 Ján Tazberík (1950), rodák z Rimavskej Soboty, debutoval básnickou zbierkou Pramene svetla (1977), po nej vydal zbierky Rozpätie jasu (1983), Interpunkcia svetla (1990). Spolu s V. Brožíkom napísal monografiu Dialektika umeleckej kultúry (1988). Recenzentsky komentuje súčasnú slovenskú literatúru.
Zbierka Spod hladiny kameňa, kolekcia premyslenej a „premýšľavej“ vyzretej lyriky, je rozdelená do troch organických celkov, nazvaných Hádanka kremeňa nemá riešenie, Smrť sú malé nespavosti a Quaestiones disputatae de anima. Autor sa tu predstavuje ako zrelý muž, estét, veriaci a vážiaci si slovo, reč a jazyk. Vo veršoch cítiť plynutie času – ľudského, ktorý nie vždy koliduje s tým „vonkajším“. Zbierka básní je nasýtená človekom, ľudským dychom a napriek vedomiu smrti predovšetkým životom. |
Kameň
Myslíš, že ti môžem hovoriť o mojom kameni,
o tom, ako si tam zakliata
(v oneskorenom šume rozprávky, bielej
spomienky)? Ako keď biely kôň
– s bielym vápnom v srdci – mizne v hmle,
teplej mydlovej bubline
pamäti?
A neviem, či nastal ten pravý čas
robiť gestá s iskrou
stekajúcou po kameni.
Si, pravdaže, mierne inak, kvapka po kvapke,
vytetovaná do pamäti
ako kamenné hodvábne krídlo
tieňa a potom zakuklená do tej iskry,
do lesklej kamennej kože,
až sa oko o ňu popáli.
Myslíš, že môžem hovoriť o tebe inak
za bielou zátokou kameňa,
na pohyblivom účte spomienky?
Ty, tečúca živica pamäti,
kameň tam v prasklinách nehustne,
nevie sa zajazviť.
* * *
Voda v potoku okolo kameňov
je pohyblivá, mäkká, niektoré detaily
sú ešte presnejšie
Ale ak bežím cez potok, bežím po kameňoch.
Po pevnom podlaží.
Tak starnem –
pevného podlažia pod nohami nie je nikdy dosť.
A keď mi bude stačiť len voda, vybehnem z tela
a nohy vymením za vodné kvety.
Žula
Je to len spomienka
alebo čosi ťažšie ako žula? Čosi
banálne
alebo plné ťažkej čiernej soli?
Abstrakcia?
Alebo niečo konkrétne z kameňa? – Neviem
si spomenúť.
Žula je prelomená.
Nespavosť
1.
Téza, antitéza
Viem jedno príslovie, povie básnik, ak umriem,
nezaspím –
nespavosť skladá sa z malých smrtí.
A ktosi mu oponuje – len smrť skladá sa
z malých
nespavostí.
2.
Inými slovami
A možno je to nespavosť, píšem vám, ako
biela nočná hrdlička
pod neznámou polnočnou tvárou s vytrhaným
mäsom
(čo za vtáky zobú hodváb z jej hrude?).
A kým spoznám, o čom je reč,
rozbubnuje to kosteným krídlom na mojej
hlave,
hrdlička:
jedno oko zažmúrené,
druhé začiernené –
a za prebalmi spánku
jej hrkútajúce tretie oko
na mňa mieri:
v posmrtnej nespavosti básne,
v jej explózii na papieri:
ak ma už nevidno v tme,
ak som až ta skromne tichý,
hrdlička,
krídlom mi zasklievaš
pery,
šrapnelom oka
trháš ma na papieri.
Za Miroslavom Válkom
Keď horí plameň sviečky,
a nehovorí
„pane“ a nepovie, kam v pamäti ukryjeme
mŕtvolu včerajšieho dňa,
potom plameň špicľuje, je v súboroch mojej
kože v dymiacom jazyku.
Jazvece,
tigre, líšky pamäti,
urobte priznanie! To, čo vravím,
nie je sľub. Volajte do mäsa ohňa,
do kolabujúceho terénu kože! Mĺkvi
policajti ohňa, svoju gigabitovú
hlavu ako slovo prepúšťam
na slobodu pomedzi riadky. Neboj sa,
malý kolibrík dymu, takýto život je iba let
od jednej k druhej strane klietky. Nevrav,
či tušíš moje ruky po latke spálené
vo veršoch, moje nohy a plecia plné popola.
Nič si nepamätáš a všetkému
musíš uveriť, pokým horí plameň sviečky.
Pozor, tu v básni sú iní sliediči!
Sylogizmus kameňa: ruženín
Nelámte moju vieru, lebo ak je pravda, že ten kameň
na stole je okrúhly a ružový, potom by mal byť aj
priestor, ktorý sa kotúľa okolo kameňa a obtiera sa okolo
obrusa k nohe stola, od steny k stene, odtiaľto kdesi tam
a kdesi sem, tiahne sa naprieč povetrím izby ako kamenné
pavúčie vlákno, ružové a lepkavé. No ak to tak nejde a to
ostatné, ustlané v pomalých kamenných kruhoch, je len
zadúšajúce sa prázdno, alebo iná bájka, mám svoju vieru.
A je jedno, či na, robotný ružový pavúk, vyhrabávam sa
z kameňa, alebo kameň ma do seba zakopáva, okrúhly
a ružový.
