Dôvetok k uvedeniu: V krátkom čase po stretnutí v Klube Nového slova, ktoré bolo 14. marca 2012, Ján Čarnogurský oznámil, že uvažuje o svojej kandidatúre na post slovenského prezidenta. Definitívne sa rozhodne na jeseň.
Hosť Klubu Nového slova JUDr. Ján Čarnogurský, moderoval Peter Juza
Peter Juza: Téma dnešného nášho stretnutia sa týka prezidentských volieb v Ruskej federácii. Ich víťaz Vladimir Vladimirovič Putin získal viac hlasov ako všetci ostatní kandidáti dohromady. Zaujímavé tiež je, že ani kandidáti, ktorí sa na voľbách zúčastnili už piaty raz, myslím Gennadija Andrejeviča Zjuganova a Vladimira Volfoviča Žirinovského, ale ani kandidáti novotvarov, nedosiahli parlamentné výsledky z decembrových volieb, teda ako osoby získali menej než ich politické strany.
Špecifikom týchto prezidentských volieb bol mimoriadny mediálny a internetový atak na to, že voľby budú vopred sfalšované. A prvý raz v histórii volieb sa použila metóda online vysielania z volebných miestností cez webové kamery, kde bolo všetko vidieť. Teraz už možno teda povedať, že v čestných voľbách vyhral kandidát, ktorý v Rusku ako prvý prezident odovzdal moc ústavným spôsobom.
Ak sa pozrieme na históriu Ruského impéria, Sovietskeho zväzu, alebo Ruskej federácie, jedného svojho vodcu zastrelili, druhý zomrel, tretieho odstránili, štvrtý zase zomrel, ďalší skôr než nastúpil, už bol neschopný, ten po ňom doviedol svoju krajinu k zániku a posledný sa k svojmu postu prestrieľal a potom skončil skôr… Čiže V. Putin je prvý prezident, ktorý po skončení volebného obdobia legálne odovzdal moc a legálne sa teraz vrátil. A prvý krok, ktorý urobil, že pozval svojich protikandidátov k okrúhlemu stolu, aby s nimi diskutoval, čo ďalej. Jediný kandidát, ktorý sa odmietol tohto stretnutia zúčastniť, bol komunista G. Zjuganov.
Ešte stručne základné volebné údaje. V prezidentských voľbách v Ruskej federácii, ktoré sa konali 4. marca 2012, bolo zapísaných 109 miliónov voličov, vo voľbách hlasovalo 65,34 % z nich. Víťaz volieb Vladimir Putin (s podporou strany Jednotné Rusko) vyhral v prvom kole so ziskom 63,6 % hlasov. Gennadij Zjuganov, líder komunistickej strany, dostal 17,18 %, miliardár Michal Dmitrijevič Prochorov 7,88 %, nacionalista Vladimir Žirinovskij 6,22 a Sergej Michajlovič Mironov 3,85 % hlasov. Pre zaujímavosť, V. Putin dostal v Moskve 49,96 percenta hlasov a v Sankt Peterburgu, odkiaľ pochádza, 59,66 %.
Ján Čarnogurský: Chcel by som hovoriť v troch blokoch. Po prvé o priebehu volieb, potom o politike po nástupe do funkcie a po tretie, o perspektíve, povedzme do ďalších prezidentských volieb.
K priebehu volieb. V Rusku, je už dlhšie zaujímavý jav, konkrétne najmä, čo sa týka Vladimira Putina. Putin bol osobne vždy populárnejší medzi ruskými voličmi než akákoľvek politická strana. A to bola politická výzva alebo otáznik, problém pre tvorcov ruskej vnútornej politiky – spomeniem Vladislava Surkova, ktorý sa označuje za hlavného zákulisného tvorcu ruskej politiky, v ruských médiách ho označujú „kardinál ruskej politiky“. Problém spočíval v tom, že Putin bol populárny, ale žiadna z politických strán, ktoré existovali, taká populárna nebola. A už aj v predošlých parlamentných voľbách Jednotné Rusko viedol do volieb Putin, ale nebol jeho členom. A to isté sa zopakovalo aj teraz: do dumských decembrových volieb viedol stranu Jednotné Rusko Putin, ale nebol jej členom.
