Súčasní používatelia jazyka reagujú na problematiku jazykovej kultúry neraz protichodne. Na jednej strane sú tí, ktorí ignorujú odporúčania jazykovedcov, resp. stavajú sa polemicky ku všetkým hlasom upozorňujúcim na nekultúrnosť vo verejných prejavoch. Na druhej strane sú používatelia jazyka, ktorí pri sledovaní príspevkov venovaných tejto téme poukazujú na čoraz viac klesajúcu úroveň jazykovej kultúry. Často zaznievajú aj kritické hlasy o neuspokojivom stave v jazykovej výchove v školskom vzdelávaní – na základných, stredných i vysokých školách. Pritom v školskom prostredí sa žiaci stretávajú s najprepracovanejšou formou národného jazyka, a to so spisovnou slovenčinou. Často sa konštatuje, že absolventi škôl primerane neovládajú spisovnú slovenčinu slovom ani písmom. Toto konštatovanie je potrebné vnímať širšie, lebo súvisí so všetkými účastníkmi komunikácie, a to tak v školskom, ako aj v inom verejnom prostredí.
Škola, žiaci a verejné jazykové prejavy
Jazykovú kultúru v školských podmienkach ovplyvňuje aj celková kultúrna úroveň spoločnosti, ktorá by mala podnecovať používateľa spisovného jazyka k zvyšovaniu kultúry rečového dorozumievania, predovšetkým vo verejnom prostredí. Súčasný stav verejných jazykových prejavov z hľadiska dodržiavania požiadaviek na jazykovú kultúru však viacerí jazykovedci, ale i spisovatelia, publicisti, predstavitelia inteligencie, no aj širšia verejnosť charakterizuje ako neuspokojivý. Požiadavka učebnej osnovy „naučiť žiakov používať prostriedky spisovného jazyka“ sa dostáva do konfrontácie s mnohými verejnými prejavmi, ktoré nezodpovedajú kritériám kladeným na jazykovú kultúru, na verejnú komunikáciu v spisovnom jazyku. Jazykové nedostatky sa vyskytujú aj v prejavoch verejných činiteľov, jazykové chyby možno nájsť aj v písaných textoch periodickej či neperiodickej tlače, v odbornej, popularizačnej a umeleckej literatúre, ale aj v rozličných tlačivách, formulároch, oznamoch a pod. Tieto skutočnosti výrazne ovplyvňujú najmä školopovinnú mládež. Tým sa marí úsilie svedomitých učiteľov slovenského jazyka v poznávaní a osvojovaní si normy spisovného jazyka. Tento aktuálny problém jazykovej kultúry je predmetom rôznych, neraz aj protichodných názorov.
Pedagóg ako vzor jazykového správania
V pluralite týchto názorov je podľa učiteľov slovenského jazyka ťažké sa orientovať. Preto už v príprave budúcich učiteľov sa žiada jazykovej kultúre venovať náležitú pozornosť. Veď práve od pedagóga sa očakáva, že ako kultivovaný používateľ spisovného jazyka je nielen náležite odborne pripravený, ale ako vzor kultivovaného jazykového správania bude schopný kvalifikovane javy spojené s jazykovou kultúrou vysvetľovať a usmerňovať žiakov a študentov od osvojovania zvukovej a pravopisnej normy až k lexikálnym, morfologickým a syntaktickým normám. Žiakov treba viesť aj k tomu, aby si overovali platnosť jazykových pravidiel pri praktickom používaní jazyka rozborom textov z beletrie. Dôležitou zložkou jazykovej kultúry je i pravidelné čítanie literárnych diel klasikov literatúry, ako aj odporúčaných súčasných autorov. Upevňuje sa tým jazykové povedomie žiakov, ako aj znalosť spisovnej normy. Takto učiteľ pestuje aj prirodzenú lásku a úctu k materinskému jazyku, ktorá vychádza z hlbokého poznania jazyka, jeho vlastností, zásad jazykovej kultúry a je neoddeliteľnou súčasťou vlastenectva.
Vo vzťahu k jazykovej kultúre má pôsobenie učiteľa slovenského jazyka nezastupiteľné miesto, lebo už svojím kultivovaným jazykovým prejavom výrazným spôsobom rozvíja jazykovú kultúru žiakov. Jeho základnou pracovnou náplňou na vyučovacích hodinách slovenského jazyka je naučiť žiakov vyjadrovať sa výstižne a jazykovo správne v spisovnom jazyku a vypestovať návyk aj na jeho používanie vo verejnom živote. Aj z pohľadu žiakov základných škôl a študentov stredných škôl je prejav učiteľa slovenského jazyka a literatúry považovaný za kultivovaný v porovnaní s vyučujúcimi iných predmetov. Systematické a cieľavedomé pôsobenie na jazykové správanie žiakov je však potrebné i zo strany učiteľov ostatných učebných predmetov na základných a stredných školách. Malo by ísť o spoločné úsilie jazykovým vzdelávaním rozvíjať jazykové správanie školopovinnej mládeže. Vo všetkých vyučovacích predmetoch jestvuje priestor na zmysluplnú činnosť pre rozvíjanie slovenského jazyka. V záujme kultivovania slovenčiny v školskom vzdelávaní je potrebná symbióza pôsobenia všetkých učiteľov v jazykovom vzdelávaní žiakov základných a študentov stredných škôl. Každý pedagóg svojím jazykovým vyjadrovaním priamo alebo nepriamo vplýva na jazykové prejavy žiakov.
Všetci učitelia – nielen slovenčinári
Základným predpokladom kultivovaného používania spisovného jazyka je dodržiavanie kodifikovanej normy. V tomto smere je potrebné stále sa usilovať o zapojenie jazykového vzdelávania do celkového školského prostredia, kde sa stretávajú všetky druhy komunikácie – oficiálna, polooficiálna aj neoficiálna. V záujme toho by mali všetci učitelia v edukačnom procese zvyšovať u žiakov záujem o jazykovú kultúru. Ako ukázali viaceré prieskumy, už žiaci na základných školách a tiež študenti stredných škôl vnímajú jazykovú kultúru ako niečo dôležité pre individuálny a spoločenský úspech jednotlivca v spoločnosti. Z prieskumov tiež vyplynulo, že učitelia – neslovenčinári – sú schopní vo svojom odbore prijímať nové poznatky. V oblasti jazykovej kultúry a kultúry prejavu však neraz zotrvávajú pri vlastných zaužívaných jazykových stereotypoch a nie sú ochotní meniť svoje návyky v oblasti kultúry jazyka. Pritom za účinnej spolupráce s učiteľmi slovenského jazyka by sa ich jazykové správanie mohlo v jednotlivostiach kultivovať. Z doterajších výskumov vyplýva, že najviac jazykových nedostatkov v prejave učiteľov je v lexike. Dochádza však veľakrát aj k tomu, že učitelia prispôsobujú svoj jazykový prejav vyjadrovaniu študentov, napr. používaním výrazov ako kúúl, super, v pohode a pod. Z analýz hovorených prejavov u učiteľov iných vyučovacích predmetov sa zistili chyby tohto druhu: vysoká frekvencia nadbytočných slov, napr. proste, samozrejme, viac-menej, chcem povedať a pod. Spisovnosť sa najviac narušuje nesprávnym slovosledom vo vetnej výstavbe. V učiteľovej reči sa občas nerešpektuje gramatická zhoda (napr. keď sa v ďalšej vete zabudne, ktorý výraz je podmetom). Z morfologického hľadiska sa občas vyskytujú nesprávne tvary podstatných mien a čísloviek.
Hlavné prehrešky a chyby žiakov a študentov
Na základe viacerých výskumov, ako aj z bežnej skúsenosti možno konkrétne uviesť najmä tieto prehrešky v jazykových prejavoch stredoškolskej, ale aj vysokoškolskej mládeže voči základným normám spisovnej slovenčiny:
Najčastejšie chyby sú v celkovej modulácii rečového prejavu – intenzita, tempo, melódia reči, dôraz, pauza a rytmus reči. Príliš rýchle tempo reči spôsobuje takmer u všetkých používateľov jazyka nedôslednú artikuláciu (nedopovedané hlásky, zhluk slov a viet do veľmi dlhých celkov). Nedbalá artikulácia spôsobuje nezrozumiteľnosť obsahu jazykového prejavu. Bežným nedostatkom v prejavoch žiakov je aj nesprávna melódia reči, najmä využívanie stúpavej melódie v oznamovacích vetách (problémy s aktuálnym vetným členením). Často v žiackych prejavoch dochádza aj k chybnej realizácii zložených priraďovacích a podraďovacích súvetí, keď sa pred spojkou alebo nutnou pauzou uplatní klesavá melódia. Pritom vetná melódia a správny dôraz sú citlivými prvkami štylizácie. Medzi ďalšie nedostatky možno zaradiť nesprávne využívanie intonácie, chybný slovosled, monotónny, nevýrazný prejav, zlá modulácia hlasu a pod. Pri nesprávnej výslovnosti sú to predovšetkým nerešpektovanie mäkkého ľ, chyby v spodobovaní, vo výslovnosti zdvojených spoluhlások, cudzích slov a prehlasovaného ä. Veľmi častým prehreškom v ústnom prejave je nerešpektovanie pravidiel znelostnej asimilácie pri slovách sme, so mnou, výslovnosť prípony -ov v slovách bratov, chlapov a pod.
K ďalším nedostatkom v uplatňovaní spisovnej slovenčiny v školskom vzdelávaní patrí aj nesprávne používanie koncoviek, nesprávne ohýbanie slovných druhov (dve medaile, dva kapre, dva kotle, v Juri a pod.), nesprávne tvary slovies pri vykaní: bola by ste taká láskavá, bol by ste taký dobrý a pod. V konverzácii sa uprednostňuje viac expresívnych výrazov ako neutrálnych, zvyšuje sa frekvencia používania zámen. Ide o javy, ktoré znižujú úroveň prejavu z hľadiska jazykovej kultúry.
Školský variant bežnej komunikácie
Aj pri pretrvávaní nedostatkov v ústnom a písomnom prejave žiakov a študentov niektoré výskumy preukazujú, že mladí používatelia jazyka si uvedomujú národno-reprezentatívnu funkciu jazyka a jeho cieľavedomého pestovania v oblasti vedeckého výskumu, opisu, normovania a kodifikácie. Spisovné vyjadrovanie žiaci chápu ako charakterizačný znak jednotlivca, prejav jeho inteligencie a vzdelanosti. Vo vyjadrovaní detí a mládeže podliehajúcej povinnej školskej dochádzke sa aj s prehreškami voči spisovnej slovenčine exponuje predovšetkým tzv. školský variant bežnej spontánnej komunikácie. Školopovinní používatelia jazyka vo výchovno-vzdelávacom procese pochopiteľne využívajú aj prvky z teritoriálne, sociálne a funkčne diferencovaných útvarov národného jazyka. V jazykovom vyjadrovaní mladého človeka sa popri rodinnom prostredí odrážajú aj jeho adaptačné schopnosti, osobnostné vlastnosti a charakter. Aj tieto faktory sa podieľajú na vyjadrovaní (ústnom i písomnom) žiakov a študentov a ovplyvňujú celkovú úroveň jazykovej kultúry v školskom prostredí. Typickým príznakom jazykového prejavu žiakov je záľuba v častých zmenách, v hre so slovami a túžba po niečom novom, originálnom. Žiaci radi vymýšľajú nové slová, menia zaužívané, skracujú a pretvárajú si ich tak podľa svojich nápadov. Neraz preberajú zo všeobecnej roviny slovnej zásoby tie prvky, ktoré pokladajú za špecificky svoje a využívajú aj synonymiu slovnej zásoby súčasnej slovenčiny. Používajú univerbizáciu a svoje prejavy štylizujú do takej podoby, aby boli čo najrýchlejšie a výslovnostne najúspornejšie. Takéto prvky však majú jednoznačne hovorový charakter.
