Právo na odpoveď zlepšuje informovanosť

Robert Fico nadobudol vo funkcii premiéra zvláštnu schopnosť. Vie podať aj vecnú, odbornú otázku spôsobom, ktorý naštve všetkých zainteresovaných a formou, ktorá sa ponáša na vyhlásenie výnimočného stavu. Je veľkým nešťastím, že do takej dôležitej veci, akým je právo na odpoveď, vstúpil ako slon v porceláne – nekompetentne, hystericky a s motiváciou, ktorá nesledovala primárne verejný záujem, ale pomstu frustrovaného politika. Ak chce Robert Fico naprávať pokrivené mediálne prostredie na Slovensku, mal by si najprv pozametať pred vlastným prahom. Jeho mediálna politika je katastrofálna, ak sa vôbec o nejakej dá hovoriť. Jeho hovorkyňa Silvia Glendová je nekvalifikovaná osoba, ktorá práci s médiami jednoducho nerozumie. To, čo ona považuje za smiešne, je spravidla trápne, to, čo ona považuje za informovanie, je väčšinou poučovanie a to, čo ona považuje za obranu premiéra, mu v konečnom dôsledku ešte viac ublíži. Toto nie je o zlých novinároch, ale o profesionalite hovorkyne. Len si spomeňme, ako vyzerali vzťahy Smeru s médiami v čase, keď bol hovorcom strany terajší minister kultúry Marek Maďarič a ako elegantne dokázal žehliť škandály a prešľapy prezidenta Schustera jeho hovorca Ján Füle. To všetko sú príklady, že s médiami možno vychádzať korektne aj v prípade, ak nie sú príslušnému ústavnému činiteľovi práve naklonené. Nezvládnutá komunikácia Nekompetentnosť Silvie Glendovej si uvedomujú aj viacerí ľudia z premiérovho najbližšieho okolia. Jeho bývalá mediálna poradkyňa Ľudmila Benkovičová mu viackrát naznačovala, že by sa jej mal zbaviť. Napokon sa premiér zbavil Ľudmily Benkovičovej. Takmer každý, kto do tejto veci má čo hovoriť, ho varoval pred spôsobom, akým minulý týždeň navrhol zavedenie práva na odpoveď. Bezúspešne – tvrdohlavý premiér uviedol túto potrebnú vec spôsobom a za okolností, ktoré novinári pochopili ako vyhlásenie vojny. Robert Fico už zabudol na základné strategické pravidlo, ktoré aj jeho ako jedného z lídrov SDĽ učili roku 1998 švédski experti: Médiá nie sú nepriateľ. Premiér si však zbytočne robí nepriateľov nielen z novinárov, ale aj z premýšľavých ľudí v ľavej časti spektra, ktorým, paradoxne, práve cez týždenník Slovo odkázal, že ho nezaujímajú. Odpoveď na otázku, prečo sa k Smeru nehlásia intelektuáli, vyplýva práve z tohto postoja: Robert Fico nie je ochotný akceptovať kritickú solidaritu na partnerskej hodnotovej báze, ale iba bezvýhradnú lojalitu – a podľa toho aj tábor jeho prívržencov vyzerá. Kedysi uvoľnený a nápaditý mladý politik, ktorého ako ľavicového lídra favorizovali aj médiá, sa mení na kŕčovitého až paranoidného vodcu, ktorému čoskoro nebude problém nasadiť Mečiarovu hlavu. Akokoľvek heroicky vyznieva jeho boj proti monopolom, proti americkej hegemónii i za väčšie práva zamestnancov, politik je politikom práve preto, že musí tieto otázky zvládať predovšetkým komunikačne. V opačnom prípade povedie jeho prvoplánový vzdor iba k diskreditácii pôvodných ideí. Pri oznámení zámeru zaviesť na Slovensku právo na odpoveď, urobil premiér niekoľko chýb. Tá najzávažnejšia sa týka skutočnosti, že ho neprezentoval ako právo vo verejnom