Vysvetľujem si to tak, aj ruskí partneri, s ktorými som o tom hovoril, to vysvetľovali tak, že Putin je populárny, strana menej populárna, môže sa stať, že strana ešte stratí na popularite a keby s ňou Putin bol zviazaný, tak vlastne padá so stranou. Preto to riešia tak, že nie je členom strany. Teraz sa ukázalo, že to bola výhoda. V parlamentných voľbách začiatkom decembra Jednotné Rusko nedopadlo až tak dobre ako minule, alebo ako sa pôvodne očakávalo – a nasledujúce demonštrácie ešte viacej očierňovali Jednotné Rusko. Putin sa rozhodol, že do prezidentských volieb nepôjde ako kandidát strany Jednotné Rusko, ale ako osoba, to znamená, že ani jeho volebná kampaň sa neviedla pod hlavičkou Jednotného Ruska, lebo by mu to pravdepodobne imidžovo škodilo, ale proste Putin. Graždanin Putin. Aj jeho volebný štáb viedol režisér Govoruchin.
Na jednej strane to bola riskantná operácia zo strany Putina, pretože akokoľvek, takto išiel len on na svoje riziko a pod svojím menom. Aj keď nepochybne Jednotné Rusko najmä na lokálnej úrovni pomáhalo organizovať všetky predvolebné podujatia, ale bola to riskantná operácia, ktorá vyšla. Lebo zase, na druhej strane sa tým odrezal od tých podozrievaní – nejdem teraz riešiť to podozrievanie – pri dumských voľbách o kradnutí hlasov, falšovaní volebných výsledkov, či to bola pravda, to teraz nie je náš problém – ale Putin sa od toho odrezal a išiel sám.
Zdá sa, že výsledok volieb do Dumy začiatkom decembra, ktorý je z nášho hľadiska veľmi dobrý – keby niektorá strana na Slovensku získala 50 a niečo percent, tak vyskakuje po plafón -, v ruských podmienkach bol zrejme horší, ako očakávali. Bol to určitý, nazvime to šok, ako by bolo vidieť na Jednotnom Rusku a na prívržencoch Putina. Lebo v prvých týždňoch po decembrových voľbách opozícia bola schopná zvolávať veľké masové demonštrácie najmä v Moskve, ale aj iných mestách. Proputinovské sily vlastne ani nie. Prvá demonštrácia v Moskve, ktorú po dumských voľbách zvolali proputinovskí demonštranti, pôsobila trochu rozpačito. Potom sa ukázalo, že prívrženci Jednotného Ruska a Putina, sa predsa len vzchopili, takže nakoniec Putin vyhrával aj na uliciach, nielen v prieskumoch verejnej mienky. A v prieskumoch verejnej mienky stále vyhrával. A prieskumy, povedzme agentúry Levada, nikto nespochybňuje. Ani na Západe.
Putin začal vyhrávať na uliciach aj tým, že demonštrácie na jeho podporu boli početnejšie a možno zapálenejšie. Sledoval tie diskusie v ruskej televízii, ale aj zábery z demonštrácií: prečo to bolo? Bolo to preto, že odporcovia Putinových odporcov, tých demonštrantov na Bolotnoj ploščadi a Prospekte Vernadského, začali burcovať Rusko: pozrite sa, kam to tí vedú, vedú to k návratu chaosu deväťdesiatych rokov, chcú tu zaviesť oranžovú revolúciu, chcú nás vydať Západu a chcú, aby sa zase rozpredávalo prírodné bohatstvo Ruska, atď. No najmä – návrat deväťdesiatych rokov. Deväťdesiate roky, to je v Rusku nadávka. Koho viac alebo menej vierohodne označia, že chce návrat deväťdesiatych rokov, alebo že je spätý s deväťdesiatymi rokmi, ten je v Rusku vybavený.
