Od čias napoleonských výbojov je informačná vojna neoddeliteľnou súčasťou stratégie a taktiky boja. Stará múdrosť, že prvou obeťou vojny býva vždy pravda, platí v každom konflikte, ten súčasný (balkánsky) nevynímajúc. Medializované bombardovanie juhoslovanských televíznych vysielačov však rozhodne nie je jediným a dokonca ani najdôležitejším prejavom narastajúcej informačnej vojny.
Nemecký historik Claus von Clausewitz už v roku 1832 tvrdil, že cieľom vojny je vždy donútiť nepriateľa k tomu, aby akceptoval našu vôľu, bez ohľadu na jej morálne či právne opodstatnenie. Lož a podvádzanie sú vo vojne podľa neho nevyhnutné. Väčšina informácií je preto za takýchto okolností neistá a veľmi často nepravdivá. Clausewitz bol presvedčený, že propaganda sa v priebehu vojny stáva určitou vlasteneckou povinnosťou. Umenie dezinformácie má v čase vojny veľký význam pre prežitie. Úspešnou dezinformáciou je taká falošná informácia, s ktorou nepriateľ zachádza ako s vierohodnou. Logika dezinformácie je nasledujúca: Čo si myslí nepriateľ o tom, čo si ja myslím, že si myslí on atď. – cieľom je prihrať mu do rúk nepravdivú informáciu a starať sa o to, aby to nezistil dovtedy, keď už je pre neho príliš neskoro. Nemýľme sa teda, ak sa domnievame, že spravodajstvo z vojny v Juhoslávii je v tomto smere nejakou výnimkou a že nepodlieha určitej forme cenzúry.
STUPŇOVANIE VOJNOVEJ NÁLADY
Nemecký sociológ Ferdinand Tönnies zasa v diele Kritika verejnej mienky poukázal na to, že verejná mienka v krajine vedúcej vojnu sa formuje takým spôsobom, aby ľudia uverili v spravodlivú príčinu vojny, ktorú im vnútil nepriateľ. Preto sa snažia politici uviesť obyvateľstvo do vojnovej nálady špeciálnym slovníkom ako svätá vojna, oslobodenecká vojna, vojna proti vojne, vnútená vojna. V ruskom dejepise sa od vojny roku 1812 používa termín vlastenecká vojna. Na udržanie vojnychtivej verejnej mienky je okrem toho nevyhnutné označiť nepriateľa za agresora alebo neľudského tvora. Vo vojne v Perzskom zálive americký prezident George Bush s obľubou označoval Saddáma Husajna za horšieho ako Hitlera a dnes sa rozširuje zovšeobecnený názor, že Srbi sú zvery.
Legendárny britský premiér Winston Churchill ospravedlňoval podvody zamerané proti nacistom v druhej svetovej vojne slovami: „Vo vojne je pravda taká vzácna, že ju musí chrániť lož.“ Počas prvej svetovej vojny sa nemecký vojenský tlačový úrad riadil heslom „Nemôžeme hovoriť pravdu, ale to, čo hovoríme, je pravda“. Vtedy sa hovorilo: existujú normálne lži, potom sú posvätné lži a najväčšie lži sú oficiálne vojenské komuniké. Skrátka, v každej vojne má krajina zriadené inštitúcie určené na produkovanie lží. Medzi belehradskou štátnou televíziou a americkou CNN, z ktorej preberá spravodajstvo väčšina televíznych staníc na svete vrátane našich, nie je v tomto smere žiaden rozdiel.
SPRÁVY SÚ FALOŠNÉ
Ak teda chceme pochopiť ozajstný stav vecí odohrávajúcich sa v súčasnosti na Balkáne, musíme sa zmieriť so skutočnosťou, že väčšina správ je falošná. Tajomstvo je tu nanajvýš dôležité, lebo obom stranám ide o to, aby bol nepriateľ uvádzaný do omylu. Predstavme si napríklad, čo by sa stalo, keby masmédiá informovali o tisícových stratách, s ktorými rátali Spojenci pred vojnou v Perzskom zálive. K týmto stratám nedošlo, pretože sa im podarilo Iračanov oklamať, okrem iného aj účelovým využitím masmédií. Prinášanie pravdivých správ o vojne môže nielen poskytnúť výhodu nepriateľovi, ale aj oslabiť morálku vlastného obyvateľstva alebo vojska.
Dnes je už jasné, že spravodajstvo o vojne v Perzskom zálive bolo poburujúcou fraškou. Novinári zo seba urobili bláznov, a to isté im hrozí aj teraz. Ak vychádzame z predpokladu, že vojna na Balkáne má ten istý informačný scenár ako vojna v Iraku, môžeme uzavrieť, že tok informácií je úplne kontrolovaný Američanmi. Je to parádna ukážka práce public relations. Korešpondent William Boot, člen vybranej skupiny frontových spravodajcov v Iraku k tomu poznamenal, že bol „jedným z tých mála šťastných, ktorí pomáhali zabezpečovať pre USA to, čo hovorca Pentagonu Pete Williams nazval najlepším vojnovým spravodajstvom, aké sme kedy mali“. Zmysel tohto výroku dovysvetlil už reportér New York Times Malcolm Browne, ktorý vyhlásil: „Každý člen tejto skupiny je neplateným zamestnancom ministerstva obrany – v jeho záujme pripravuje správy o vojne pre okolitý svet.“
VOJNA AKO VIDEOHRA
V hlavnom stane NATO sa zasa novinárom ukazujú satelitné snímky zásahov, ktoré budia dojem, akoby nešlo o vojnu, ale iba o nejakú videohru. Aj to je zámerom: neukazovať nijaké obete, nijaké utrpenie, inými slovami – vojna ako neškodný happening. Rovnakým heslom (žiadne mŕtve telá) sa pri svojom „spravodajstve“ riadi aj CNN.
Bývalý hovorca britského ministerstva obrany Ian McDonald po vojne o Falklandské ostrovy vydal nasledujúce vyhlásenie: „To, čo som až doteraz hovoril k tejto otázke, je, že akokoľvek môže byť zaujímavá, tak som ju v priebehu celej vojny nikdy nekomentoval, ale vždy som hovoril, že dúfam, že si nikto nebude myslieť, že moje poznámky znamenajú niečo iné ako celkom prosté: bez komentára.“
Myslím si, že som uviedol dostatok dôkazov na to, aby sme si všetci uvedomili, že dejiny sú iba propagandou víťazov. Novinár však pri hľadaní pravdy nemusí byť bezmocný. Stačí, aby len trošku uvažoval, aby nekriticky nepreberal vojenský pohľad na udalosti, aby (napríklad) nepovažoval rozmazané a nejasné satelitné snímky nejakej terénnej nerovnosti za „evidentné dôkazy existencie masových hrobov“. Je vojna a všetci nás klamú. Zvyknite si.
