Ponuka je široká, akurát niet koho voliť (2)

Aká je cena za kortešačky?

„Vlády dnes pripomínajú muchy, ktoré sa chytili do jemnej siete trhu a voliči vnímajú ich bezmocnosť. Cítia, že politici majú zviazané ruky a že ich sľuby vyznievajú stále častejšie naprázdno. Ľudia vidia, že politici tancujú stále častejšie podľa toho, ako korporácie pískajú. Uvedomujú si, že rétorika politických reprezentantov sa neprenáša do reality a tušia, že politici v mnohých prípadoch uzavreli s biznisom tajný pakt. A preto sa začínajú od politiky odvracať,“ píše expertka na ekonomickú globalizáciu Noreena Hertzová.

Okrem dostatku peňazí pre politickú stranu rozhoduje o jej úspechu aj to, či má na svojej strane rozhodujúce médiá (opäť vlastnené obchodnými skupinami). K trom pilierom demokratickej spoločnosti, za ktoré sa tradične považujú moc legislatívna, výkonná a súdna, sa totiž v modernej dobe priradila aj moc štvrtá – mediálna.Mala by kontrolovať tie tri predchádzajúce. „Medzi politickou mocou a dominantnými médiami sú však dnes také prepojenia, že občania pochybujú, či si štvrtá moc ešte plní svoju kritickú funkciu,“ tvrdí Ignatio Ramonet v publikácii Tyrania médií. „Okrem toho, aby sme mohli hovoriť o štvrtej moci, museli by existovať tri predchádzajúce. V skutočnosti je dnes prvou mocou zjavne ekonómia. Druhou mocou, ktorá je podľa všetkého veľmi pevne spletená s prvou je určite mediálna moc – nástroj  ovplyvňovania, akcie i nesporných rozhodnutí, takže politická moc prichádza až na treťom mieste.“

Úsmev ako zbraň

O tom, že peniaze a médiá rozhodujú do značnej miery o výsledku volieb, jestvuje dostatok dôkazov. Určitým obraz o mediálnom vplyve môže poskytnúť aj moja malá analýza fotografií Roberta Fica a Ivety Radičovej na internete.

Bývalého premiéra Fica médiá prezentovali ako toho, kto s nimi nevychádza a novinárov neznáša. Keď zadáte do vyhľadávača Google heslo „fotografia Robert Fico“ a posúdite fotky na prvých piatich stranách (v drvivej miere pochádzajúce zo slovenských médií), zistíte, že 116 Ficových fotografií je namosúrených, vyškerených či inak posmešných a len 21 fotiek je normálnych – civilných, usmievavých. To znamená, že 84,05 percenta fotografií pôsobí na ľudí negatívne.

Ak si vyhľadáte heslo „fotografia Iveta Radičová“, na prvých piatich stranách nájdete 122 civilných, usmievavých, normálnych fotografií a len sedem takých, ktoré by bolo možné označiť ako nelichotivé. Teda 94,57 percenta Radičovej fotografií pôsobí na človeka pozitívne. Viem, že posúdenie fotografií je subjektívne, no aj keby malo moje posudzovanie desaťpercentnú chybovosť, stále by tu proti sebe stálo 74 percent Ficových zlostných fotografií a 84 percent Radičovej usmievavých portrétov.

Schválne som sa zaoberal úsmevom politikov, a nie ich stanoviskami, činmi a prešľapmi. Úsmev je totiž apolitický. Robert Fico nie je z Marsu a ako každý človek plače, zlostí sa a – čuduj sa svete – aj sa usmieva. Je to teda náhoda, že percentuálne to so zverejnenými úsmevmi vyšlo tak, ako som opísal?

Kozmetika je ideológiou dneška

Bývalý americký prezident Richard Nixon raz vyhlásil, že prehral voľby len preto, že ho zradili maskéri. Senátorovi Edwardovi Kennedymu poradil, ako sa uchádzať o prezidentské kreslo: schudnúť desať kilogramov. Mediálny teoretik Neil Postman píše: „Ústava sa o tom síce nezmieňuje, ale zdá sa, že tučkovia sú dnes z kandidatúr na vysoké politické funkcie vylúčení. Plešatí možno tiež. A celkom určité tí, ktorých vzhľad nemôže výrazne vylepšiť kozmetické umenie.“ Podľa Postmana sme sa možno dostali k bodu, keď kozmetika nahradila ideológiu ako odbornosť, ktorú musí politik kompetentne ovládať.

Ak sa dnes voliči rozhodujú stále viac na základe usmievavých či zlostných fotografií, darovaných zliav, odmien, žehličiek či vopred očividne nesplniteľných sľubov, je vôbec o čo stáť? Zvlášť, ak „Politická vôľa či politické obchodovanie je v službe všemocnej privátnej ekonomiky, ktorá pod bezúhonnou nálepkou „trhového hospodárstva“ slúži ako ochranný štít dominantnej, čoraz špekulatívnejšej ekonomiky s črtami kasína, ktorému je reálny život úplne ľahostajný.“ (Vivanne Forresterová)„Z roka na rok začína byť zjavnejšie, že dnešná kapitalistická politika zbavená socialistického nepriateľa nie je nič viac než veľký biznis inklinujúci skôr k potrebám systému než k potrebám svojich obetí.“ (Tariq Alí) „Začína byť evidentné, že tradičný politický systém nie je schopný ťaživé spoločenské témy ani uchopiť, ani na ne nájsť adekvátnu odpoveď.“ (Noreena Hertzová)

Nikto nekope za obete

Nikdy v modernej dobe neboli rozdiely medzi majetnými a nemajetnými také priepastné ako dnes, nikdy nebolo také množstvo ľudí vylúčené z procesu vytvárania hodnôt a nikdy predtým sa toľko ľudí neocitlo v situácii, keď nenájdu nikde oporu. Svet ovládaný kapitalizmom voľného trhu – najvýkonnejším známym systémom na vytváranie bohatstva – však už nemá tradičné politické spektrum, ktoré sa pred desiatkami rokov definovalo na základe postojov ku kapitalizmu: pre alebo proti. Nové stredoľavé strany sa dnes vôbec neprofilujú na pravoľavej osi. O obete kapitalizmu sa nikto (ani Fico) nestará. Britský politik Stephen Byers zo strany New Labour povedal, že vytváranie bohatstva je dnes dôležitejšie ako jeho prerozdeľovanie.

