RENÉ CUPERUS
Zmeny súčasného sveta nútia všetky politické zoskupenia opäť premýšľať o svojich základných princípoch a cieľoch. V posledných rokoch prebieha v západoeurópskych sociálnych demokraciách intenzívna diskusia o tom, ako reagovať na nové podmienky, do akej miery a ako sa zmeny súčasného sveta majú prejaviť aj v programoch sociálnej demokracie. O tom, ako vidia dnešok – aj ten náš – západní sociálni demokrati, hovoríme s René Cuperusom, šéfredaktorom časopisu Socialisme & Democratie, výskumným pracovníkom Wiardi Beckamn Stichting v Amsterdame.
S hosťom SLOVA sa zhováral FRANTIŠEK NOVOSÁD
Keď pred niekoľkými rokmi západný teoretik hovoril o súčasnosti, najčastejšie používal predponu post, a hovoril o post -modernizme, o postfordizme, postmarxizme, postindustriálnej spoločnosti. Dnes však už predpona post ustupuje slovíčku „nový“. Vy tiež patríte k tým, ktorých obľúbeným slovíčkom je prídavné meno „nový“. Hovoríte o novom sociálnom štáte, novej ekonómii, novej sociológii. Čo znamená táto zmena, ide len o štylistickú inováciu, alebo naznačuje aj niečo viac?
Zmena spôsobu vyjadrovania vždy symbolizuje zmenu naladenia, zmenu pocitu sveta. Prechod od predpony post- k prídavnému menu nový je teda symbolom zmeny pocitu sveta v západných intelektuálnych kruhoch, vyjadrenie toho, že sa už toho, čo prichádza, neobávame. Pred niekoľkými rokmi sme vedeli, že niečo zásadné sa zmenilo, uvedomili sme si, že to už nie je starý režim života, starý svet, nevedeli sme však situáciu ešte pomenovať a preto sme používali predponu „post-“ a hovorili sme o postindustriálnej spoločnosti, o postfordizme, postmodernizme. Dnes však – osobitne medzi ľavicovými intelektuálnymi kruhmi na Západe – je veľa dôvery v to nové, že teda nový svet nie je tak nebezpečný, ohrozujúci nás a sú tu nové tendencie, hlboké zmeny, môžeme ich analyzovať, rozmýšľať o nových stratégiách, novej politike, ktorá sa s týmito zmenami dokáže pozitívne vyrovnať.
Ja sám používam termíny ako „nová ekonómia“, „nová sociológia,“, i keď som dosť k týmto termínom, ktoré patria k diskurzu „tretej cesty“, kritický. Toto je však spôsob myslenia, ktorý je typický pre ľudí okolo Tonyho Blaira alebo pre nemeckých sociálnych demokratov.
Sedemdesiate a osemdesiate roky boli v znamení krízy nielen socialistickej politiky, ale aj teoretického myslenia, ktoré bolo blízke sociálnej demokracii. Dnes sú však sociálno-demokratické strany v lepšej forme, vo väčšine krajín EÚ sú pri moci sociálni demokrati. Čo považujete za faktory obnovy sily sociálnej demokracie v západoeurópskych krajinách?
Keby sme chceli byť cynickí, tak by sme povedali, že ide len o zmenu osôb na čele toho istého režimu. Voliči boli unavení Helmutom Kohlom, konzervatívcami, tí predsa boli pri moci skoro dvadsať rokov a zmena bola vítaným osviežením, nech už ju prináša ktorákoľvek strana. Teda nešlo by o zmeny vo vnútri sociálnej demokracie, o nové vnímanie sveta, ale len o alternatívu pre to, čo tu už i tak máme. Na to, aby sa táto alternatíva stala dôveryhodnou pre voličstvo strednej triedy – to dnes v západnej Európe rozhoduje o výsledku volieb – tak labouristi a SPD sa museli stať bratrancami Helmuta Kohla a konzervatívcov. Museli teda ponúkať podobný program, aby ich bolo možné zvoliť a tak byť personálnou alternatívou pre starý režim. To je však príliš cynické vysvetlenie, i keď nepochybne obsahuje zrnko pravdy.
Ako si teda vysvetliť zmenu orientácie voličov, prečo odmietli liberálov a konzervatívcov?