Po dumských voľbách v decembri prišiel bloger Alexej Navoľnyj, ktorý si svojimi blogmi získal veľkú popularitu, s pojmom „žuliky i vory“ – podvodníci a zlodeji – na adresu Jednotného Ruska. V prvých týždňoch po voľbách to letelo, veď aj do našej tlače sa to dostalo, no, do našej tlače by sa to dostalo aj z iných dôvodov, no proste sa to uchytilo. Prekonať túto až masovú psychózu nebolo ľahké, to je všade, či u nás, v Rusku alebo kdekoľvek to isté. Prekonať tú masovú psychózu nebolo ľahké a to sa podarilo – ako to ja poznám len z televízie a ako poznám Rusko – mobilizáciou a burcovaním: pozor, tí, ktorí demonštrujú proti Putinovi a za opakovanie volieb, tí chcú vlastne návrat v takej alebo onakej podobe deväťdesiatych rokov. A to sa ukázalo ako silnejšia nadávka „žuliky a vory“.
Z tohto hľadiska výsledok volieb je už logický. Ako posledný moment k tomu uvediem, že v Moskve získal Putin najslabší výsledok, okolo 50 percent. To je jav dosť rozšírený nielen v Rusku, ale aj v iných postsovietskych krajinách, napríklad na Ukrajine v posledných voľbách, na ktorých som bol ako pozorovateľ, v Kyjeve vyhrala Julia Tymošenková, hoci celkovo vyhral dosť výrazne Viktor Janukovič. A predtým vraj vyhral v Kyjeve Viktor Juščenko. Takže – a to hovoria aj Rusi – Moskva, to nie je Rusko, ale je oveľa liberálnejšia, prozápadnejšia… Obyvatelia hlavného mesta majú vždy väčšie ego, však to vidíme podľa seba (smiech v sále). Čiže Putin vyhral, ale ak by sa v budúcnosti ukázali v Rusku problémy, tak v Moskve je živná pôda pre to, aby mohlo prísť k k výbuchu v zmysle masovejších demonštrácií.
K politike Putina po nástupe do úradu. Asi v polovici minulého roku ruský spisovateľ Viktor Jerofejev, ktorého články publikujú aj v SME, napísal v New York Times, že Putin je liberálnejší ako 80 percent Rusov. Keď som bol naposledy na Valdajskom klube, jeden z účastníkov povedal, že Jerofejev sa mýli, že Putin je liberálnejší ako 90 percent Rusov. No, liberálnejší, na naše pomery to treba modifikovať. Na Valdajskom klube Putin raz dostal otázku, ako by sa charakterizoval v politologickom zmysle. Putin odpovedal, že ako konzervatívec, ale nie v komunistickom zmysle. Čiže, no u nás niečo medzi SDKÚ a KDH (smiech v sále, aj autora výroku). No smejete sa… Putin pochádza z nejakej dediny sto či dvesto kilometrov od Moskvy a zhodou okolností pred jedným stretnutím Valdajského klubu tam bol. Zachoval sa tam kláštor, do ktorého ho pozvali a ukázali mu záznamy mníchov o dedine za posledných dvesto rokov. Záznamy o každej nedeli, kto nebol v kostole a prečo, aj kto nebol na spovedi. Putin nám o tom hovoril s obdivom a ukončil to tým: toto bola záruka stability ruskej spoločnosti. (No viete, keď stabilita dlho trvá, potom dôjde k zlomu, ale to už je druhý problém.) V každom prípade konzervatívec. Veď aj v ekonomike robil trhovú politiku. A keď čítate ruské noviny, také hlavné, ako sú Izvestija, Nezavisimaja gazeta, Kommersant už dupľom, tak tie úplne tvrdo kritizujú ruskú moc. Bol tu profesor Ruslan Semjonovič Grinberg, riaditeľ Ekonomického ústavu Ruskej akadémie vied. Povedal, že keby napísal článok, ktorý by bol príliš „pro moc“, teda pro Jednotné Rusko, tak by mu to v mienkotvorných médiách neuverejnili, a články sú tam cynickejšie ako v našej tlači. Proti ruskej vláde. Ale že televíziu drží moc, teda Kremeľ, nuž opozícia nie je taká početná, aby bolo schopná udržať takú televíziu, aby mala dostatok reklamy. Veď každá televízia, aj ruská, žije z veľkej časti z reklamy. Opozícia je nanajvýš je schopná udržať noviny a ešte rádio Echo Moskvy, hoci Echo Moskvy financuje Gazprom a Gazprom je štátny podnik. Čiže opozícia zatiaľ nie je taká silná, aby bola schopná udržať televíziu a Rusi trvajú na tom, že sú suverénna krajina a nenechajú si diktovať ani pravidlá poriadku vnútorného politického života. Ako… no, nebudem porovnávať s nami. Čiže v tom bude kontinuita s tým, že vplyv štátu bude v Rusku silnejší ako doteraz, najmä čo sa týka prírodného bohatstva, tak sa bude ešte zosilňovať, samozrejme, zbrojný priemysel zaručene a ešte niektoré základné priemyselné odvetvia.
Mimochodom, boli sme na stretnutí so Zjuganovom. Zjuganov medzi iným porovnával Rusko a Čínu a povedal, že v Číne to počas Teng Siao-pchingovej perestrojky urobili dobre: povedali, že Mao Ce-tung urobil 70 percent dobre a 30 percent zle. Tak v tých 30 percentách nebudeme pokračovať, ale v tých 70 percentách budeme, veď to bolo dobre. No dobre, ak to aj nebolo 70 %, ale len 30 % dobre a 70 % zle, ale princíp je nezavrhovať minulosť komplet. V tom zmysle treba chápať aj Putinove slová, že rozpad Sovietskeho zväzu bol geopolitickou katastrofou 20. storočia. To znamená istý príklon k čínskemu modelu, inšpiráciu čínskym modelom, prvky inšpirácie čínskym modelom.
K zahraničnej politike. V predvolebnej kampani zo Západu zazneli isté signály podpory Medvedeva, v každom prípade v porovnaní s Putinom. Niekedy tradičné strategické delenie ruskej vnútornej politiky bolo na západniarov a slavianofilov. Slavianofilstvo je už v dnešnom globálnom svete málo, teraz by sa toto tradičné delenie dalo pomenovať západniari a eurázijci. No a zakiaľ Medvedev má jasne bližšie k západniarom ako Putin, Putin eurázijstvo – aj v zmysle istého spojenectva s Čínou (no enem potál, ako hovoria Záhoráci) – nevylučuje. V tomto zmysle si Európa bude musieť uvedomiť, že nie je za každú cenu dominantným a preferovaným partnerom Ruska, ale že bude musieť zľaviť v stavaní podmienok za existencie eurázijstva. Aj keď Rusi vždy zdôrazňujú, pozrite sa, celá naša kultúra je európska, ovplyvnená Európou, aj keď, samozrejme, má ruské črty, ale skúste nájsť taký vplyv na ruskú literatúru povedzme z Číny alebo zo Strednej Ázie, ako je vplyv západnej Európy. Z toho hľadiska je Európa žiadaným partnerom pre Ruska, ale zase „enem potál“.
Pred rokmi som bol u Konstantina Josifoviča Kosačova, ktorý bol predsedom Zahraničného výboru Štátnej dumy, teraz má novú funkciu (pozn. 5. marca 2012 bol vymenovaný za šéfa Federálnej agentúry pre otázky Spoločenstva nezávislých štátov, krajanov žijúcich v zahraničí a pre otázky medzinárodnej humanitárnej spolupráce). O pár rokov som ho opäť navštívil a spýtal som sa ho, že pri prvej návšteve hovoril, ako by chcelo Rusko s Európou atď., a či sa niečo zmenilo. Povedal, že nič sa nezmenilo v tom zmysle, že pre Rusko je Európska únia, Európa ako taká preferovaným partnerom, ale keď Európa nebude chcieť, alebo bude klásť podmienky príliš šité na seba, ktoré bude chcieť mechanicky prenášať na Rusko, Rusko má teraz už aj iného partnera a tým je Východ. A to je rozdiel oproti minulosti. A to akoby sme si my, Európa, vrátane nášho establišmentu, neuvedomovali. To je moment strategického významu. Najmä pre nás, ktorí sme tu v strede medzi západnou Európou a východnou.