záujme, ako právo určené na ochranu bežných ľudí, ale ako osobný boj s novinármi. Vo svojom pôvodnom vyhlásení Robert Fico uviedol, že k návrhu na zavedenie práva na odpoveď ho motivoval „narastajúci počet nepravdivých, neobjektívnych a pravdu skresľujúcich údajov uverejňovaných vo viacerých slovenských médiách na adresu vlády Slovenskej republiky, jej predstaviteľov, ako aj politických strán tvoriacich vládnu koalíciu“. Veľmi nešťastná formulácia. Vyznieva totiž ako prejav osobnej frustrácie, nie ako záujem vyriešiť legislatívnu dieru v prospech väčších práv jednotlivcov voči svojvôli médií. Ide najmä o boj záujmových skupín Právo na odpoveď je vyslovene európsky civilizačný výdobytok, ktorý sa začal presadzovať v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Jeho primárnym zámerom bolo zabezpečiť vynútiteľnosť práva na opravu prostredníctvom mechanizmov, ktoré sú operatívnejšie a efektívnejšie ako jeho zdĺhavé vymáhanie súdnou cestou. Právo na odpoveď vzniklo pôvodne ako súčasť európskej mediálnej legislatívy a v deväťdesiatych rokoch sa začalo postupne zavádzať takmer vo všetkých členských krajinách EÚ. Je pritom príznačné, že najväčšími odporcami týchto zmien boli novinárske organizácie a vydavateľské zväzy. Od začiatku išlo o boj záujmových skupín, ktorý bol celkom účelovo maskovaný obavami o slobodu tlače. Podobné argumenty ako u nás používali novinári všade, kde sa toto opatrenie zavádzalo a kde už dnes úspešne funguje. Pekný príklad nám poskytuje susedné Česko. Keď vláda Miloša Zemana pripravovala nový tlačový zákon a navrhla v ňom aj právo na odpoveď, okamžite sa ozvali znepokojené až pobúrené hlasy nielen zo strany českých žurnalistických združení, ale na pomoc im prišli aj organizácie silnejšieho kalibru: Medzinárodná federácia novinárov a dokonca i Svetová asociácia novín, ktorá reprezentuje majiteľov vyše 15 000 denníkov z piatich kontinentov. Právo na odpoveď považovali za neprijateľné a nezodpovedajúce štandardom slobody tlače v Európe. Bola to zjavná lož, ale vieme, prečo to robili. Ešte aj vtedajší šéfredaktor časopisu Týden, známy český novinár a teoretik médií Karel Hvížďala nadobudol dojem, že tu nejde o obranu demokracie, ale „lobing určitých záujmových skupín“ (viď jeho vyjadrenie pre Lidové noviny, 22. marca 1999). Novinári bránia vlastné privilégiá Nemalo by nás z toho istého dôvodu mýliť ani to, že proti ustanoveniu práva na odpoveď na Slovensku protestoval aj predseda Európskej federácie novinárov Arne König. Jeho záujem je legitímny, ale len skupinový, nie verejný. Je pritom trochu smutné sledovať, že tento odpor postavil na jednu úroveň seriózne noviny a pochybné plátky. Ale to, za čo tieto médiá bojujú, nie je sloboda prejavu, ale zachovanie vlastných informačných privilégií. Koreň ich obáv totiž spočíva práve v možnosti, že by do ich novín smel písať „každý“, že každý má právo byť vypočutý v záležitosti, ktorá sa ho týka. Novinári, ktorí boli dve storočia protežovaní ako strážne psy demokracie a ochrancovia slobody prejavu sú konfrontovaní s novou skutočnosťou, že právo na informácie je nadradené slobode médií. Preto sú nútení obhajovať čoraz pochybnejší zmysel