Je tu ešte iné vysvetlenie, a to sa zakladá na raste dôvery k moderným trendom. To nové prestávame chápať ako problém, chápeme to ako výzvu. Uvedomujeme si, že svoj životný program dokážeme realizovať i v novom prostredí, svoje hodnoty realizujeme iným spôsobom a dokonca si uvedomujeme, že sme organickou súčasťou novej situácie. Musíme si uvedomiť, že i v západnej ľavici bolo a doteraz je veľa konzervativizmu, napr. vo Švédsku. To je vlastne jej problém: ľavica má byť progresívna sila, sila reformujúca spoločnosť. Fakticky sa však stala konzervatívnym faktorom, bola proti akýmkoľvek zmenám. Západná sociálna demokracia žila v osemdesiatych rokoch v presvedčení, že všetky zmeny ohrozujú jej sociálny program. Ukázalo sa, že to nie je pravda, že dokonca sa otvorili nové možnosti pre sociálnu demokraciu. Sociálni demokrati mali sklon k idealizácii dosiahnutého, nebol to však raj, ani v Nemecku, ani v Holandsku, ani vo Švédsku. Keď sme bližšie analyzovali trendy vývoja, začali hovoriť o výzvach a nie o problémoch, prispôsobovať sociálnu demokraciu novým trendom. To bola cesta k získaniu voličstva a k víťazstvu vo voľbách.
Sociálna demokracia sa v osemdesiatych rokoch dostala nielen do politických, ale aj do intelektuálnych ťažkostí. Liberáli a konzervatívci prišli s novými spôsobmi myslenia o sociálnych problémoch. Dokážu sociálni demokrati dať odpoveď na intelektuálne výzvy spojené s nástupom neoliberalizmu?
Práve to sa deje. Na jednej strane musíme uznať, že kritické výhrady liberálov a konzervatívcov voči schémam myslenia, ktoré sa udomácnili v sociálnej demokracii, majú racionálny základ. Naozaj, štátny intervencionizmus sa prežil. Nový spôsob myslenia v sociálnej demokracii preberá mnoho pojmov a hodnôt liberalizmu, usiluje sa ich spojiť s tradičnými hodnotami, teda s pozornosťou k nižším triedam, k problému chudoby. Vo filozofii a v sociológii sa objavil komunitarizmus s jeho dôrazom na sociálne dimenzie našej existencie a stal sa protiváhou extrémneho neoliberalizmu. Politicky sa nový spôsob myslenia presadil predovšetkým vo Veľkej Británii. V Nemecku a v Holandsku však veľmi silnú úlohu zohráva kresťanské sociálne učenie a tak sa komunitarizmus adaptoval do konzervatívneho prostredia. Nakoniec, mnohí si myslia, a nie bez dôvodov, že Labour Party vo Veľkej Británii je niečo ako kresťansko – demokratická strana pre ateistov. Je fakt, že labouristi pokrývajú ten priestor, ktorý v Holandsku a Nemecku obsadzujú kresťanskí demokrati.
Ako vidíte vzťah medzi kresťanskými demokratmi a sociálnymi demokratmi v holandskej politike?
V Holandsku sú v súčasnosti kresťanskí demokrati mimo obrazu. Prebieha sociálno-liberálny experiment, teda my sociálni demokrati vládneme spolu so svojimi „nepriateľmi“ liberálmi. Vyzerá to tak, že ide o veľmi úspešný experiment, všetci sme prekvapení tým, ako dobre funguje a stávame sa vzorom pre ostatné západné krajiny. Máme najnižšiu mieru nezamestnanosti, podarilo sa nám odstrániť chudobu. Kresťanskí demokrati v súčasnosti nehrajú v Holandsku významnejšiu úlohu, pokúšajú sa profilovať ako konzervatívna strana, kritizujú permisívnu spoločnosť, libertiánstvo, voľné mravy. Akoby opakovali Spenglera, náladu „zániku západu“. Západná spoločnosť sa podľa nich morálne rozkladá. Sociálni demokrati nezdieľajú tento názor.
Zdôraznili ste dôležitosť pragmatizmu v politike sociálnej demokracie. Môžeme hovoriť o „pragmatickom obrate“ v sociálnej demokracii?