Perspektíva. Aj pre ruský establišment, Kremeľ, voľby do Dumy aj prezidentské voľby museli byť poučením. Áno, ruská spoločnosť už nie je taká manipulovateľná, no to je zlé slovo, ale taká závislá, tak nasledujúca Jednotné Rusko, ako to bolo v minulosti. Sociálne siete sa naozaj ukazujú ako veľmi významný politický nástroj. Predsa tie demonštrácie, čo boli na Bolotnoj ploščadi, alebo keď sa predtým zvolávali futbaloví fanúšikovia na sociálnych sieťach, cez internet: príďte na Manéžnu vtedy a vtedy… A to sa bude ďalej rozvíjať, čiže v tomto zmysle bude demokratizácia ruskej spoločnosti pokračovať a, samozrejme, náchylnosť ruskej spoločnosti podliehať istým módnym trendom, tiež je. S tým bude musieť aj ruský establišment počítať a pripraviť sa na to, že o šesť rokov, kedy budú opäť prezidentské voľby, to bude hrať významnú úlohu. Ale teraz špekulovať akú, to si netrúfam.
Zhrnuté z môjho pohľadu voľby v Rusku dopadli dobre, napokon aj v Dume má Jednotné Rusko väčšinu a Putin tým, že vyhral, bude viesť konzistentné Rusko, vedomé si svojej sily a „nenaľakajúce sa“ len tak niekoho zo Západu, ktoré budovať svoju silu, samozrejme, s ohľadom na nové momenty. A z tohto hľadiska to bude významný partner najmä pre Európu a svet, ale pre Slovensko povedal by som päťnásobne významný.
Akú šancu dávate Putinovi, že vydrží vo funkcii šesť rokov?
Najskôr jednotlivé pozorovania. Prvé, Putin bol štyri roky predsedom vlády, a to je v Rusku riskantná pozícia, pretože prezident je hore a predseda vlády robí „čiernu robotu“. Zodpovedá za to, že obyvateľstvo je spokojné, predovšetkým ekonomicky. A ak nie je spokojné, a prezident chce chrániť seba, tak musí všetku vinu zvaliť na predsedu vlády a jeho vymeniť. Toto sa nestalo preto, že nedošlo k situácii, že by obyvateľstvo bolo nejako rádovo vysoko nespokojné s prácou vlády, zdá sa, že vláda pracovala dobre v tom zmysle, že platy išli, penzie sa vyplácali… takže Putin ukázal, že aj túto robotu vie robiť.
Druhá vec je, na rozdiel od nás, že v Rusku nie sú také masové volebné zhromaždenia na námestiach, čo aj mňa udivovalo. Putin chodil po Rusku a stretnutia s voličmi boli v uzavretých miestnostiach, kde nebolo viacej ľudí ako tu (vyše 80 – pozn. redakcie). Aj keď je to cez kameru, sprostredkovane, ale človek vycíti – veď sám som absolvoval tisícky predvolebných zhromaždení a stretnutí s voličmi –, že Putin si to vychutnával, tie stretnutia s ľuďmi a rozhovor s nimi, takú jednoduchú reč, aby jej poslucháči rozumeli. V tom bol rozdiel Medvedevom a Putinom – Medvedev hovoril o nanotechnológiách, modernizácii Ruska, čo treba robiť, ale Putin išiel na zraz motorkárov na Krym a v závere, tie posledné kilometre prešiel na motorke. A povedal, motorkári, to je sloboda, to sú slobodní ľudia, ste super (smiech). Alebo v lete prešiel autom, v Lade, ktorú sám šoféroval, celú Kamčatku… Svoju volebnú kampaň, aj svoj imidž postavil na vzore silný „molodec“, ktorý zvládne všetky situácie, a to v Rusku účinkuje. Som presvedčený, že aj tu by to účinkovalo, veď koniec-koncov Mečiar tak vystupoval a vidíte, aké percentá vtedy získaval. Z tohto hľadiska má šance.
