normálneho života, tak je zjavné, že pokiaľ bude každá skupina proletárov bojovať so svojím podnikateľom o zachovanie svojho života, tak nemajú veľkú nádej na úspech. A dôvodom tu vôbec nie je to, či je podnikateľ ľudomil alebo je morálnym podnikateľom alebo je amorálnym podnikateľom a pod. Neustála zmena pracovných podmienok pre proletárov je len prirodzeným a nutným dôsledkom vzájomného konkurenčného boja medzi podnikateľmi a oni, či chcú alebo nie, ak sa chcú udržať, musia sa konkurenčnému boju prispôsobiť. Tu je možné poznamenať, že priemerná mzda v Taliansku je 2 590 eur a v podniku Embraco na Slovensku je 964 eur, tento rozdiel v nákladoch na výrobu tých istých tovarov je taký veľký, že to firma Embraco, pokiaľ uvažuje ekonomicky, nemôže prehliadnuť.
Fakt, že aj slovenský aj taliansky proletár majú objektívne spoločné to, že ich životy závisia od toho, či sa im podarí alebo nepodarí svoju pracovnú silu predať kapitalistovi, teda fakticky na náhode, ich na jednej strane nutne vháňa do vzájomných konkurenčných vzťahov. Sú medzi sebou nútení bojovať o zamestnanie. Daný stav, pokiaľ je dostatočne široko rozvinutý, súčasne ukazuje, aj keď nie v celkom jasnej podobe podmienky prekonania ich vzájomného konkurenčného vzťahu a nastolenia vzťahu vzájomnej spolupráce alebo jednoty. Pokiaľ sú rozmanité časti národného alebo medzinárodného proletariátu neustále nútené bojovať o svoje prežitie, o získanie zamestnania, tak poza ich „chrbát“ im uniká fakt, že jadrom neustálej hrozby straty ich vlastného života, ich životného uplatnenia nie je ten alebo onen podnikateľ, ktorý sa rozhodol presunúť svoju fabriku alebo prepustiť viacerých zamestnancov a pod. Hlavným vinníkom je tu samotný systém výroby založený na súkromnom vlastníctve výrobných prostriedkov. Sťažnosti talianskych robotníkov adresované našim robotníkom alebo adresované našim úradom neprichádzajú na správnu adresu. Nesmerujú k skutočnému vinníkovi ich problémov. Skutočným vinníkom je tu samotný buržoázny systém výroby. Veď ak by výroba v súkromných podnikoch mala skutočne závisieť len od vôle ich majiteľov, tak je celkom možné, a niektoré prípady v histórii by to mohli potvrdiť, že ak by podnikateľ nebol konkurenciou nútený k zmene podmienok výroby, napríklad k prepúšťaniu, znižovaniu mzdy, zatváraniu alebo presťahovaniu fabriky, tak by to nerobil. Mohol by natrvalo ostať na určitom mieste a dávať stabilné zamestnanie a tým aj stabilnú obživu tamojším proletárom.
Ale toto sú len sny a ilúzie, ktorým síce mnohí veria, ale realita ich nepotvrdzuje. Koniec koncov aj naši slovenskí robotníci, ktorí dnes vo svojej väčšine pracujú vo fabrikách, do ktorých bola presunutá výroba z iných krajín, sa určite po čase dočkajú toho istého čo talianski proletári, keď sa začne výroba presúvať napríklad ďalej na východ alebo po vstupe balkánskych krajín na juh Európy. Dlhodobá skúsenosť proletárov s tým, že ich životné podmienky závisia nie od svojvôle toho alebo iného kapitalistu, ale od „svojvôle“ dnes už medzinárodného kapitálu, ich niekedy v budúcnosti bude musieť priviesť k poznaniu, že svoj život si môžu uchovať len tak, ak svoje sily spoja a pohyb medzinárodného kapitálu dostanú pod svoju vlastnú kolektívnu kontrolu. Fakt, že práve v tieto dni sa ideológovia buržoázie snažia všetkými možnými aj nemožnými prostriedkami dokazovať, aký to bol tragický omyl pre našich občanov, podporiť Víťazný február, môže postup proletariátu k jeho objektívnemu cieľu len dočasne spomaliť, ale nie zastaviť.
Zjednotenie proletárov za dosiahnutie svojho cieľa môže mať objektívne len povahu politickej jednoty. Napriek tomu, že na poli ekonomickom, ako súkromní vlastníci svojej pracovnej sily si vzájomne konkurujú, tak súčasne svojimi rovnakými ekonomickými podmienkami života sú systémom objektívne tlačení do jedného šíku, do jednej triedy, do triedy proletárov. Pokiaľ si proletariát začína na základe vlastnej praktickej skúsenosti a svojho poznania plne uvedomovať, že jeho život nie je sociálne zabezpečený u žiadneho podnikateľa, ani tu doma a ani v zahraničí, tak spozná, že hlavným nepriateľom jeho života je daný buržoázny systém, ale tento môže byť prekonaný len spoločnou akciou všetkých proletárov. t. j. len politickým bojom. Politická jednota proletárov reprezentovaná ich vlastnou politickou stranou je to, čo chýba nielen v našich domácich podmienkach, ale aj v širšom medzinárodnom meradle. Pointa je v tom, že politická jednota proletariátu je nutnou podmienkou toho, aby sa vymanil spod nadvlády kapitálu, aby svoj život oslobodil od vykorisťovania a permanentnej neistoty spojenej so stratou zamestnania, podmienenej živelným pohybom medzinárodného kapitálu.
Ak sa pozrieme na našu domácu politickú scénu, žiadna strana v parlamente a ani žiadna strana, ktorá podľa prieskumov dosahuje viac ako 2 %, nezastupuje záujmy proletariátu. Uvedomelosť a s tým spojená organizovanosť našich proletárov sa po „nežnej“ revolúcii akoby navrátila do dávnych čias, kedy si proletariát ešte len začal postupne uvedomovať svoje miesto v spoločnosti a tým aj svoj politický záujem. Ak by sme na daný stav použili heglovské pojmy, tak by sme museli konštatovať, že u nás objektívne jestvuje rozsiahly proletariát, ale existuje len „osebe“, t. j. len objektívne, ako niečo dané ekonomickými podmienkami, ale nejestvuje ešte „pre seba“, t. j. nejestvuje ako seba samého si uvedomujúci proletariát, ktorý chápe svoje záujmy a to, čo pre ich realizáciu musí vykonať. V dnešných pomeroch nám heslo Manifestu, „Proletári všetkých krajín spojte sa!“ môže znieť temer idealisticky, ako nikdy nedosiahnuteľná ideálna túžba. Ale ja by som sa v danej veci držal Marxa, ktorý v práci Svätá rodina hovorí, že „Nejde o to, čo si zatiaľ ten či onen proletár alebo dokonca celý proletariát predstavuje ako svoj cieľ. Ide o to, čo proletariát je a čo v zhode s týmto bytím bude historicky nútený robiť. Jeho cieľ a jeho dejinný čin je v jeho vlastnej životnej situácii a v celej organizácii dnešnej buržoáznej spoločnosti jednoznačne, neodvolateľne predznačený“.
