Napohľad útla knižka Marty Hlušíkovej Žena našívajúca záplaty ukrýva v sebe osemnásť príbehov, ktoré, ako naznačuje samotný názov, sú písané väčšinou z pohľadu ženy a sú o ženách. Avšak nie len. Autorka pred nami rozbieha maratón citov, pocitov, snových predstáv, utajovaných vášní, odpustiteľných či menej odpustiteľných nerestí, ktorými disponujú hlavné i vedľajšie postavy, mužské aj ženské.
Marta Hlušíková: Žena našívajúca záplaty,
Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2021, 151 strán
Možno práve preto, aby si čitateľ nesadol ako k prestretému stolu s objednaným – a teda očakávaným – jedlom, sú prvé tri za sebou idúce poviedky (Hviezdny večer, Nočné stretnutie, Deň akýmsi spôsobom iný) o mužoch a písané z ich pohľadu. Muži, ktorí v poviedkach vystupujú, nie sú typu „mačo“, nie sú ani dokonalí, a až na Adolfa v prvej poviedke ani samoľúbi. Napokon, aj samoľúby Adolf, učiteľ na strednej škole, trpí kvôli svojmu nešťastnému menu zábranami. Pod pseudonymom Floda (a-d-o-l-f odzadu) vyhrá literárnu súťaž pre mladých, no nakoniec sa neodváži vyzdvihnúť si cenu, keďže každý očakáva, že Floda je dievča. Prekvapený pozoruje, ako si cenu preberá falošná „Floda“ využijúc situáciu, že skutočný autor sa neodhodlá k autorstvu priznať, keďže sa mu ako učiteľovi slovenčiny a literatúry nepatrilo súperiť so študentmi. Viktor v druhej poviedke má rovnako zábrany: už v ranom detstve sa ktosi z rodiny o ňom vyjadrí, že je taký, akoby mu tvár predbiehala myšlienky. Keď vyrastie, trápi ho jediná otázka – čo po ňom zostane, keď tu raz nebude. Táto otázka ho natoľko sužuje, že často nevie v noci spať. Vtedy vstane a ide do parku, kde počíta kroky od miesta k miestu. Pri jednom takom nočnom „výlete“ Viktor zistí, že nie je jediný, kto v noci nespí a v parku (zrejme aj inde) počíta kroky, čím sa mu značne uľaví, no samotný problém (postava pravdepodobne trpí autizmom) to nerieši. Protagonista tretej poviedky sa zas stane obeťou cudzieho omylu, na základe ktorého sa mu rozpadne manželstvo. Náhoda spôsobí, že sa dozvie, ako k omylu došlo a pri náhodnom stretnutí s dotknutými osobami chce im svoje zistenie vyjaviť. Sám však upadá do omylu, lebo si spletie osoby. Jeho životná obava, že na starobu oslepne, sa takto naplní skôr, než predpokladal, aj keď nejde o fyzickú, ale o duševnú slepotu.
Autorka v týchto troch poviedkach veľmi dobre vystihla mužskú dušu, ktorá – rovnako ako tá ženská – v určitých chvíľach trpí zábranami, trápi sa (napohľad) zbytočnosťami a zaplieta sa do vlastných omylov.
V ďalších poviedkach sú dominujúce ženské postavy, ktoré vo všeobecnosti charakterizuje väčšia vyrovnanosť. Tieto ženy sa nederú do popredia, skôr pozorujú okolitý život, spomínajú, rozjímajú, ale pri hľadaní osobného šťastia sú opatrné. Niektoré poviedky (Vôňa mora, Rovnováha, Kazove labute) majú silný poetický náboj, v iných spoznávame ženu ticho trpiacu (Vykričíš mu to do vody, Raz čudný chlap), ale aj jej odhodlanie nevzdať sa a nesúhlasiť s príkorím (Kvapky), čo niekedy vedie až k tichej pomste (Manželstvá ako biele panely). Niektoré z poviedok pôsobia ako beletrizované autentické príbehy samotnej autorky (Pohyblivé rieky, možno aj Hľadanie), najviac však poviedka Koncert a záverečná Tvár v dlaniach. Kým v Koncerte sa autorke nepodarilo celkom odosobniť od čitateľsky nezaujímavých detailov, poviedka Tvár v dlaniach je jej pravým opakom (aj keď i tu nájdeme v úvode pár strán, ktoré dlho nenapovedajú vývoj deja). Autorka cez svoju hrdinku spomína na svojho nedávno zosnulého manžela, na život s ním, život predtým a život potom, doslova „hrdinsky“ sa vyrovnáva so všetkým, čo samota (no nie izolácia) prináša. Nevytesňuje z pamäti svoje spomienky, naopak, necháva ich voľne plynúť a dozrievať v každodennom uvedomovaní si novej, doteraz nepoznanej (kvality) reality. Práve tým nám je táto poviedka, a takisto postava v nej, blízka, že túto rolu (opusteného človeka) raz bude hrať asi polovica z nás a vôbec nevieme, ako ju zvládneme. Autorka neponúka, tobôž nevnucuje všeobecne platný návod, ako sa s novou skutočnosťou vyrovnať, predostiera len pohľad cez svoju skúsenosť, ponorená do vlastného ticha vedie s nami pomyselný dialóg.
