Niečo na tom predsa len bude. Ján Čarnogurský ako prvý a potom celá plejáda slovenských politikov viedla tuhý boj proti Vladimírovi Mečiarovi, ale o politickú smrť sa postaral až Robert Fico, keď ho zobral za koaličného partnera. A neraz bolo evidentné, že Smer pod jeho vedením poľuje na voličov HZDS, ktorých bývalí idol sa už podobal len na karikatúru toho, čo predstavoval kedysi. Ba dokonca aj šéf SNS sa opakovane sťažuje na Smer, že mu berie voličov a hovoril to i počas spoločného vládnutia.
A hoci je Iveta Radičová pod paľbou Smeru už dlho, pod intenzívnou najneskôr od jej kandidatúry na prezidentský post, R. Fico ju svojimi občas aj nevyberavými útokmi nemôže vážne poškodiť. Práve naopak. V očiach odporcov Smeru a R. Fica presne v takých chvíľach I. Radičová rastie a získava si ich kľúčové sympatie. Ficovi voliči Radičovú nikdy voliť nebudú a keďže to platí aj opačne, jeho útoky proti (momentálne) premiérke jej skôr pomáhajú upevniť si pozíciu v „antificovskom“ tábore. A ako ukázal volebný úspech SaS, to nie je malá devíza. Expremiér totiž Slovensko rozdeľuje na svojich prívržencov a odporcov a iba málokomu u nás je skutočne ľahostajný.
Profil nekompromisnej bojovníčky
To, o čo sa len málo úspešne usiluje Smer sa tento týždeň s veľmi malou námahou podarilo Radičovej straníckemu šéfovi a najmä jej kolegovi na podpredsedníckom poste v strane. Súčasná predsedníčka strany si dlhodobo budovala imidž čestnej a poctivej političky, dokonca akejsi „nepolitickej“ političky, odborníčky na spoločnosť a intelektuálky, ktorá sa v politike objavila len zhodou okolností – keď prijala „odborný“ post (ministerky práce). A keďže až na rok pred voľbami – kedy si už na dodržiavanie etických kritérií voličov dávajú pozor aj najbezohľadnejší politici (a navyše v tom čase už boli všetky dôležité zákazky rozdané) – bola donedávna stále len opozičnou političkou, dostávala sa iba do situácií, v ktorých jej na rozhodovanie stačili vlastné etické kritériá. Neniesla žiadnu skutočnú zodpovednosť, najmä nie zodpovednosť za štátny majetok a štátne peniaze, príležitosť na zneužitie ktorých býva najväčším pokušením morálky každého politika.
Politická neskúsenosť Ivety Radičovej sa prejavila vtedy, keď z vlastnej morálnej čistoty urobila svoju kľúčovú marketingovú prednosť. A z očisty správy štátu od korupcie a (straníckeho) klientelizmu jeden zo základných pilierov svojho praktického pôsobenia v politike. Rozhodla sa pre to vedome, čo potvrdila vtedy, keď sa pre zjavný skrat – ktorý sa závažnosťou ani len nepriblížil k rozkrádaniu štátnych peňazí – pri hlasovaní v NR SR, čím navyše ani nemohla zásadne ovplyvniť žiadnu dôležitú záležitosť, vzdala poslaneckého mandátu. Niet pochýb, že v tej chvíli I. Radičová konala v mene svojej politickej budúcnosti. Odišla z parlamentu, aby sa vrátila ešte vyššie, lenže tým odchodom definitívne vykreslila svoj profil političky – nekompromisnej bojovníčky proti zneužívaniu politickej moci. Napríklad na vlastné obohatenie sa.
Podpredsedníčka SDKÚ-DS vtedy nepochybne vedela, že reaguje na jednu z kľúčových požiadaviek verejnosti a vedela, že toto jej umožní stať sa veľmi rýchlo populárnou, ba i najpopulárnejšou osobou svojej strany (a možno i celej pravice). Ale hlboko sa mýlila, keď si myslela, že nárast jej popularity vo verejnosti ju posilní aj vnútri strany. A umožní jej na týchto proklamovaných hodnotách reprofilovať celú SDKÚ-DS.
Brutálne pokorenie v priamom prenose
Foto: Premiérka SR Iveta Radičová
Zdroj foto: Úrad vlády SR
Prvou ozajstnou skúškou prešla začiatkom minulého roka, keď Robert Fico odhalil špinavosti súvisiace s financovaním Dzurindovej strany. Keďže však išlo o prípad z obdobia, v ktorom nebola v politike, dávalo jej to možnosť „vyzuť sa“ zo zodpovednosti. Urobila to nemotorne a nie celkom dôveryhodne, ale nakoľko hlavným aktérom bol Mikuláš Dzurinda, ktorý to vyriešil odstúpením z čela kandidátky, dokázalo to v očiach (svojich) voličov celkom slušne prežiť. Tento prípad ju však mal dostatočne varovať, aby nemala žiadne ilúzie o tom, s čím všetkým sa bude musieť vyrovnať, ak bude úspešnou volenou líderkou. Možno si to uvedomiť nedokázala, možno to vedome odtláčala na „neskôr“, možno si ani len nepripúšťala, že by mohla SDKÚ-DS priviesť do vlády. V každom prípade túto udalosť zjavne dostatočne nevyužila.