Ale týmito voľbami skončili predstavitelia ruskej opozície, ktorí ju doteraz viedli. V prvom rade Zjuganov, pravdepodobne aj Žirinovskij, ale aj Boris Nemcov, Vladimír Ryškov a Grigorij Javlinskij… Tí, ktorí desať rokov alebo aj viac – Zjuganov, Žirinovskij – účinkujú na politickej scéne, a doteraz proste nestrhli, tak si myslím, že to je jasné, že ani v budúcich voľbách by už nestrhli, tým viacej, že sú až o šesť rokov či dumské voľby o päť rokov. To znamená, že opozícia strojí pred úlohou nájsť nových vodcov. A to nie je jednoduché, tí noví vodcovia sa nemôžu vyhovárať: nás nepustia do televízie, preto sme sa nemohli vypracovať na vodcov, lebo nás nepúšťajú do televízie, lebo tam vystupuje iba Putin. Veď vodca sa vypracuje tak, že v tých spoločenských podmienkach, ktoré sú, sa stane vodcom. A to musia v Rusku nejakí dokázať… Veď vidíte, ten bloger Navoľnyj sa stal populárnym v tých podmienkach, ktoré v Rusku sú. Či sa udrží ďalej, to je otázne, to spomínam len na ilustráciu… Opozícia musí nájsť nových vodcov, inak bude pre Putina hračka vyhrať aj ďalšie prezidentské voľby.
Novým signálom opozície je Prochorov. To je paradoxné a prekvapujúce, jemu na začiatku nikto nedával šancu. Veď v Rusku, alebo kdekoľvek, aj u nás – miliardár, ktorý má basketbalový tím v Amerike. Čiže už to samo o sebe je mínus. Ale fakt je, že robil dobrú kampaň a dosiahol najväčší vzostup počas volebnej kampane. A Putin sa možno jeho najviac bojí a ponúkol mu nejaký post vo vláde… Prochorov povedal, že chce založiť stranu, to znamená chce systematicky pracovať až do budúcich volieb. Ale aj tak by som len na Prochorova nestaval. Opozícia musí postaviť nových vodcov a to bude zaujímavý proces aj pre nás, pre zahraničie.
Aké vidíte možné príležitosti a hrozby v konštelácii, keď u nás vyhral voľby Fico a v Rusku Putin?
Poviem jednu takú a jednu takú. Ja som sa už dávnejšie v médiách na Slovensku vyjadril, že Ficova zahraničná politika je lepšia ako Dzurindova. A zahraničnú politiku Ficovu vidím tak, že Slovensko si nemôže dovoliť, ale ani nechce zásadne zmeniť svoje zaradenie. Sme členom Európskej únie, sme členom NATO – hoci viete, že ja som vystupoval proti vstupu do NATO -, ale sme tam a teraz nejako spektakulárne vystupovať z NATO nie, škodilo by to Slovensku. Čiže zachovať všetky doterajšie zahraničnopolitické záväzky, alebo nazvime to zaradenie Slovenska, a – ani nie ale – a rozšíriť ich o nové, no, nie záväzky, ale prístupy. Povedať si, že smerom na Západ sme zaradení, a Rusko a východ, to znamená aj Ukrajina a do istej miery aj Bielorusko, sú naši strategickí partneri. Rusko v každom prípade. To znamená nerobiť nič, čo by títo východní partneri považovali za svoje bezpečnostné ohrozenie. Ekonomicky, to je iné, ekonomicky aj vnútri štátu je konkurencia medzi firmami, a že sa slovenská firma dostane do konkurencie s Ruskou, to je normálne, musíme len želať slovenskej, aby vyhrala… Ale nerobiť nič, čo by východná strana považovala za svoje bezpečnostné ohrozenie. Lebo nestačí, keď povedzme Američania, Západ a naši, SME či Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku hovoria, že budované či zamýšľané základne sú len na prospech Ruska, neohrozujú Rusko, alebo tie rakety a radar, to neohrozuje Rusko, to naopak ešte zvyšuje bezpečnosť Ruska…
Čo ohrozuje bezpečnosť našich východných partnerov, to musíme posudzovať podľa ich vyjadrení a nie podľa našich a už vôbec nie podľa západných. To znamená, že si povieme, dodržiavame všetky doterajšie záväzky, ale okrem takých, ktoré by nás stavali do pozície, že robíme niečo proti bezpečnosti našich východných partnerov. Napokon, doteraz naše západné záväzky nič také nevyžadovali, lebo aj tie rakety a radar, to nebolo NATO, ale bola to vec USA a Poľska a Českej republiky…
Toto by mala byť strategická pozícia našej zahraničnej politiky a myslím si, že podľa toho, čo robil Fico už v minulosti, asi aj bude.
