To (zatiaľ) nikto nevie. Napriek tomu, že ide o zákon, ktorý tento rok najviac rozbúril verejnosť a vyhnal do ulíc tisíce zamestnancov, vyvolal po návrhu štátneho rozpočtu najdlhšiu diskusiu v parlamente, prezident svoje rozhodnutie (zatiaľ) nevysvetlil. Samozrejme, že to bežne nerobí, ale netreba mať vysokú školu, aby bolo jasné, že toto nebolo bežné rozhodnutie. Zákonník práce bude mať ďalekosiahle negatívne dopady na stotisíce ľudí. A vôbec nejde len o zamestnancov a ich pracovné podmienky.
Prezidentove rozhodnutie by si vysvetlenie vyžadovalo aj z iného dôvodu. V oboch volebných kampaniach, v ktorých sa uchádzal o zvolenie sa prezentoval ako ľavicový politik. Je jedno, či to sedí podľa učebnicových kritérií, dôležité je, o aké vnímanie zo strany verejnosti sa usiloval. Keď mu tieklo do topánok a jeho súboj s Ivetou Radičovou sa zdal byť vyrovnaný, na stretnutí na východnom Slovensku presviedčal nominantov Smeru, že „som jeden z vás“. Vlani sa nielenže stal oficiálnym kandidátom sociálnych demokratov, ale vo volebnej kampani sa s nimi jednoznačne spojil. Napokon, už prvý krát kandidoval s heslom „Myslím národne, cítim sociálne“ a vzhľadom na priority politiky Smeru niet pochýb, že aj to vyjadrovalo jeho blízkosť s Ficovou stranou.
Pre koho dobro?
Svoje sociálne cítenie predstavoval Ivan Gašparovič vždy ako neoddeliteľnú súčasť svojej osobnej, ale aj politickej hodnotovej výbavy. Prezentoval to napr. v novoročných príhovoroch, v ktorých dával na sociálne témy zvláštny dôraz. Neraz, keď ako prezident hodnotil slovenskú politiku, alebo konkrétne politické rozhodnutia, boli ľavicové, alebo ak chcete „sociálne“ východiská základom pre tieto hodnotenia. Nemôže byť pochýb, že jeho podpora novele Zákonníka práce je v priamom protiklade s týmito doterajšími postojmi. Vo viacerých ustanoveniach sa prejavuje neoliberálny, čiže pravicový pohľad na pracovné právo, čo konštatovali pred časom aj právnici – odborníci na pracovné právo na medzinárodnom seminári v Trnave.
Predĺženie pracovného času, zhoršenie postavenia zamestnancov v podnikoch, svojvoľné diktovanie pracovných podmienok zo strany zamestnávateľov (výkonnostné či bezpečnostné normy), oslabenie či úplné odstránenie spolurozhodovania zamestnancov aj vo veciach, ktoré ich bezprostredne obmedzujú či dokonca ohrozujú – to všetko robí z novely ZP antisociálnu právnu normu. Prezident na stretnutí s diplomatmi 10. januára 2011 veľvyslancov ubezpečoval, že „aj v politicky rozdelenej spoločnosti vnímam svoju úlohu nadstranícky a v duchu môjho kréda „myslím národne, cítim sociálne“. Konám „pro bono publico“ (pre všeobecné dobro).“
Nuž, včera na tieto vlastné slová evidentne zabudol. Podpisom novely ZP zjavne nevykonal „všeobecné dobro“, ale iba dobro pre určitú – nepochybne menšiu – časť spoločnosti. A sociálne cítenie akoby stratil úplne. Aspoň na ten krátky moment, keď držal v ruke pero a sedel nad novým Zákonníkom práce. A o nadstraníckosti tohto rozhodnutia možno tiež vážne pochybovať.
