Nikde v Európskej únii nežije u rodičov toľko dospelých detí ako na Slovensku. Médiá špekulujú, či je to preto, lebo mladým sa nechce si brať hypotéky, alebo či je na príčine vysoké percento katolíkov v populácii. (To by ešte by mohli hľadať hoci aj súvzťažnosť s rýchlosťou vetrov…)
Pokiaľ ide o hypotéky, hádam by sa aj mladým chcelo zadlžiť, no vysoké percento nepracujúcich mladých ľudí, alebo takých, čo pracujú iba na dohody, krátkodobé živnosti alebo si nájdu prácu iba na určitý čas, im chuť k hypotéke pri neistej budúcnosti rýchlo zhorkne, len čo sa idú informovať na podmienky do banky.
Iste aj teraz sú mladí ľudia ako moja známa ešte v období tzv. reálneho socializmu, ktorej sa nechcelo opustiť hotel Mama s luxusným zabezpečením, obsluhou a všestrannou starostlivosťou a veľmi ju nahnevalo, keď si jej manžel vybavil u zamestnávateľa štvorizbový byt. „Iba chce dokazovať, aký je dôležitý, čo on dokáže! Veď u mamy máme všetko, čo ešte chce?“ rozčuľovala sa, až sa s ním pre to rozviedla.
Ale hlavná príčina bude teraz inde. Nedávno na ňu upozornil práve v pravicovom denníku Sme, (ktorý si ju však pri analýze bývania u rodičov ani nepovšimol),Vladimír Ondruš, porevolučný podpredseda vlády SR, nominovaný Verejnosťou proti násiliu: za posledných dvadsať rokov sa postavilo na Slovensku tri razy menej bytov ako počas normalizácie v rokoch 1970-1989. Rozdiel predstavuje okolo 500 tisíc nových bytov a domov. Keďže ceny bytov stúpli za 20 rokov až stonásobne, pribudlo množstvo obyvateľov bez šance získať akékoľvek bývanie. Prevažná väčšina obyvateľov žije v bytoch a domoch postavených za socializmu s pomocou štátu. Teraz štát podporuje súkromných podnikateľov , úspešne sa dožadujú podpôr i daňových úľav, no podpora bývaniu chýba. Nebude toto hlavná príčina bývania v hoteli Mama?
Ale nemusíme ani glorifikovať dvadsať rokov za normalizácie. Keď som k jednej z päťročníc pripravoval článok o rozmachu bytovej výstavby, narazil som v archívoch na čísla z rovnako dlhého obdobia prvej, masarykovskej Československej republiky a s prekvapením som musel konštatovať, že už vtedy sa stavalo približne rovnako bytov. Napokon je známe, ako sa starali o bývanie zamestnancov aj podnikatelia, príkladom bol Tomáš Baťa, po ktorom dodnes zostali funkčné sídliska. Čo však zostalo po posledných dvadsiatich rokoch na bývanie?