Ekonomicky – širokorozchodná. Veď širokorozchodná prináša oveľa viacej pracovných príležitostí, než má v Čiernej nad Tisou zaniknúť.
Čo poviem ako možné mínus? Viete, to sa mi stalo ako advokátovi za Ficovej prvej vlády, boli nejaké ekonomické kauzy, napríklad cyklotrón, kde som mal poverenie príslušných firiem, išlo v podstate o bežné vybavovanie. Musel som však ísť až na úroveň ministerstva. Hovoril som o konkrétnom probléme, debata sa rozšírila širšie na oblasť slovensko-ruských vzťahov, no a vyjadrenia predstaviteľov nášho, slovenského establišmentu, že my, Slovensko, robíme takú proruskú politiku, sme takí proruskí a to Rusko nám to patričným spôsobom neopláca… A tým, že neopláca, mysleli, že nemáme lacnejší plyn a lacnejšiu ropu. No takto nie, takto to nemôže ísť. Aj Slovensko sa musí naučiť robiť proruskú politiku.
Ako ste sa pričinili o to, aby dianie v Rusku bolo známe slovenskej verejnosti, nielen na takýchto zhromaždeniach, ale aj z masmédií, aby bol Pervyj kanal v ponuke každej káblovky.
No, všetky moje blogy, články, vystúpenia v televíziách, ak sa týkajú Ruska, sú proruské, ale keby boli aj kritické voči Rusku, ide mi o to, aby bolo Rusko známe tu na Slovensku. Keď som v posledných desiatich rokoch, najmä po odchode z oficiálnej politiky, mal možnosť vystúpiť na verejnosti a išlo o ruskú tému, väčšinou som hovoril prorusky, no Rusko to nevyžaduje. Na Vajdajskom klube je 40 – 50 účastníkov zo zahraničia, relatívnu väčšinu tvoria Američania a Angličania. A keď čítam na internete ich články, niektoré sú značne protiruské. Články Ariela Cohena ú také protiruské, že vždy, keď prídeme na Valdajský klub, sa pýtam: Rusi ho ešte stále pozývajú?
Čo sa týka televízie Pervyj kanal, asi pred rokom-dvoma ho vyradili z nejakého balíka, zrejme potom bola taká búrka, no, búrka, takže o nejaký mesiac-dva ho dali naspäť… Sú iste aj iné možnosti, ale ja sledujem len spravodajstvo a ruský Pervyj kanal mi stačí.
Spomenuli ste, že demokratizačné procesy budú pokračovať. V tejto súvislosti je zaujímavá otázka, aká bude pozícia „silovikov“.