svojich privilégií a stavať sa do falošnej pózy hlásateľa občianskych záujmov, hoci tento vznešený, osvietenecký koncept žurnalistiky sa zrútil už pred niekoľkými desaťročiami. A tak všetci editori v dojemnej zhode tvrdia, že oni predsa nikdy nemali problém s uverejnením opravy alebo ospravedlnenia (čo je až nudná lož) a že doterajšiu úpravu považujú za dostačujúcu. Pochopiteľne. Asi tak, ako šéfredaktor Pravdy Petr Šabata, ktorý sa dnes s poukázaním na český tlačový zákon tvári, že akceptovanie práva na odpoveď mu nikdy nerobilo ťažkosti, ale zabudol nám povedať jednu maličkosť: ako šéfredaktor MF Dnes proti zavádzaniu rovnakých opatrení v ČR protestoval a 22. marca 1999 sa pre Lidové noviny vyjadril, že tento zákon ide proti slobode tlače. Takže tá istá dramaturgia. Bolo by to všetko smiešne, keby nešlo o takú vážnu a pre občianske práva podstatnú vec. Novinári aj vydavatelia hrajú v tejto tragikomédii svoje úlohy, ale ja k nim musím povedať niekoľko vlastných postrehov. Keď médiá hrubo zavádzajú… Presadzovaním práva na odpoveď, ktoré chápem ako súčasť občianskych práv (spája v sebe slobodu prejavu i právo na ochranu osobnosti), sa zaoberám od roku 1994, keď som túto problematiku otvoril v jednej vedeckej štúdii. Dnes sa mi v mojej nitrianskej pracovni na katedre žurnalistiky hromadia desiatky stále nových a nových prípadov z celoštátnych i regionálnych médií od zúfalých občanov, ktorí sa márne dožadujú spravodlivosti. Právo na opravu je v našom tlačovom zákone postavené tak vágne, že každý redakčný právnik dokáže nájsť spôsob, ako ho obísť. Právo na odpoveď je okrem iného aj pružnejší spôsob, ako zabrániť nezvratným dôsledkom nepriznaného práva na opravu. V tomto prípade môžem dokonca uviesť príklad z vlastnej skúsenosti. Keď sme sa pred štyrmi rokmi pokúšali vyvolať referendum o vstupe do NATO a parlament vtedy urýchlene prijal kroky potrebné na vstup do aliancie, zvolali sme tlačovú konferenciu, na ktorej sme oznámili presne toto: „Petičný výbor na dnešnom zasadnutí rozhodol, že zbieranie podpisov bude pokračovať aj naďalej. Vnímame však vzniknutú situáciu a do ďalšieho procesu už nebudeme vstupovať tak aktívne ako doposiaľ.“ Na druhý deň všetky denníky vyšli vo vzácnej zhode s veľkými titulkami ako „Chmelár s Čarnogurským to vzdali“ (Sme), „Petícia proti NATO sa skončila“ (Národná obroda) a podobne, hoci z nášho vyhlásenia vyplýva niečo úplne iné. Urýchlene sme zaslali do redakcií žiadosť o opravu. Všetky nás ignorovali a iba z Národnej obrody prišla odpoveď, že oni na svojom článku nevidia nič nepravdivé… Iste, za týchto okolností sme mali možnosť obrátiť sa na súd, ktorý by našej žiadosti vyhovel v najlepšom prípade o niekoľko mesiacov, keď by už akákoľvek oprava bola zbytočná. Správa uverejnená a odvysielaná vo všetkých médiách totiž zaúčinkovala a sklamaní aktivisti prestali zbierať podpisy. A o to v tomto prípade predsa šlo… Skutočný stav veci však nezahmlievajú iba novinári. Združenie vydavateľov periodickej tlače prijalo uplynulý štvrtok vyhlásenie, v ktorom na jednej strane odmietlo Ficove tvrdenia o náraste nepravdivých údajov v médiách a na strane druhej zdôraznilo pripravenosť zúčastniť