Kým hokej zjednotil minulý týždeň celé Slovensko, predseda HZDS sa ho pokúša rozdeliť, ako sa len dá. Jeho najnovší úmysel organizovať nepokoje je len ďalším v sérii deštrukčných ťahov, ktoré vypovedajú o pretrvávajúcej neschopnosti Vladimíra Mečiara podriadiť sa pravidlám demokratickej politiky a nájsť si svoje miesto v rámci legitímnej opozície. Predseda HZDS sa nevie správať ako normálny opozičný politik, nevie disciplinovane čakať v poslaneckej lavici, kedy príde jeho chvíľa (preto sa aj vzdal mandátu) – to nie je jeho štýl. On potrebuje škandál, rozruch, niečo, čím bude zamestnávať celú spoločnosť. Vyjadrenia V. Mečiara z minulého týždňa pripomínajú skôr prípravu na občiansku vojnu ako štandardné metódy práce opozičného lídra. Aj Robert Fico už mal možnosť presvedčiť sa, že s týmto človekom jednoducho nie je možná spolupráca, že HZDS môže mať aj 40 percent a budú mu nanič, ak sa nezbaví svojho súčasného vodcu. A keďže prax ukazuje, že spolupráca s ortodoxnou neoliberálnou pravicou vie byť rovnako zhubná, predseda Smeru pestuje svoje sny o vláde s „HZDS bez Mečiara“ a SDĽ. Pritom sám musí vedieť, že táto idea je za súčasných podmienok vonkoncom nereálna, pretože v HZDS neexistuje nik, kto by sa mohol Mečiarovi efektívne postaviť. Možnosti Vojtecha Tkáča sú nanajvýš obmedzené až iluzórne. S jeho pozíciou je to rovnaké ako s postavením Pavla Kanisa v SDĽ: novinári vyrobili virtuálneho straníckeho súpera bez znalosti vnútorných pomerov v HZDS, resp. SDĽ. Ako si vlastne R. Fico predstavuje takúto vládu? Napokon je tu ešte SDĽ, ktorú potrebuje ambiciózny líder Smeru pravdepodobne iba preto, aby svojej vláde zabezpečil medzinárodný kredit. Mimochodom, veľmi zaujímavá zmena vnímania SDĽ, ktorá sa dostala z pozície najsilnejšej strany schopnej integrovať ľavicu do postavenia prívesku zaujímavého už iba svojou značkou.
