Voľby v komunistickom režime boli voľbou spoločnej kandidátky Národnej fronty. Popri kandidátoch Komunistickej strany sme volili aj zopár členov satelitných strán – Strany slobody a Strany slovenskej obrody, ktoré vlastne robili rovnakú politiku ako KSČ. Na kandidátke ich dopĺňalo zopár zástupcov záujmových organizácií od odborárov a zväzákov až po filatelistov. Všetkých vždy vyberala Komunistická strana podľa pomeru robotníkov, roľníkov a pracujúcej inteligencie, pričom muselo ísť o ľudí lojálnych k zámerom a cieľom strany. Hlasovací lístok bol len jeden a my sme sa mohli rozhodnúť len o tom, či ho vhodiť do urny alebo nie. Drvivá väčšina občanov ho vhodila, lebo ak niekto neprišiel voliť, voľby prišli za ním v podobe agitačnej dvojice s prenosnou urnou. A ak občan aj tak odmietol voliť, čakali ho problémy v práci a inde. Účasť v takýchto voľbách bola 99-percentná.
Dnes máme hlasovacích lístkov koľko chceme; v ostatných voľbách kandidovalo osemnásť politických strán. Možno však povedať, že sú voľby demokratickejšie? Môžeme si vybrať zástupcov ľudu, ktorí budú naozaj hájiť naše záujmy? Máme dostatok informácií pre zodpovedné rozhodnutie koho voliť, alebo sme ovplyvňovaní žehličkami, ponúkanými pred volebnými miestnosťami, a nepodstatnými pseudoinformáciami, ktorými nás zahŕňajú médiá?
Mediálna mozgová masáž
Informovanosť občanov o zásadných otázkach je sporná. Spisovateľ Ignatio Ramonet dokonca tvrdí,„…že sa zákerne dostavila nová forma cenzúry, ktorú by sme mohli nazvať demokratickou cenzúrou. Tá sa na rozdiel od autoritárskej cenzúry už nezakladá na vypúšťaní a na vystrihovaní, na amputácii alebo prohibícii údajov, ale na hromadení, nasycovaní, excese a nadbytku informácií.“ Futuristi Alvin a Heidi Tofflerovci píšu, že„aj obyčajné zábavné programy sú modifikované tak, aby obsahovali skryté propagandistické oznamy/smernice šité na mieru jednotlivcov alebo rodiny.“
Záplava pseudozábavného balastu, ktorý na nás chrlia naše súkromné televízie, ba aj tá verejnoprávna, a tušené, ba aj deklarované politické zameranie slovenských zabávačov naznačujú, že je to tak aj u nás. Napriek tomu ponuka osemnástich strán naoko vyzerá dobre, je skutočne bohatá. Realita je však rozpačitá.
Na základe čoho si volič vyberá stranu, ktorú bude voliť? Na základe racionálnej úvahy nad programom tej ktorej strany, alebo podľa kvality a nápaditosti marketingu? Prečo je hlavnou potrebou demokratických politických strán zohnať (na voľby) toľko peňazí?Pretože vďaka absencii jasného ideového vymedzenia sa od seba jednotlivé strany odlišujú nanajvýš svojou marketingovou stratégiou. A to je nákladné.
Naša demokracia robí kroky späť
Jedno z najviac skandovaných hesiel novembrových ulíc v roku 1989 znelo: „Chceme slobodné voľby!“ Máme ich? Dovolím si tvrdiť, že tohtoročné parlamentné voľby boli najmenej demokratické od spomínaného prelomového roku. Mohli sme si vybrať kapurkovú recesistickú stranu, rôzne mikrostrany, o ktorých ani samotní zakladatelia netušili, načo ich vlastne založili, aj novovytvorené strany, ktoré boli naopak založené veľmi účelovo – mali zobrať hlasy čiernym koňom parlamentných volieb.
Volebným lídrom jednej z ministrán, ťažko zaraditeľnej do predchádzajúcej charakteristiky, bol bývalý druhý muž verejnoprávnej televízie a prvý muž Dopravného podniku mesta Bratislava Branislav Zahradník. Vo volebnej kampani sa obracal na občanov so slovami, aby dávali hlas pre slušnú a zodpovednú politiku a pre nových ľudí z regiónu. Pár týždňov po voľbách odstúpil z riaditeľskej funkcie. Bolo to dva dni potom, čo bol ukončený audit hospodárenia firmy platenej z daní občanov, ktorú riadil. Audit jasne dokázal, že dotyčný kandidát na parlamentného poslanca nepracoval v dopravnom podniku ani slušne, ani zodpovedne.