sa na príprave zákona, ktorý „vyvážene spojí ústavné práva na slobodu informácií a ochranu osobnosti“. Takéto vyjadrenia považujem za nehorázne zavádzanie. Bolo to totiž práve Združenie vydavateľov, ktoré presadilo vypustenie tzv. mediálnej arbitráže z pôvodného návrhu tlačového zákona, vypracovaného ešte predchádzajúcim vedením rezortu kultúry. Inštitút mediálnej arbitráže mal chrániť práve bežného občana, ktorému redakcia uprie právo na opravu. Komplikácie pri tvorbe tlačového zákona totiž vyplývajú práve zo skutočnosti, že na tomto procese sa podieľajú politici, novinári i vydavatelia, z ktorých každá strana sa snaží ošetriť svoje vlastné záujmy, kým na záujmy „mediálneho spotrebiteľa“, čiže človeka denno-denne vystaveného negatívnym účinkom médií, nemyslí nikto. Bývalá šéfka sekcie médií MK SR Zuzana Mistríková, ktorá pri príprave tejto legislatívnej normy vykonala kus dobrej roboty a jednotlivé ustanovenia so mnou niekoľkokrát konzultovala, by o týchto nekonečných dohadovaniach vedela povedať svoje. Snaha o zrovnoprávnenie ľudí Médiá si musia uvedomiť, že postavenie novinárov a postavenie osôb, o ktorých píšu, je zjavne nerovné. Novinári ako profesijná skupina ľudí, ktorá má oveľa väčšie možnosti ovplyvňovať životy iných ľudí, by mali tiež pochopiť, že pre demokraciu je popri delegovaní právomocí typické aj delegovanie zodpovednosti. Ten, kto má možnosť ovplyvňovať verejnú mienku, musí za ňu prevziať aj zodpovednosť. Inými slovami, ten, kto rozhoduje, sa musí správať podľa jasných pravidiel a pri existencii účinnej kontroly. Myslím, že práve jestvujúca neschopnosť a neochota médií prihlásiť sa k tejto zodpovednosti je vážny argument hovoriaci v prospech práva na odpoveď. Práva, ktoré posilňuje slobodu občanov. Právo na odpoveď nie je a nemôže byť namierené proti slobode tlače. Nielenže nikomu nebráni poskytovať informácie, ale zároveň ani nikoho neobmedzuje pri získavaní informácií. V konečnom dôsledku zabezpečuje získanie väčšieho množstva informácií, okrem iného aj od dotknutej strany. Právo na odpoveď je prejavom snahy o zrovnoprávnenie postavenia medzi tými, ktorí niekomu zasahujú do života a tými, do ktorých životov sa zasahuje. Obavy zo zneužívania tohto nástroja sú neopodstatnené a alibistické, ako ukazuje skúsenosť z väčšiny krajín Európskej únie. Treba len jasne určiť pravidlá. Napríklad v Rakúsku a Dánsku môže byť právo na odpoveď uplatnené výhradne proti faktickým údajom, teda nie voči názorom. Podobne vo Fínsku sa odpoveď nevzťahuje na politické komentáre. Aj v Nemecku, ktoré sa často uvádza v tomto smere ako vzorový príklad, musí odpoveď dotknutej osoby obsahovať výlučne skutkové tvrdenia a musí sa vzťahovať iba na uverejnenú informáciu. V každom prípade, Európska únia i Rada Európy uplatňovanie i rozširovanie práva na odpoveď aktívne a dlhodobo podporujú ako „kľúčovú súčasť ľudských práv“ (stanovisko Výboru regiónov zo 17. júna 2004). Z vecného hľadiska je preto návrh slovenskej vlády všeobecne prospešný. Škoda len, že spôsob, akým ho predniesol premiér Fico, nemal hlavu, ale iba pätu – teda to, čím sa kope. V tomto prípade celkom zbytočne do novinárov. Autor je vysokoškolský učiteľ