A tak zákonite musela prísť „lekcia“. Raz by bolo zaujímavé zistiť, ako sa takému skúsenému politikovi, akým je Ivan Mikloš mohla stať taká školácka chyba, avšak to teraz nie je podstatné. Podstatné je, že Iveta Radičová sa ocitla v najťažšej situácii svojho politického života. Ak pred vyše mesiacom nespala, lebo musela do telefónu povedať ministrovi obrany, že Slovensko nepodporí nálety (či možno dokonca inváziu) na Líbyu, tak teraz mohla rovno vyskočiť z kože. V pondelok sa ešte mohla vyhnúť reakcii. V utorok, po rozhovore s ministrom Miklošom a potom šéfom daňovákov Mikulčíkom (a vari i predsedom Dzurindom), sa však musela rozhodnúť. A v stredu ukázala, ako sa rozhodla.
Na tlačovke po rokovaní vlády mohlo celé Slovensko vidieť, ako vyzerá brutálne poníženie, bezohľadné pokorenie v priamom prenose. I. Mikloš a M. Dzurinda nechali premiérku vyváľať sa v tom bahne úplne samú, ani len symbolicky ju neprišli podporiť tým, že by aspoň vedľa nej sedeli. Všetkým musí byť jasné, že v tomto kšefte sa I. Radičová „nevezie“ a naopak všetkým musí byť jasné, kto je zaň priamo zodpovedný. Všetci vedia, kto riadi funkcionárov SDKÚ-DS a koho oni aj proti Radičovej naopak plne podporujú. Všetci vedia, koho blízkym dlhoročným priateľom je šéf daňového riaditeľstva.
Bezmocná figúrka
Foto: Zľava: Ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská,
minister financií Ivan Mikloš a minister zahraničných
vecí Mikuláš Dzurinda.
Zdroj foto: Úrad vlády SR
Iveta Radičová musela svoj kalich horkosti vypiť naozaj do dna. Mikloš s Dzurindom jej nedopriali ani toľko milosti, aby sa stali hlavnými obhajcami tohto kšeftu. Novinárom a verejnosti predhodili rovno premiérku a nechali ju urobiť všetku špinavú robotu. Nechali ju hovoriť všetky tie hlúpe a primitívne „drísty“ o úplne normálnom Cypre, nechali ju mávať zdrapom papiera bez akejkoľvek hodnoty, nechali ju obhajovať to, čo doteraz kritizovala. Nechali ju pocítiť bezmocnosť, akú človek zažíva pri zúfalej obhajobe neobhájiteľného, čo navyše spôsobil niekto iný.
Ešte aj „opatrenie“, ktoré malo byť jej, Radičovej riešením celej kauzy je úbohé a založené na bohapustej lži. Premiérka povedala, že pochybnosti odstráni jej pokyn Miroslavovi Mikulčíkovi, „aby znovu otvoril možnosť komukoľvek prihlásiť sa“. Klamstvo. Nie je možné „znovu“ otvoriť niečo, čo doteraz otvorené nebolo. A kľúčovým problémom je práve to, že šéf daňovej správy doteraz nedal „komukoľvek možnosť prihlásiť sa“ do výberu budovy pre štát. Túto možnosť dostal jediný – šéf SDKÚ-DS v Nitre a kamarát M. Dzurindu.
Byť milovníkom konšpiračných teórií, napísal by som, že túto kauzu zorganizoval Mikloš s Dzurindom, aby donútili Ivetu Radičovú prihlásiť sa pred celým národom k princípom straníckeho klientelizmu a zneužívania politickej moci. A aby jej ukázali, akou je bezmocnou figúrkou. Slúžkou, ktorá musí poprieť aj samu seba, ak chce zostať v „hre“. Iveta Radičová v stredu pred očami celého národa opľula princípy a zásady, na ktorých (aspoň navonok) budovala svoju doterajšiu politickú kariéru. A nedovolila si ani najmenšiu výčitku či negatívnu poznámku, ktorá by mohla byť chápaná ako kritika nižšie postaveného štátneho úradníka. Avšak pod ochranou I. Mikloša.
Rozdiel, s akým sa pred časom vyjadrovala k I. Švejnovi a M. Chrenovi v kauze „hayekovci“ a teraz k I. Miklošovi a M. Mikulčíkovi je úplne očividný. A svedčí o tom, že premiérka je až po krk v tom, čo zvyčajne nepríjemne zapácha.
Foto: Premiérka SR Iveta Radičová
Zdroj foto: Úrad vlády SR