Slovensko je vlečené v prúde globalizujúceho sa kapitalizmu a neoliberalizmu. Navyše platí, čo povedal bývalý prezident nemeckej centrálnej banky Hans Tietmeyer: „Politici musia pochopiť, že sú teraz pod kontrolou finančných trhov, a nie národnej debaty.“ Je preto smiešne, že niekto minulú vládu obviňoval zo socialistických či nebodaj komunistických postojov, zámerov a činov.

Ak by niekto chcel problémy utláčanej masy ľudí riešiť, mohol by sa o to možno pokúsiť ako Hugo Chávez, Evo Morales či Rafael Correa – s odvahou, avanturistickým založením a ľudovou podporou. Môžu latinskoamerické pokusy čosi zmeniť? Venezuelský experiment je nepríjemný najmä pre miestnych oligarchov. Jeho nebezpečenstvo pre súčasný svetový systém sa zveličuje. Sú za tým obavy, že by sa mohol stať infekčným aj pre iné krajiny okrem Bolívie a Ekvádoru. Možno teda očakávať, že sa v dohľadnom čase čosi zmení?

Politici neohrozia status quo

Podľa Noreeny Hertzovej doménou hlavných politických strán nikdy neboli radikálne opatrenia. „Politici majú prirodzené sklony udržovať pri živote systém, ktorý im pomohol na špičku. V minulosti muselo dôjsť ku krachu na Wall Street, k veľkej hospodárskej kríze, nástupu fašizmu a 2. svetovej vojne, aby sme sa vôbec zamysleli nad tým, ako riadiť globálne záležitosti.“

Dnešná ekonomická kríza ešte nie je dosť hlboká, aby sa stala príležitosťou na zamyslenie sa a zmenu. Opatrenia sú len kozmetické, nič neriešia.

„Ak vezmeme do úvahy vyhrážky nadnárodných korporácií, že  z krajiny stiahnu kapitál, ak sa im nejaké rozhodnutie vlády nebude páčiť či pokiaľ im bude daňová záťaž pripadať príliš vysoká, a k tomu tendenciu trhu trestať rozpočtovo nezodpovedné vlády, je v podstate nemysliteľné, že by nejaký jednotlivý štát porušil rovnováhu síl v neprospech biznisu,“ myslí si Hertzová.

Je zrejmé, že strašenie Chávezom a najmä neradikálnym Ficom bolo a je komické. Bývalý premiér sa ani náznakom nepokúsil dospieť k myšlienkovým pochodom a činom  juhoamerických ľavicových politikov. Nehovoriac o tom, že osamotená akcia jedného štátu nemôže narušiť systém, iba ohroziť záujmy miestnych zbohatlíkov.

Tu je aj odpoveď na otázku, koho vlastne v parlamentných voľbách volíme. Volíme finančné skupiny, zatiaľ čo si nevedomkyvoľkáme v upokojujúcom vsugerovanom vedomí, že západná demokracia je to najlepšie, čo bolo doteraz vymyslené.

Demokrat Al-Kaddáfí?

Ak nahliadneme do Zelenej knihy nenávideného líbyjského diktátora a podporovateľa terorizmu Muammara Al-Kaddáfího, nájdeme aj takéto aktuálne myšlienky: „Parlament sa pôvodne založil, aby zastupoval ľud, no to samé o sebe je nedemokratické, pretože demokracia znamená moc ľudu, a nie moc jeho zástupcov. …. Masy sú od svojho zástupcu úplne izolované, a ten je naopak izolovaný od nich. Ihneď po získaní hlasov si sám monopolizuje zvrchovanosť a koná namiesto nich. Prevládajúce súčasné tradičné demokracie vo svete obdaria poslancov parlamentu posvätnosťou a imunitou, ktorá je upieraná iným jednotlivým príslušníkom ľudu. Znamená to, že sa parlamenty stali prostriedkom, ako pre seba ulúpiť a uchvátiť moc ľudu.“

Paradoxne, aj plukovník s teroristickými imidžom považuje parlamentný systém za prežitok. Podľa Kaddáfího sú jediným prostriedkom na dosiahnutie ľudovej demokracie Ľudové kongresy. V Zelenej knihe vysvetľuje ich fungovanie dokonca aj pomocou grafických náčrtkov. Obávam sa, že napriek tomu to v Líbyi nie je to pravé orechové. Isté však je, že parlamentná demokracia v dnešnej podobe je už prekonaná a nespĺňa svoj účel.

Je načase vytvoriť čosi nové, skutočne demokratické. Účasť vo voľbách totiž stráca zmyslel. Zvlášť po čerstvých skúsenostiach z parlamentných volieb, v ktorých opäť raz nevyhral víťaz, ale náhradné zoskupenie, ktoré zo svojich volebných programov ešte pred zložením vládneho programu povypúšťalo väčšinu sľubovaných cieľov.

Foto: Za svojimi voličmi vyrážajú zväčša len pred voľbami.
Autor foto: SITA/Tomáš Somr

Ilustračné foto: democracylntl