Nadstraníckosť ako výhovorka
Keď B. Bugár hovoril o „milovanom prezidentovi“, v ďalšej vete upozornil, že na prelomenie jeho veta bude vládna koalícia potrebovať aspoň 76 hlasov, ktoré bez Matovičových „obyčajných“ poslancov nemá. Preto chcel, aby sa vládni politici počas leta sústredili na získanie „Matovičovov“ na svoju stranu. Každý, kto sleduje pôsobenie Igora Matoviča chápe, že to bola priam sizyfovská úloha. Hoci bolo jasné, že vládni lídri sa pri nej poriadne zapotia, ani to nedávalo pri Matovičovej povahe istotu, že Zákonník práce parlament v septembri definitívne prijme.
Zdá sa, že I. Gašparovič si nadstraníckosť vysvetľuje tak, že raz sa prikloní k jednej, raz k druhej strane. Lenže to nie je nadstraníckosť, to je straníckosť, ibaže podľa čudných princípov. A ani nadstraníckosť nedáva priamo volenému prezidentovi (morálne) právo zabudnúť na svojich voličov. Vari pri počte hlasov, ktoré získal prezident a o rok neskôr Smer-SD a SNS niekto pochybuje, koho (stranícki) voliči volili I. Gašparoviča?
Skutočná „nadstraníckosť“ sa prejavuje vernosťou zásadám a hodnotám bez ohľadu na to, ktorej strane to v tom – ktorom momente (ne)prospeje. Prezident v tomto prípade svoje doteraz proklamované hodnoty opustil a to tak, že to veľmi prospeje jednej strane – vládnej. Hlasovanie o prezidentovom vete by totiž bolo ďalšou vážnou skúškou pevnosti vládnej koalície v parlamente, ktorej výsledok by nebol istý do poslednej chvíle. A prípadné neprijatie novely by mohlo mať pre vládu vážne negatívne dôsledky. Veď I. Matovič vo svojom blogu otvorene priznal, že minister Mihál za ním „prišiel v pléne so slzavými očami, že on by potom musel podať demisiu.“ A dodal, že aj preto sa „obyčajní“ poslanci rozhodli, že novelu „nepotopia“.
Slobodné prezidentovo rozhodnutie
Lenže, zatiaľ čo v júli si Matovičova štvorica mohla dovoliť zahrať divadielko s odchodom zo sály, v septembri by už ich odchod Mihálovu novelu potopil. Prezidentov podpis tak tejto čudnej štvorici – ktorá zbiera podpisy na založenie vlastnej strany -umožnil vyhnúť sa priamej zodpovednosti za svoj sľub verejnosti. A vládnym stranám odstránil jednu vážnu hrozbu zotrvania kabinetu Ivety Radičovej. Lebo ani raz za posledný rok prezidentovo veto nemohlo naozaj ohroziť vnútornú stabilitu či dokonca prežitie vládnej koalície. Teraz áno. A práve v takejto chvíli sa „milovaný prezident“ rozhodol v prospech pravicovej koalície. Naozaj nadstranícky postoj?
Ivan Gašparovič si je dozaista vedomý, že už nemôže na prezidentský post kandidovať. Nemusí sa už páčiť žiadnej z politických strán, ba dokonca ani jedinému voličovi. Vyzerá to tak, že toto cítenie ho včera ovplyvnilo oveľa viac, než sociálne z jeho volebného hesla. Lebo tento fakt dáva každému politikovi absolútnu slobodu. Keď nemusí zohľadňovať aktuálne voličské názory a osobné preferencie voličov, keď nemusí brať do úvahy potreby a záujmy straníckych lídrov a ľudí okolo nich (a za nimi), môže úplne slobodne prejaviť vlastné hodnoty, princípy, názory a osobné preferencie. A iba podľa nich sa rozhodovať.
Ivan Gašparovič je dostatočne skúsený a múdry politik a človek, aby si toto všetko uvedomoval. Preto by sme nemali pochybovať, že s týmto vedomím podporil pravicovú, antisociálnu a neoliberálnu novelu Zákonníka práce a s týmto vedomím podržal stabilitu vlády I. Radičovej. V súlade s vlastnými princípmi a osobnými preferenciami.
Autor je politológ
Foto: SITA
