Na prvý pohľad sa môže zdať, že tvrdohlavosť, s akou SDĽ pretláča Európsky zákonník sociálneho zabezpečenia, je chladnokrvne vykalkulovaným a účelovým predvolebným ťahom upadajúcej strany zúfalo bojujúcej o prežitie. Ak však odhodíme predsudky a hlbšie sa ponoríme do problému, zistíme, že tu nejde len o formálne schválenie nejakého dokumentu, ale o posledné dejstvo boja o sociálny charakter štátu. Premiér Mikuláš Dzurinda sa síce na verejnosti tvári nechápavo, v skutočnosti však veľmi dobre vie, o čo sa tu hrá. Námietka, že minister práce, sociálnych vecí a rodiny Peter Magvaši dodnes nevyčíslil finančné dosahy prijatia spomínaného zákonníka, je bohapustým zavádzaním. Tento medzinárodný dokument totiž neobsahuje nič, na čo by občan nemal nárok aj v súčasnosti: minimálne dávky počas choroby, nezamestnanosti, staroby, materstva, invalidity a pre pozostalých. Teda všetko, čo tu existuje už desiatky rokov a na čo sa pamätá aj v návrhu budúcoročného štátneho rozpočtu. Kameň úrazu väzí v budúcnosti Ak by bola hodnota zákonníka iba deklaratívna, jeho prijatie by naozaj strácalo praktický zmysel. Hlavný význam európskeho zákonníka však spočíva v tom, že uvedené práva zaručuje aj do budúcnosti. A práve tu je kameň úrazu. Vládna pravica sa aj ústami vicepremiéra Ivana Mikloša už niekoľkokrát otvorene vyjadrila, že plánuje tieto garancie štátu zrušiť, lebo v budúcnosti na ne nebudeme mať dostatok finančných zdrojov. Dnes to ešte nie je pravda, ale po prípadnom schválení tzv. rovnej dane, ktorej zavedenie podporujú už prakticky všetky pravicové strany, by sa táto hrozba mohla stať skutočnosťou. Za zdanlivo spravodlivo vyznievajúcou rovnou daňou sa skrýva dosiaľ najtvrdší útok na sociálne práva občanov tohto štátu. Ak sa totiž pri príspevkoch do štátnej pokladnice nebude zohľadňovať majetok ľudí, štát nebude mať dostatočné množstvo finančných prostriedkov na pokrytie požadovaných bezplatných služieb v školstve, zdravotníctve a sociálnej sfére, na ktoré je odkázaná väčšina obyvateľstva. Ak dnes pravicové strany otvorene hovoria o potrebe priamych platieb za verejné služby v zdravotníctve, ak tie isté strany podporujú rovnú daň a súčasne sa bránia prijatiu Európskeho zákonníka sociálneho zabezpečenia, nie je to vonkoncom náhodné. Existuje tu teda reálne nebezpečenstvo, že budúca pravicová vláda by mohla svojím programom vážnym spôsobom ohroziť sociálne funkcie štátu. Nie sú na to peniaze? Pripomeňme, že všetky záruky uvedené v zákonníku, sú integrálnou súčasťou univerzálne uznanej Všeobecnej deklarácie ľudských práv, z ktorej si jednoducho nemožno vyberať hrozienka a ignorovať jej viaceré ustanovenia. A táto deklarácia hovorí veľmi jasne: každý človek má právo na sociálne zabezpečenie (článok 22), právo na prácu, právo na ochranu proti nezamestnanosti (článok 23), právo na zabezpečenie počas materstva, choroby, staroby a pri úmrtí (článok 25) a dokonca – čuduj sa svete – i právo na bezplatné vzdelanie (článok 26)! Odmietanie Európskeho sociálneho zákonníka je teda odmietaním základných sociálnych práv potvrdených touto deklaráciou a zmluvne zabezpečených Medzinárodným paktom o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. V demokratickej spoločnosti je nemysliteľné, aby sa voči ich garancii bránila pravica výhovorkami typu „nie sú na to peniaze“. Na základné sociálne práva peniaze musia byť vždy. Veď si len skúsme predstaviť, že by vláda spochybnila právo na slobodné voľby argumentom „štátna pokladnica je prázdna“. Pritom priemer vynakladaných prostriedkov na sociálnu oblasť v štátoch Európskej únie tvorí 27,5 percenta HDP, kým na Slovensku to nie je ani polovica – 12,7 percenta. Takýto prístup potom stavia do neriešiteľnej situácie aj tých, ktorí sociálne služby nezneužívajú. Ak vláda krčí plecami, kde na to vziať, treba jej poradiť, že prvým krokom je, aby prioritou našej krajiny prestali byť (podľa konkrétnych čísel v štátnom rozpočte) vojenské výdavky. ISOS – Inštitút pre solidárnu spoločnosť už pred rokom navrhoval prijatie Sociálnej doktríny SR, ktorá by garantovala, že sa štát nevzdá svojich záväzkov tam, kde sa predpokladá jeho dlhodobá angažovanosť. Takéto dokumenty prijali vo viacerých európskych štátoch, napríklad aj v susednej Českej republike. Aktuálnosť našej iniciatívy sa prejavuje práve dnes, keď sa pravica pokúša v krátkom čase vziať občanom to, za čo naši predkovia a najrôznejšie sociálne hnutia bojovali takmer dve storočia.
