Sú dve obdobia roka, kedy sa dramaturgia Slovenskej filharmónie (ale aj iných hudobných telies) neviaže rýdzo umeleckými kritériami, ale snaží sa prispôsobiť aj atmosfére veľkých kresťanských sviatkov – Vianoc a Veľkej noci. Táto tendencia má isté riziko, že sa potom programové zameranie koncentruje opakovane na určité, už notoricky uvádzané diela. V predvianočnom období je to napríklad Rybova vánoční mše, pred veľkonočnými sviatkami zasa Haydnových Sedem slov nášho Spasiteľa na kríži. Každé vybočenie z tejto tradície je preto vítaným oživením.
Slovenskej filharmónii sa to podarilo na koncertoch (23. a 24. marca), kedy uviedla oratórium Felixa Mendelsohnna Barholdyho Eliáš. Dielo, ktoré odznelo po prvý raz rok pred skladateľovou smrťou (1846), nie je uvádzané príliš často, hoci kvality má nesporné. Z príbehov o starozákonnom prorokovi sa libreto (spracované podľa rôznych biblických prameňov) zameriava na jeho spor s kňazmi asýrskeho boha Balaa, no venuje pozornosť aj vnútornej, až v závere diela prekonanej kríze Eliáša. Z hudobného hľadiska pripisuje skladateľ dôležitú úlohu vstupom zboru, ale aj štyri sólové spevácke party sú významné. Dielo v Koncertnej sieni SF dirigoval temperamentný Peter Altrichter, Slovenský filharmonický zbor tentoraz pripravil viedenský hosť Thoma Lang a viedol ho k pôsobivému znelému zvuku. Zo sólistického kvarteta o triedu predstihol ostatných Peter Mikuláš kreujúci part Eliáša s nesmiernou pokorou zdôrazňujúc podľa potreby tak jeho rozhodnosť účinným silným tónom, no predovšetkým jeho pochybnosti a prejavy ľudskosti nádherným lyrickým spievaním. Osobne ma trocha skladal uznávaný český tenorista Tomáš Černý, ktorý tóny vo vysokej polohe málo kryl a zavše pôsobili s nábehom k falzetu na spôsob tradičnej českej vokálnej školy. Z oboch nemeckých speváčok, z ktorých prejavu sršala profesionalita a skúsenosť s koncertným spievaním, ma zaujala viac mezzosopranistka Ulrike Mayerová hoci tvrdenia v bulletine o jej krásnom sfarbení hlasu sa mi zdajú trocha nadnesené. Aj sopranistka mala manko predovšetkým vo farebnosti hlasového materiálu.
O týždeň skôr Slovenská filharmónia uviedla Stravinského oratórium Oidipus Rex skomponované podľa najvýznamnejšej antickej tragédie od Sofokla. V dramaturgii koncertov SF sme sa doteraz skôr stretali so Stravinského hudbou napísanou k baletom (Svätenie jari, Vták Ohnivák). Hudba k Oidipovi je trocha iná, percepčne náročnejšia s najpôsobivejšími pasážami opäť v partitúre zborových výjavov, kým sólové party sú skôr náročné než príťažlivé. Na rozdiel od spomínaného Altrichtera slovenský dirigent Juraj Valčuha vládne skôr úsporným gestom, no napriek tomu pevne ovláda orchester a vie z neho vyťažiť maximum. Veď práve tieto vlastnosti viedli k tomu, že sa uplatnil v zahraničí. Momentálne vedie Národný orchester RAI Torino a hosťuje na významných pódiách či v operných divadlách sveta. Zbor v naštudovaní Jozefa Chabroňa podal spoľahlivý výkon, hoci v porovnaní s vyššie spomínaným koncertom predsa len pôsobil o poznanie menej presvedčivo. Kvalitné bolo spevácke obsadenie. Charakterový tenor Jana Vacíka si dobre poradil s náročným partom Oidipa, výborne sa počúvala ruská mezzosopranistka Júlia Gertsevova ako Iocasta. Dobrý štandard si udržali aj ďalší traja sólisti, Gustáv Beláček ako Kreont, Martin Gurbaľ ako Teiresias a Ondrej Šaling ako pastier. Text komentátora recitoval z lóže Juraj Kukura, miestami hlasovo mierne poddimenzovane. Pri počúvaní tohto pozoruhodného diela sme si nevdojak museli spomenúť na skvelú inscenáciu Sofoklovho Oidipa v réžii Jozefa Budského v 60. rokoch minulého storočia (s Júliusom Pántikom v hlavnej úlohe), ale aj na výborný Pasoliniho film (z roku 1967), v závere ktorého oslepený Oidipus sa prenesie do súčasnosti a nôti si Pochod padlých revolucionárov.
Slovenskej filharmónii aj v závere sezóny 2015/16 treba zaželať ešte viac takých vydarených koncertov, ako boli tieto marcové.