Úplne, aspoň v Holandsku je to tak, dokonca je to v istom zmysle aj problémom. Vodcovia sociálnej demokracie sú takí pragmatickí, že je to až nuda. Ide im viac o technokratické hodnoty, a nie o politiku v tradičnom zmysle. Súvisí to so zmenou voličstva. Intelektuáli v tom môžu vidieť problém, je to však dobré pre krajinu, i keď by nemal byť rozdiel medzi tým, čo je dobré pre intelektuálov a čo je dobré pre krajinu. Politika u nás vyzerá ako ideologicky úplne neutrálna, uvažuje sa predovšetkým o nástrojoch, nie o hodnotách. Nie sme už dogmatici, pokiaľ ide o nástroje. Na štát aj na trh pozeráme predovšetkým ako na nástroje: ak môžete bojovať proti chudobe trhom, prečo používať sociálne služby, štát? Dnes sme úplne pragmatickí vo výbere nástrojov, keď je možné využiť trh, tak využijeme trh, keď občiansku spoločnosť, tak občiansku spoločnosť, keď štát, tak štát. Pragmatizmus je „zlým“ slovom len keď ide o ciele, keď ide o výber prostriedkov, o voľbu politických stratégií tak – samozrejme v definovanom rámci – je to „dobré“ slovo.
U nás sa termín pragmatizmus stále ešte používa skoro ako nadávka.
V debatách, ktoré počúvame v strednej Európe, je príliš veľa politiky, príliš veľa ideológie. To je vôbec charakteristické pre strednú a východnú Európu: príliš málo pragmatizmu, technokratického manažmentu. Musíte nájsť správny pomer medzi politikou a manažmentom.
Mnohí politici u nás si myslia, že voličov možno osloviť len cez ideologické heslá, boja sa ísť pred voličov s tým, čo nazývate pragmatizmom.
To však je v istom zmysle klamanie voličov. Jednou z dobrých stránok pragmatizmu, o ktorom som hovoril, je prekonanie trhliny medzi tým, čo politici hovoria a tým, čo naozaj robia. Keď sa pozriete na slovenskú vládu, tak robia veľa rozumnej každodennej práce, v kanceláriách ministrov sa o ideológii nehovorí, a keď, tak len v okamihoch zásadných rozhodnutí. Každodenná práca nie je príliš ideologická. Jednou z predností Tonyho Blaira a aj dnešných holandských politikov je to, že voličom hovoria, čo naozaj robia. Možno je to nuda, neklamete však svojich voličov veľkými slovami. Vôbec, myslím si, že politici by mali byť veľmi opatrní, keď hovoria o hodnotách bez toho, aby zároveň hovorili o reálnych dilemách napr. v ekonómii.
Sociálnodemokratické strany boli zvyknuté oslovovať sociálne skupiny, triedy. Dnes však vidíme, že proces individualizácie postupuje a dnes už len veľmi málo ľudí uvažuje o svojej situácii ako o súčasti situácie určitej skupiny. Okrem toho, všetko je dnes v pohybe, a ten rozkladá „skupinové“ vedomie. Ako reaguje sociálna demokracia na toto „zmiznutie“ sociálnych skupín?
To závisí od toho, ako analyzujeme správanie sa voličov. Správanie sa voličov nie je mechanickým odrazom ich sociálnej situácie. Tak to bolo v triednej spoločnosti, resp. v spoločnosti, kde existovali veľké rozdiely medzi jednotlivými sociálnymi vrstvami. Individualizácia znamená, že volebné preferencie nekopírujú sociálne diferencie v spoločnosti. Politické strany však dnes už neoslovujú všetky sociálne skupiny, nájdu si problémy, s tými sa identifikujú voliči, samozrejme ide najmä o získanie strednej triedy. Individualizácia naozaj postupuje, to však neznamená, že ľudia rozmýšľajú rozdielne.
Neuvažujú však v kategóriách skupiny, skupinového osudu.
To je pravda, to znamená, že ani politik nemôže uvažovať v kategóriách skupín. Volebná kampaň SPD v Nemecku a kampaň Tonyho Blaira vo Veľkej Británii nesmerovala ku skupinám, sústredila sa na isté problémy, posolstvá pre novú individualistickú spoločnosť. Politika je aj o rétorike a komunikácii, nielen o záujmoch ľudí. Dnes sa nedá uvažovať tak, že tu sú chudobní ľudia, tak prídem k ním a sľúbim im viac peňazí, keď sa dostanem k moci. Dnes máme zásadne iné komunikačné stratégie. V Nemecku je situácia trochu iná, tam je politika „nového stredu“ zameraná na skupiny, ktoré váhajú medzi pravicou a ľavicou. Výskumy ukázali, že napriek individualizácii jednotliví voliči vedia povedať, či sú napravo a či naľavo a to dokonca i vtedy, keď sa ich život v posledných dvadsiatich rokoch zásadne zmenil a keď robia niečo celkom iné, ako ich sused, ktorý sa tiež identifikuje politicky rovnako. O pravicovosti alebo ľavicovosti rozhoduje viac mentalita, naladenosť, nie sociálne „zaradenie“. Výskumy ukazujú, že o politickej identifikácii rozhoduje práve mentalita.
Koho teda oslovujú západné sociálne demokracie?
To, o čo sa Blair a my snažíme, je nájsť jazyk pre ľudí, ktorí sa považujú za ľavý stred. Nesústreďujeme sa na určité príjmové skupiny. Treba si uvedomiť, že v západoeurópskej politike veľkú úlohu hrajú postmaterialistické hodnoty, politika už nie je len o ekonómii, ale aj o slobode tlače, o práve na interrupcie, o kultúre. Politik nemôže počas kampane hovoriť len o ekonomike.
Pre sociálnych demokratov bol štát dôležitý faktor. Ako vidia úlohu štátu v súčasnej západnej situácii?
Jedným z problémov Holandska a vari aj iných západných krajín je to, že dnes sa len ťažko dá povedať, kde vlastne štát je. Došlo k premiešaniu spoločnosti, trhu a štátu. Pre mnohých sa pojem štátu stal úplne kontroverzným. V našom inštitúte analyzujeme jav, ktorý sme si nazvali „difúzia politiky“. Politika už nie je situovaná „do“ štátu, dnes sa mení aj úloha parlamentu, mnoho dôležitých rozhodnutí sa odohráva mimo parlamentu: uskutočňujú sa na univerzitách, v organizáciách spotrebiteľov, ekologických skupinách alebo vo veľkých korporáciách. Dôležité politické rozhodnutia sa odohrávajú mimo toho, čo sa učebnicovo nazýva politická scéna. Sociálna demokracia sa musí usilovať o demokratizáciu týchto rozhodovacích procesov: kto vlastne má napr. právo rozhodovať o použití istých technológií. Štát je v tomto ohľade skôr slabou entitou a parlament je samozrejme veľmi dôležitý, obyčajne však už nie je na začiatku rozhodovacích procesov, ale na ich konci. Spoločnosť viac alebo menej riadi sama seba, až keď sa vyskytnú nejaké ťažkosti, veľké voľby, až potom štát intervenuje. Štát je fragmentovaný, byrokracia v Holandsku a aj vo Veľkej Británii je rozdelená na niekoľko nezávislých organizácii, dokonca je už mimo kontroly parlamentom, spravuje sama seba. Je to isté rozpustenie štátu, ktoré podľa nášho názoru prispieva k demokratizácii spoločnosti.
To je veľká výzva pre sociológiu a politické vedy, veď doteraz celý ich metodologický aparát je sústredený okolo pojmu štátu.
Pojem štátu je dnes veľmi problematický v tom, ako štát môže vytvárať pracovné miesta, ako môže štát podporovať ekonomický rast. To dnes nie je jednoduchý problém. Ekonomika je do značnej miery nezávislá od štátu, podnikateľské aktivity majú vlastnú dynamiku. Štát dnes nie je v centre záujmu politiky. Počas ekonomickej krízy sme sa však poučili, že štát má isté možnosti, ako podnietiť dynamiku ekonómie.
V strednej Európe zažívame inú podobu „slabého“ štátu. Osobitne problematický sa stal vzťah štátu a ekonomiky …
Paradox ľavice v strednej Európe je v tom, že najprv musí prispieť k vytvoreniu kapitalizmu a potom ho skrotiť, teda vytvoriť monštrum a potom ho civilizovať. To je mimoriadne ťažká operácia, protikladné úkony musí vykonať jeden a ten istý aktér. Musíte mať strednú triedu, liberálne strany, liberalizovanú ekonomiku, fungujúci štát a potom vlastne príde čas pre sociálnu demokraciu. V západnej Európe ľavicové sily sú zároveň liberálnymi silami. Podobne je to aj v Maďarsku a Poľsku. Pre mňa je záhadou, že predchádzajúci vlastníci štátu – vidno to predovšetkým v Maďarsku, neviem aká je situácia na Slovensku – teda politické elity komunistickej éry, – sa dnes stali ekonomickou elitou. Takto došlo k splynutiu ekonomickej a politickej elity.
Prepojenie medzi politickými a ekonomickými elitami je charakteristické pre všetky transformujúce sa krajiny a dá sa pomerne ľahko vysvetliť.
Zo západnej perspektívy je to časovaná bomba. Nech už poviete čo chcete o západných krajinách, jednou z ich charakteristík je súťaž elít. Máme politickú elitu, podnikateľskú elitu, vedeckú, kultúrnu elitu. Niekedy kooperujú, niekedy sa dostávajú do konfliktov, vcelku však vytvárajú istý systém rovnováh a kontroly, vzájomne diskutujú, kritizujú sa a určujú si navzájom hranice svojho pôsobenia. Keď však politická elita splynie s ekonomickou, tak to je katastrofa, vedie to k faktickej diktatúre. To je vláda oligarchie.
Do akej miery by bolo možné pri zmene tejto situácie využiť skúsenosti západných sociálnych demokracií?
Mám mnoho sporov so svojimi kolegami, ktorí pracujú v nadáciách pôsobiacich v postkomunistických krajinách. Podľa mňa – trochu to preháňam – je to niečo ako „CIA“, tiež sa pokúšajú ovplyvňovať politiku v jednotlivých krajinách. Nepovažujem to práve za najšťastnejší spôsob postupu. Je to istá forma neokolonializmu, možno je potrebná pre rozvoj politickej kultúry, nemám však z toho dobrý pocit.
Dnes sme svedkami veľkej homogenizácie ideového poľa na Slovensku. Podpora, ktorá prichádza, bola pochopená ako podpora len pre jeden druh ideí. Takmer sa dá povedať, že pravica sa stala intelektuálnym hegemónom …
Otázkou je potom autenticita ideového vývoja, príliš veľa podpory neumožňuje, aby idey „vyrastali zdola“. Ja sám mám dosť problémov s „nástupníckymi“ stranami, ktoré sa začali hlásiť k sociálnej demokracii. Neviem, či to bol najlepší spôsob, ako k týmto politickým zoskupeniam pristupovať. Mám na mysli aj SDĽ. Nemyslím si, že využitie bývalých komunistických strán pre šírenie sociálnodemokratických ideí, len preto, že majú dobre vybudovanú infraštruktúru, bola príliš šťastná myšlienka. Samozrejme, že ju majú, predsa boli tu predtým politicky len oni. Vieme pochopiť, prečo ich západné sociálnodemokratické strany akceptovali. Mám o tom pochybnosti. Je celkom možné, že som príliš ovplyvnený myslením studenej vojny, to, čo mi však na týchto stranách chýba, je vedomie ľútosti, uznanie viny, ochota viesť jasnú a ostrú hranicu medzi starým a novým režimom. Transformácia prebehla príliš kontinuálne, príliš ľahko. Ako sa vlastne dá zmerať miera premeny týchto ľudí? Vždy sa musím pýtať, čo vlastne robili počas komunistickej éry? Na Slovensku však zrejme niet alternatívnej elity, ktorá by mohla vstúpiť do politiky.
Predsa si treba uvedomiť, že režim tu trval 40 rokov a takmer pre všetkých sa stal rámcom uvažovania o politike, dokonca aj pre tých, ktorí ho odmietali?
Prečo však jasne neodlišovať medzi tými, ktorí boli udržiavateľmi systému a tými ostatnými?
O čo ide, sa najľahšie dá demonštrovať na príklade ekonomickej elity: predsa možnosť privatizovať bola väčšia u tých, ktorí boli na vrchných stupňoch riadenia hospodárstva. Riadiť veľký podnik sa totiž nenaučíte tak, že bude vysedávať v čitárni Univerzitnej knižnice. Musíme však vedieť aj to, že v ekonomickej elite osemdesiatych rokov mali už drvivú prevahu pragmatici, ktorí ideológiu ako takú nebrali na vedomie, resp. brali ju na vedomie len ako súbor prekážok pre uplatnenie ekonomickej racionality. Myslím, že sa dá ukázať, že to bol práve konflikt medzi politickou a hospodárskou sférou, ktorý vari najviac prispel k rozpadu starého režimu …
Ste malá krajina, je zrejmé, že počet ľudí pre riadiace funkcie je obmedzený, nemáte niekoľko záložných elít, to nakoniec vysvetľuje mnohé, čo sa v tejto krajine udialo. Nakoniec tu existujú aj personálne väzby, tie sa nedajú škrtnúť.
Na Slovensku je niekoľko veľkých industriálnych komplexov, väčšina predstaviteľov vrcholového manažmentu sa vzájomne dobre pozná a preto často, i keď nie vždy vedome, akoby koordinovali svoje konanie.
Tu je iná situácia ako v západných krajinách, kde dnes už nemôžeme hovoriť o tom, že zamestnávatelia by mali „jeden“ záujem. Skôr vidíme, ako sa záujmy jednotlivých skupín rozchádzajú a vyvažujú. Vytvára sa tak istý systém rovnováhy a kontroly v rámci ekonomiky samej.
Zdá sa, že na Slovensku je ekonomická moc koncentrovaná v rukách relatívne malej skupiny, čo stavia politické strany, ale napr. aj mediálnu sféru, do veľmi nepríjemnej situácie.
Reálna politika v strednej Európe je často prekrývaná prázdnymi heslami, nehovorí sa príliš o realite, nehovorí sa o tom, čo by sa malo robiť. Veď ani súčasná slovenská realita asi nebude len o hodnotách, o sociálnej demokracii. To je len jeden, i keď veľmi dôležitý motív. Zrejme ide o komplex problémov súvisiacich s ekonomikou. Dnes si však uvedomujeme, že diskusie o inštitúciách sú oveľa dôležitejšie ako diskusie o hodnotách. Veď vidíme, ako napr. menová únia určuje nové možnosti a nové limity pre konanie ekonomických subjektov. Ani pre Slovensko určite najdôležitejšou vecou nie je hovoriť o sociálnej demokracii, tým najdôležitejším je vstup do Európskej únie. Vyžaduje si to istú dynamiku, má to svoju logiku, nevyhnutnosťou je koordinácia úsilia ekonomickej a politickej elity. To je asi oveľa dôležitejšie ako bojovať proti iným stranám, s ktorými ste v koalícii. Vyžaduje sa od politickej triedy mnoho intelektuálnej disciplíny. To je ale problém politikov vo všeobecnosti.
Možno táto výzva k politickej disciplíne by mohla byť jadrom posolstva západoeurópskych sociálnych demokratov ľavicovo orientovaným stranám v strednej Európe.
Sklon preceňovať diskusie o ideológiách je zrejme jedným z dedičstiev komunizmu. To znamená, že v skutočnosti ste sa ešte tohto dedičstva nezbavili. Veď predsa jedným z problémov bývalého komunistického sveta bolo, že na jednej strane boli veľké heslá a na druhej strane bol reálny život, ktorý bol celkom iný. Ideológia bola niečo ako potemkinovská fasáda, za ňou sa odohrávali mocenské zápasy. Zdá sa mi, že tento typ politickej kultúry prežíva dodnes, zmenila sa len rétorika. Opäť je tu priepasť medzi rétorikou a reálnym životom, reálnymi dilemami, o ktorých treba hovoriť s voličmi. To je aj jeden z problémov západných sociálnych demokratov: ako sa vysporiadať s nepopulárnosťou. Treba si uvedomiť, že každá zmena je pre ľudí problém. V psychologickom zmysle ľudia väčšinou nechcú zmenu. V súčasnosti prežívame, aj v dôsledku globalizácie, obdobie urýchlených zmien. Tieto zmeny voliči chápu ako ohrozenie, takto ich dokonca chápe aj mladšia generácia. Politika je dnes o mnohých nepríjemných veciach. Ľahko sa hovorí o hodnotách, solidarite , rovnosti, skutočná politika je však o niečom inom.
A o čom vlastne dnes politika je?
Stará predstava o politike bola asi taká, že politik má istý program, ten sa snaží realizovať vo viacmenej statickej spoločnosti. No politika sa zmenila, už nie je o tom, ako „zhora“ reformovať skutočnosť, iniciovať zmeny v súlade s istými hodnotami. Médiom zmien dnes už nie je politika, ale spoločnosť, kultúra, ekonomika. Reaguje na ne, usiluje sa ich využívať tak, aby sa udržala civilizovaná spoločnosť. Politici sú dnes akoby v „oku uragánu“, ich úlohou je zmeny skôr „moderovať“, nie „riadiť“. Sme svedkami radikálnej zmeny v ponímaní politiky. Politika je v komplikovanej postmodernej spoločnosti niečím iným, ako bola ešte pred dvomi desaťročiami. Dokonca aj v Holandsku majú ľudia ťažkosti v pochopení týchto zmien.
Existujú teda vôbec nejaké podobnosti medzi politikou v strednej Európe a politikou v krajinách západnej Európy?
Existuje oveľa viac podobností medzi západnou Európou a vašimi krajinami, než by sme si mohli myslieť. Veď dnes bežný občan vo Veľkej Británii alebo v Nemecku žije v práve tak neistej situácii, ako občan Slovenska. Samozrejme, že sú tu rozdiely, tu je to horšie. V obidvoch častiach Európy však pominuli časy, keď bola možnosť „realizovať“ programy. Je celkom možné, že v krajinách strednej Európy stojíte pred ťažšou úlohou, ešte len musíte vytvoriť systém, ktorý sa dokáže prispôsobiť novým trendom. To je mimoriadne náročná úloha tak pre politickú triedu, ako aj pre spoločnosť. Viem si predstaviť, pod akým tlakom žijú krajiny, ako je Slovensko.
Sme zvyknutí na zmeny…
Možno ste mentálne odolnejší, ako obyvatelia západnej Európy.
Myslím, že je dôležité zdôrazniť väzbu súčasnej sociálnej demokracie na dedičstvo liberalizmu. Byť dnes v strednej Európe proti liberalizmu vlastne znamená byť proti reformám, proti transformácii, proti vytvoreniu strednej triedy.
Nie je to vždy tak. Predsa si len nemožno myslieť, že liberáli by mali monopol na modernú racionalitu. Predstavitelia liberálnych strán tiež nevedia, ako veľké heslá previesť do každodennej politiky.
Zmena sociálnodemokratického zmýšľania sa typicky prejavuje novým postojom k nezamestnanosti: ide o to, ako ľudí pripraviť na to, aby boli schopní využívať možnosti, ktoré trh pracovnej sily poskytuje. Podobným spôsobom sa začínajú lídri západoeurópskych sociálnych demokracií pozerať i na problémy krajín v Afrike alebo v Latinskej Amerike. Ide o to pomáhať im tak, aby si vedeli pomôcť sami. Rozšírenie Európskej únie nie je už o podpore, alebo o štrukturálnych fondoch, ale o rozvoji kompetencií. Je v tom i trochu egoizmu jednotlivých štátov EÚ, je v tom však i realistickejší spôsob myslenia.
Čo však dnes znamená národný záujem štátov EÚ?
Neraz dnes ide aj o to, ako dostať z Bruselu peniaze späť. Napr. Nemci si myslia, že platia príliš veľa, že distribúcia peňazí z jednotlivých fondov sa neodohráva férovo. O takomto „účtovníckom“ pohľade na EÚ sa veľa diskutuje i v jednotlivých politických stranách, aj keď všetci vedia, že nestabilná stredná a východná Európa bude dlhodobo stáť oveľa viac peňazí, ako keď tieto krajiny budú členmi EÚ. Čisto „účtovnícky“ pohľad na otázky integrácie je teda dosť obmedzený. Je to však dosť častý spôsob myslenia, dokonca aj v politickej špičke. Dnes sa však už ťažko rozlišuje medzi záujmom jednotlivých krajín a záujmami EÚ. Inštitúcie majú svoje dôsledky – zavedenie euro zásadne mení situáciu.
S hosťom SLOVA sa zhováral FRANTIŠEK NOVOSÁD