Projekt Strany demokratickej ľavice financovaný ktoviekým, v spolupráci s načisto nedôveryhodnými Zelenými, knísajúcimi sa pri každých voľbách ako osika vo vetre (podľa toho, odkiaľ fúka), mal jediný cieľ – oslabiť pozície Smeru-SD. Marketing bol takmer úspešný. Nápadité moderné bilbordy pôsobili na sociálne cítenie a fešný mladý predseda mal vo vrecku riešenia na všetky neduhy Slovenska. Nemohlo to nezabrať. Aspoň tak to vyzeralo. Malo to len malú chybičku krásy. Politik, ktorý začína každú vetu slovom jednoznačne, sa pre uvažujúcich ľudí stane nedôveryhodný. Presvedčil len 2,41 percenta voličov.
Na mladých sa zamerala aj novovzniknutá strana SaS. Nalákala naivných voličov na sľuby legalizácie marihuany a na registrované partnerstvá pre homosexuálne páry. Hneď po voľbách sa týchto zámerov vzdala ako prvých. Ľudí lákala aj zbieraním podpisov na uskutočnenie referenda s celkom zaujímavými otázkami. Keď však bolo potrebné do Ústrednej referendovej komisie dodať svojho človeka, SaS stratila záujem, rovnako ako ho stratila aj o agitáciu v prospech účasti na referende. Predvolebné odporúčanie Richarda Sulíka, aby zamestnávatelia odmenili pracovníkov, ktorí po voľbách prinesú hlasovacie lístky Smeru-SD, ĽS-HZDS a SNS nemá s demokraciou nič spoločné. Nehovoriac o tisícoch falošných listov neznámeho autora, ktoré s hlavičkou strany Smer-SD a podpisom Roberta Fica zaplavili Slovensko. Menom predsedu Smeru-SD sa v nich písalo, aby ľudia, ktorým záleží na budúcnosti ľavice, volili SDĽ…
Bývalí komunisti nemôžu za všetko
Naprieč všetkými médiami sa ako červená niť vinie názor, že všetko zlé, čo sa dnes deje, spôsobujú bývalí komunisti, ktorí šikovne poprevracali kabáty. Ak si uvedomíme, že od novembra 1989 uplynulo 21 rokov, musíme skonštatovať, že mnohí komunistickí aparátčici sú dnes už na pravde Božej. A ak tí zlí, ktorí manipulovali, klamali a okrádali občanov boli práve komunisti, tak ako je potom možné, že nie tie prvé ponovembrové, ale až tieto posledné voľby boli samý podvod a manipulácia?
V roku 1990 som bol predsedom Slovenskej volebnej komisie (SVK). V prvých slobodných voľbách kandidovalo 16 politických strán. Je pochopiteľné, že v štruktúrach všetkých zúčastnených strán vrátane VPN a KDH bolo bývalých komunistov ako maku. Napriek tomu to boli azda najpokojnejšie a najslušnejšie ponovembrové parlamentné voľby.
Slovenská volebná komisia musela riešiť len dve väčšie narušenia volieb. Jedno sa udialo v deň návštevy prezidenta Havla v Banskej Bystrici. Slovenská televízia odvysielala z tohto mítingu priamy prenos a VPN ho využila na predstavovanie svojich kandidátov do parlamentných volieb. Problém sa elegantne vyriešil tak, že všetkým politickým stranám okrem VPN pribudlo na volebnú agitáciu po ďalších desať minút vysielacieho času. Druhá sťažnosť sa týkala politickej agitácie kňazov v prospech KDH. Po rokovaní s arcibiskupom Sokolom zástupcovia SVK dostali prísľub, že agitácia sa ukončí. Ďalšie závažné podnety neprišli a tie čo boli, sa vyriešili.
V dnešných voľbách kňazi veselo agitujú a nikto sa nad tým už nepozastavuje. Do schránok padajú falošné listy, v ktorých predseda vlády vyzýva voliť inú stranu, a nič sa nedeje. Ponúkajú sa zľavy v obchodoch a odmeny pracovníkom, ktorí prinesú nevhodené volebné lístky. Na voličov sa usmievajú guláše, alkohol a žehličky. Nikto sa nad tým nevzrušuje. Veď je to súčasť demokratických parlamentných volieb.
Foto: Niet koho voliť…
Autor foto: SITA/Ivan Fleischer
Ilustračné foto: Alena Behúnová a Vlado Ochotnický
Pokračovanie článku nájdete tu:
