Pregajdovaný tretí groš

Groš má v našej kultúre, v ľudovej a umeleckej tvorbe a spisbe nezastupiteľné miesto. Veď napríklad len v samotných slovenských prísloviach, porekadlách a úsloviach Adolfa Petra Zátureckého nájdeme na toto slovo až 27 odvolávok. Aj v známej pesničke jeden gajdoš za groš gajdoval. Groš je frekventovanou rekvizitou aj v mnohých ľudových rozprávkach – počnúc tým deravým až po ten posledný, ktorý hlavný a kladný hrdina venuje niekomu, kto ho veľmi – veľmi potrebuje.

Groš v našej kultúre väčšinou nevystupuje ako púhe platidlo, ale predovšetkým v úlohe ekvivalentu empatie a solidárnosti. Empatia a jej potreba sa stala v súčasnosti veľmi ˇčastým pojmom pripájaným k iným veľmi frekventovaným – demokratická, moderná, civilizovaná či kultúrna spoločnosť. A solidárnosť po slovensky znamená spolunáležitosť, spolupatričnosť, súručenstvo… (Mimochodom, cítite aj vy tú silu ukrytú v slove súručenstvo? Mňa pri vyslovení tohto slova vždy až zamrazí.)

Každý pozná rozprávku o cestárovi a jeho troch grošoch, z ktorých – ako vysvetlil kráľovi chudobný cestár: „Jeden požičiavam, jeden vraciam a len z toho posledného sa sám živím: Chovám si otca už starého a nevládneho, nuž tomu vraciam, bo on ma vychoval. Ale chovám i malého syna, tomu požičiavam, aby mi vrátil, keď ostariem. A na treťom groši aj sám potrebujem žiť.“ Aj vďaka tejto rozprávke sa tri groše stali akýmsi symbolom rodinného či spoločenského súručenstva. A aj preto ma mrzí a trápi, že sa súručenstvo z našej spoločnosti začalo vytrácať.

Vďaka reformám – deformám väčšina lekárov prestala vnímať svoju prácu ako povolanie (či v tom lepšom prípade dokonca ako poslanie) a berú ho „iba“ ako zamestnanie. Gro politikov, na rozdiel, povedzme, od generácie štúrovcov, prestalo vnímať svoju rolu ako službu národu, ale ako službu sebe, svojim blízkym, známym, kamošom či spolustraníkom. Ale ani my ostatní nie sme oveľa lepší. Vďaka dôkladnému premývaniu mozgov sme časť v privatizácii grošov „pregajdovali“, ale predovšetkým sme sa všetci – alebo aspoň väčšina z nás – rozhodli starať iba sami o seba. Na nikoho sa nespoliehať a na nikoho nebrať ohľad. A nejaké tri groše? „Pche! Keďže ja nedám a tak ani neverím, že by niekto niečo len tak dal mne.“ A pokojne okrádame svojich otcov, pretože nevraciame toľko, koľko nám dávali oni, a navyše si „optimalizujeme“ odvody a dane a okrádame aj svoje deti a spoluobčanov.

Z histórie ľudstva poznáme podobné príklady: Severskí Indiáni ešte na začiatku minulého storočia nechávali svojich starcov v lese bez zbrane, iba s hromádkou raždia pri ohníku, ktorý ich ešte chvíľu chránil pred smrtiacim chladom a útokom šeliem. Čukčovia v tom čase svojich zostarnutých rodičov hrdúsili koženým lasom a Eskymáci zasa nevládnych starcov zamurovávali do ľadového iglú. Taká bola tradícia, také boli zvyky. Nepotrební, neužitoční musia z kola von. Ale treba poznamenať, že sa takéto drakonické anomálie vždy objavovali iba oblastiach, kde boli aj životné podmienky mimoriadne kruté.

Zdá sa vám to neľudské? Zvykajte si.

Hoci nežijeme v takých neľútostných podmienkach, už sme spravili prvý krok. Z toho tretieho groša sme druhým pilierom kúsok oddelili. I keď niektorí – však všetci dobre vieme ktorí – politici „ľudomilovia“ tvrdia, že z neho iba taký kúštik – kúštičok vykrojili…

Ale ja sa obávam, že kus vytrhli. A navyše ten oddelený kus – a je jedno či to bol iba kúsok či kúštičok – ten kus, čo z neho vytrhli, bol ten podstatný. Vytrhli mu srdce. A zostal iba deravý groš.

(Celkovo 8 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter