MESIACE, ROKY, DESAŤROČIA
Ralf Dahrendorf, jeden z najvýznamnejších západoeurópskych sociológov (naozaj ide doslova o západoeurópskeho mysliteľa, pretože ide o Nemca, ktorý žije a pôsobí vo Veľkej Británii), na začiatku 90. rokov povedal o vyhliadkach stredoeurópskych spoločností na úspešné vyrovnanie sa s krajinami západnej Európy a teda o vyhliadkach úspechu toho, čo sa nazýva odvtedy transformáciou, že politický systém sa dá zmeniť za šesť mesiacov, ekonomika za šesť rokov a občianska spoločnosť za šesťdesiat rokov. Je to známy výrok, a vtedy sa mnohým domácim optimistom zdal príliš pesimistický, najmä jeho druhá a tretia časť; predsa len sme všetci boli presvedčení, že vývojový potenciál stredoeurópskych ekonomík je oveľa väčší a jeho využitie je čisto organizačnou záležitosťou, práve tak ako i možnosti rozvoja toho, čo sociológovia nazývajú občianskou spoločnosťou sa zdali oveľa väčšie, veď bolo na čo nadväzovať, bolo z čoho sa poučiť a bolo aj dosť dobrej vôle, ktorá len čakala na možnosť uplatniť sa.
Keď sa však dnes poobzeráme okolo seba zistíme, že je to keď už nie horšie, tak určite aspoň iné, ako to predpovedali aj tí najpesimistickejší pozorovatelia zvonka. Nejde len o to, že náš sociológ sa zrejme sekol pokiaľ ide o čas potrebný na obnovu politickej a ekonomickej sféry, ale aj o to, že proces transformácie sa asi nebude dať rozdeliť na jednotlivé fázy ako by naznačoval zmienený výrok: ako keby pri vytváraní nového právneho poriadku bola naozaj najprv na rade „politika“, potom „ekonomika“ a nakoniec prichádzala na rad „občianska spoločnosť“.
SÚBEH PROBLÉMOV
Tak vidíme, že vo faktickom živote všetkých stredoeurópskych spoločností všetky tri „fázy“ sa prelínajú a určite sa nikde nedalo povedať, tak teraz je už sféra politiky v poriadku, poďme riešiť problémy ekonomiky, a potom, keď ich vyriešime, budeme sa môcť venovať ekológii, kultúre, občianskym združeniam, alebo tomu, čo klasickí autori (a univerzitní prednášatelia politických vied doteraz) nazývajú občianske cnosti. Ukázalo sa, že tieto veci vzájomne súvisia, a nemôžete mať v poriadku politiku, keď nemáte v poriadku ekonomiku a naopak. Podobne je to i vo vzťahu politiky a občianskej spoločnosti. I tam sa ukazuje množstvo vzájomných podmieneností, ktoré nemožno obísť, a ktoré nemožno nahradiť deklaráciami a silnými alebo peknými slovami. A tým základným, čo všetky tieto tri sféry spája je možnosť spoľahnúť sa na platnosť zákonov a na existenciu istého stupňa dôvery medzi ľuďmi. Pokiaľ niet dôvery a zákona ako základného spojiva väzieb medzi ľuďmi, tak sa postupne začína spoločnosť rozkladať a začína sa obnovovať stav „vojny všetkých proti všetkým“ i keď možno v miernej podobe všeobecnej pasivity a nezáujmu o verejné veci.
ZNOVA JE TO O POLITIKE
Príliš optimistická sa ukázala téza o tom, že politická sféra sa dá dať „do poriadku“ za šesť mesiacov. To, čo sa dialo a deje na Slovensku vo sfére politiky, sa svojimi základnými charakteristikami možno nevymyká „stredoeurópskemu“ priemeru, i keď ani v jednej zo susedných krajín sme sa nestretli s toľkými výkyvmi, ktoré hrozili „vnútornou balkanizáciou“, prekročením síce nikým nevyznačenej, ale všetkými rešpektovanej hranice medzi štandardným a neštandardným riešením základných politických problémov. Súčasťou týchto zvláštností – možno jej predpokladom, možno jej dôsledkom – slovenskej politickej scény je slabá ideová a programová vyhranenosť politických zoskupení, ktoré na nej pôsobia. Aj táto ideová neurčitosť jednotlivých politických zoskupení prispieva k chaotickosti slovenskej politiky. Možno to teraz zveličím, keby však jednej noci zlomyseľný alebo len škodoradostný škriatok vymenil vo vedomí politikov „programové zložky“, resp. stranám ich programy, tak nikto z politikov by to možno ani nezbadal a možno by to nezbadali ani pozorovatelia politického diania. Programy sa nahradili heslami, a aj tie jednoduchými „značkami“ a každodennosť sa prenechala improvizáciám, mediálnym prezentáciám vzájomne nesúvisiacich stanovísk. Samozrejme, možno pochopiť dôvody tejto ideovej neurčitosti: na začiatku to bola novosť situácie, potom HZDS a SNS sa podarilo vnútiť všetkým politickým stranám identifikačnú schému podľa postoja k slovenskej štátnosti a nakoniec sa politický zápas sústredil na problém existencie právneho štátu a základných princípov demokracie. Dnes zasa často počujeme, že v podstate už nemá zmysel rozlišovať medi ľavicou a pravicou, pretože naliehavosť ekonomických a sociálnych problémov dosiahla stupeň, kedy diskutovať o ľavicovosti alebo pravicovosti riešení je márnením času, ide hlavne o to „hasiť“ každodenné problémy. Áno, je to tak, a nikto už nemôže podceňovať naliehavosť problémov, ktorých sústredeným vyjadrením je predovšetkým masová nezamestnanosť v mnohých regiónoch Slovenska. Jej dlhodobé dôsledky si dnes vieme len ťažko predstaviť. Demoralizácia spojená s masovou nezamestnanosťou sa skôr alebo neskôr prejaví v raste politického radikalizmu. Vytvorí sa tak bludný kruh, kde ekonomika bude rozkývavať politiku a politika bude rozkladať ekonomiku.
NEVYHNUTNOSŤ ROZLIŠOVANIA
Politické strany by sme mali spoznávať podľa ich programov, a podľa toho, s akou rozhodnosťou tieto programy, pokiaľ im k tomu voliči dali príležitosť, realizujú. Za programom by potom mala stáť skupina dôveryhodných ľudí, ktorí sú schopní programy previesť do roviny konkrétnych politických rozhodnutí. Nepochybujem o tom, že dnes v slovenskej politike je mnoho schopných ľudí, ťažko však nájsť skupinu, ktorá by sledovala niečo čo by sa dalo nazvať program. To, čoho sme svedkami tak v parlamente ako aj vo vláde je skôr sled improvizácií a niekedy máme dojem, že aj predstavitelia dnes vládnych politických strán nemajú na dôležité otázky vývoja ekonomiky nijaký ustálený názor. Iste, možno povedať, že je to dôsledok situácie: boli prekvapení naliehavosťou problémov, neporiadkom, rozsahom korupcie. To však je len jedna stránka veci, dôležitá, možno však nie tá najdôležitejšia. Improvizácie sú aj dôsledkom slabej väzby medzi programom politických zoskupení a ich konkrétnym politickým konaním, konkrétnymi rozhodnutiami.