Pre študentov je príznačný najmä slang, ktorým sa usilujú o výraznejšie odlíšenie sa od iných vekových vrstiev. Študentský slang sa vyznačuje veľkou pestrosťou, originálnosťou, kreatívnosťou a nápaditosťou. Umožňuje študentom vyjadrovať sa jednoducho, jasne, výstižne a odlišne od sveta dospelých.
Expanzia anglických slov a internet
Jazykové prejavy súčasnej školopovinnej mládeže sú v značnej miere ovplyvnené expanziou anglických slov, ktoré sa stávajú bežnou súčasťou hovorových prejavov mladých ľudí. Používanie takýchto cudzích slov, najmä anglických, ale i nemeckých, prevláda najmä v bežných hovorených prejavoch, ale preniká aj do oficiálnej školskej komunikácie. V niektorých prípadoch ich študenti využívajú častejšie ako jestvujúce domáce pomenovania. Pritom sa prikláňajú k využívaniu cudzích slov aj v písanej podobe a vytvárajú vlastné mená podľa anglických gramatických vzorov.
Prax ukazuje, že mladí ľudia si úplne neuvedomujú spoločenskú nevhodnosť vyjadrovania, v ktorom ani tak nejde o presilu slangového vyjadrovania, ale skôr o jazykové prostriedky z pólu negatívnej expresivity (vulgarizmy), pričom zväčša zabúdajú na ich sémantiku. V školskej jazykovej výchove je preto potrebné zamerať sa na upevňovanie jazykového povedomia a na jeho kultivovanie funkčným využitím noriem všetkých útvarov národného jazyka pri tvorbe konkrétneho prejavu. Škola by sa mala viac zamerať na metodiku výstavby textu. V súvislosti s kultúrou prejavu (ústneho i písomného) sa žiada viac pozornosti venovať aj syntaktickej výstavbe. Nezabúdať, že slovosledom možno doladiť aj sémantiku výpovede. Jazyková výchova sa zameriava predovšetkým na normatívne hľadisko, avšak menej sa v nej prihliada na tvorivú aktivitu študenta ako používateľa jazyka. Pre jazykovú kultúru v školskej
Nový typ komunikácie pre školskú mládež predstavuje internet ako výrazný faktor ovplyvňujúci jej spôsob vyjadrovania nielen v školskom, ale aj v súkromnom prostredí. Ide najmä o texty vznikajúce v osobnej internetovej komunikácii. Tu často podliehajú miestami veľmi slobodnej diskusii o rôznych osobných, ale tiež školských a spoločenských problémoch. Väčšina internetových textov, podobne ako komunikácia typu SMS, pôsobí akoby išlo o ústne nepripravené prejavy, o ústny hovorový prejav (rýchla časová následnosť) alebo o spontánne dialogické repliky. Odráža sa to hlavne v lexike (familiárnosť a s tým súvisiaca neoficiálnosť), v štylistike a v syntaxi (nesprávny slovosled, rozbitá štylizácia) a v morfológii (nesprávne tvary).
Rečová komunikácia, prepínanie rečového kódu
Na základných i stredných školách sa venovala a stále sa venuje väčšia pozornosť pravopisu, gramatike a už menej pozornosti sa venuje štylistike. Ešte stále prevláda tendencia vyššie hodnotiť žiaka, ak vie vymenovať znelé spoluhlásky, prípadne vybrané slová po b, ako vedieť povedať zmysluplnú vetu. Okrem toho v školskom vyučovaní prevláda písomný prejav. Pritom základom výučby slovenského jazyka najmä v stredoškolskom vzdelávaní by mala byť rečová komunikácia, ktorá má oporu v jazykovom systéme. Preto prebiehajúca školská reforma v základných školských dokumentoch i v odbornej metodickej literatúre má za cieľ naučiť žiakov primerane ich veku kultúrne sa vyjadrovať ústne i písomne. Podľa stanovených požiadaviek sa má žiak naučiť vyjadrovať sa ústnou i písomnou formou tak, aby zvládol rôzne komunikačné situácie a rešpektoval všetky normy spisovného jazyka. Školský systém jazykového vzdelávania si takto určil úlohu vypestovať u žiakov komunikačné kompetencie odvodené z procesov rečovej činnosti a z výsledku týchto procesov, z hotových textov.