Sila silovikov sa asi udrží, pretože oni (siloví ministri) držia štát. Takto bežne sa hovorí o životnej úrovni, o dôchodkoch a priemerných zárobkoch a pod. No neviem, či sledujete, akú pozornosť ruské médiá venujú stavbe protiraketových staníc Západu alebo USA okolo hraníc Ruska, kde sa to len dá. Lebo odborníci majú prepočítané, že sú budované tak, aby boli schopné zneškodniť ruské medzikontinentálne rakety v prvej fáze letu. Vtedy, keď je najľahšie ich zostreliť. Rusko by sa stalo dosť zraniteľné, ak by sa to podarilo vybudovať okolo celej krajiny alebo aspoň okolo európskej časti. Myslím si, že siloviky sa udržia. Pokúsim sa kvantifikovať: z 30 % z toho dôvodu, že sám Putin je silovik a zo 70 % z týchto dôvodov, že to drží štát.
Zoberme si juh Ruska, minimálne každý týždeň je tam jedna veľká teroristická akcia, „terakt“. Taký Dagestan. Čečensko je teraz už akože tiché, ale keby to nebola taká silná ruka, tak by vypukla občianska vojna. A čo by bolo? Vyháňali by Rusov, robili nájazdy za rieku Terek a brali by (vlastne) otrokov do kaukazských hôr, ktorí by tam do smrti pracovali pre jednotlivé kaukazské klany… Udržať tam pokoj je v záujme nielen Ruska, ale aj tých ľudí, a celej Európy. No viete, najmä protiruskí štváči sa tešia, v Rusku bol zase teroristický akt, a to a to…, ale keď to Rusko neudrží čo najďalej od Európy, tak to príde sem, k nám. V tomto zmysle je Rusko zase ochrancom Európy od tých najzúrivejších bojovníkov.
Je podľa vás normálne, že v ruskej štátnej televízii malo Jednotné Rusko najväčší priestor a že Putin sa nezúčastňoval predvolebných diskusií?
Áno, Jednotné Rusko a Putin majú najväčší priestor v televízii. To je to, čo Rusi tvrdia, že sa nebudú mechanicky držať západných kritérií, nech sa to týka volebnej kampane alebo čohokoľvek iného. Áno, mali najviac priestoru, no Jednotné Rusko až tak nie, pretože opakujem, Putin nechcel byť príliš spájaný s Jednotným Ruskom, lebo by mu to imidžovo škodilo. No prosím, ale aj tak mali ruskí občania slobodnú voľbu hlasovať, za koho chceli…
No bolo tam, že Javlinského nepustili do volieb, lebo nesplnil dané podmienky – dva milióny podpisov z rôznych končín Ruska… V televízii bola tlačová konferencia Vladimira Jevgenejeviča Čurova, predsedu Ústrednej volebnej komisie, na ktorej špeciálne k prípadu Jabloka podrobne vysvetlil, prečo Jabloko, teda Javlinský nebol pripustený do volieb. A Javlinský to nespochybnil. Argumentoval len tým, že podmienky sú komplikované a pre toho, kto nie je pri moci, je ťažké ich splniť… Teraz bolo v Rusku pri tých ťažkých podmienkach päť kandidátov. Predstavte si, že by to nebolo také ťažké, tak v ruských prezidentských voľbách by bolo 150 kandidátov. To by boli demokratickejšie voľby, keby si voliči mali vybrať spomedzi 150 kandidátov? To je výsostná otázka každého štátu, aké podmienky si určí. Rusko si určilo tieto a do toho nemá nikto čo hovoriť.
A že Putin nebol v televíznych diskusiách? Ja som veľmi nepozeral našu volebnú kampaň, ale Fico tiež nechodil do našich debát, chodil? Neviem, ale viem si predstaviť, že keď si Putinovi poradcovia sadli a zvažovali stratégiu predvolebnej kampane, dospeli k názoru, že by mu poškodilo, ak by chodil do týchto diskusií. Nie v tom zmysle, že by nevedel odpovedať, ale že by sa vôbec znížil na úroveň doslova hádok… no, Žirinovskij by bol určite výrečnejší ako Putin… To znamená, že by to boli hádky piatich kandidátov, z ktorých by všetci vyšli ako porazení vrátane Putina. Takže Putin tam nešiel a je to úplne v poriadku.
Foto: Emil Polák