V súčasnosti čoraz častejšie dochádza k miešaniu uzuálnych a kodifikovaných prvkov, k čomu je nevyhnutné zaujať vyvážené stanovisko zo strany učiteľa. Učiteľ má síce viesť žiakov k používaniu spisovných výrazov, ale zároveň je potrebné uvedomiť si aj existenciu ostatných foriem národného jazyka, ktoré sa realizujú hlavne mimo vyučovania v neoficiálnej komunikácii. Žiaci by mali vedieť prepínať jazykový kód – uplatňovať plynulý, bezproblémový prechod z jazyka logiky do jazyka poézie, z jazyka rodiny ako aj ulice do jazyka školy s ohľadom na zmenu komunikačnej situácie. Práve toto sa stáva súčasťou komunikačnej a jazykovej kompetencie žiaka aj v zmysle nových pedagogických dokumentov prijatých po schválení školského zákona v roku 2008. Funkčné prepínanie jazykového kódu znamená, že žiak vo verejnom prejave rešpektuje spisovnú normu, pričom v iných sociálnych prostrediach môže uplatňovať aj nespisovné, hovorové prvky národného jazyka. V školskej praxi je dôležité zásadne používať kodifikovanú normu a pritom akceptovať funkčné využívanie prvkov z jazykového úzu.
Tento spôsob pripúšťajú nielen lingvisti, ktorí zdôrazňujú pri skúmaní jazyka predovšetkým jeho funkčnosť, normatívnosť a pragmatickosť, ale odporúčajú ho aj psychológovia a pedagógovia, lebo súčasná komunikačná prax oslabuje tradičný pohľad na posudzovanie kvality výrazu a jazykovej kultúry (hodnotenie prejavov len v rovine spisovnosť – nespisovnosť). V súvislosti s preferovaním komunikačného vyučovania, ktoré má rozvíjať u žiakov schopnosť pohotovo používať jazykové, parajazykové a extrajazykové vyjadrovacie prostriedky v rôznych komunikačných situáciách, nové pedagogické dokumenty zdôrazňujú popri poznaní spisovného jazyka, jeho štýlového rozvrstvenia uvedomenie si aj iných foriem národného jazyka, napr. nárečí. Cieľom je naučiť žiakov, aby vedeli štýl vyjadrovania, ktorý je integračným princípom výstavby prejavu, prispôsobiť charakteru komunikačnej situácie, aby získali schopnosť prepínať jednotlivé jazykové kódy. Z uvedeného vyplýva, že pri vyučovaní slovenského jazyka treba neustále sledovať, diagnostikovať a hodnotiť nielen vedomosti (poznanie) a zručnosti, ale najmä celkovú úroveň jazykového prejavu žiaka. Je to nevyhnutné z hľadiska rozvíjania jeho osobnosti prostredníctvom zvyšovania jazykovej kultúry.
Použitá literatúra:
DOLNÍK, Juraj. 2000. Učiteľ a jazyková kultúra. Banská Bystrica : Metodické centrum, 2000. 51 s. ISBN 80-8041-308-8.
FINDRA, Ján. 2009. Jazyk v kontextoch a v textoch. 1. vyd. Banská Bystrica : Fakulta humanitných vied UMB, 2009. 317 s. ISBN 978-808-8083-924
KAČALA, Ján. 2001. Spisovná slovenčina v 20. storočí. Bratislava : Veda, 2001. ISBN 802240666X
LOMENČÍK, Július. 2010. Jazyková kultúra vo výučbe slovenského jazyka (parciálne pohľady). In: Zborník Matice slovenskej : JAZYKOVEDA [1] / vedecký redaktor prof. PhDr. Ján Kačala, DrSc., zostavovatelia prof. PhDr. Ján Kačala, DrSc. a prof. PhDr. Imrich Sedlák, CSc. Roč. 1 (2010). – Martin: Národný inštitút slovenského jazyka a literatúry Matice slovenskej vo Vydavateľstve MS, 2010. – ISBN 978-80-7090-963-8. – S. 161 –166.
Medzititulky Slovo
Ilustračná snímka Dušan Gerec
