Tento týždeň som zachytil akési nesmelé priznanie, že svetové ceny potravín vyháňajú nahor (aj) špekulanti na komoditných trhoch. SLOVO o tom písalo už niekoľkokrát v minulosti, ale vládnuce neoliberálne povedomie akosi zakazuje na tento fakt upozorňovať. Nieto ho ešte zdôrazňovať.
Štát sa tvári, že niečo zabezpečuje…
Takže si otvorene priznajme, ako to funguje. Neoliberálna ekonomická politika po celom svete, hnaná ideologickým nátlakom Medzinárodného menového fondu, Svetovej banky i OECD, už desaťročia vytvára stále nové zdroje „voľného kapitálu“. Ľudia sa naháňaní, aby si „sporili“, v skutočnosti investovali – kto dnes nemá nejaký „investičný produkt“ (najčastejšie v podobe tzv. kapitálového životného poistenia), akoby ani nežil. S pravidelnosťou striedania ročných období nás otravujú rôzni makléri a finanční poradcovia, ktorých jedinou úlohou je vycicať od nás peniaze, aby ich nejaké finančné spoločnosti (najčastejšie so „storočnou tradíciou a skúsenosťami“, ktorým „dôverujú milióny ľudí po celom svete“) za nás investovali.
Tento tlak by, pochopiteľne, nebol úspešný, keby sa doň nezapojili aj vlády. Tie plnia svoju rolu tak, že okresávajú zodpovednosť štátu za svojich občanov, ktorí sa ocitli bez príjmu z práce. A ešte tak, že ani samotná práca nezaručuje do budúcnosti vôbec nič. Ľudia sú tak nútení hľadať iné spôsoby, akým sa poisťujú pre prípad, že ostanú bez pracovného príjmu – pre prípad invalidity, nezamestnanosti a najmä staroby (odchod do dôchodku). „Iné spôsoby“ im poskytujú zasa len súkromné finančné inštitúcie.
Vrcholom tohto pravicového pôsobenia vlád sú tzv. dôchodkové reformy. Vrcholom preto, lebo ide o proces priamo iniciovaný a riadený vládami a občania sú doň zapojení povinne. Ak aj nemusia povinne „vstúpiť“ do nejakého investičného penzijného fondu, štát ich k tomu tlačí tým, že sa vzdáva časti svojich príjmov, ktoré ľudia musia zo zákona platiť. Tým sa jednak toto investovanie zdá byť atraktívnejšie (netreba naň dávať nič z čistých príjmov občana), jednak je súčasťou „štátnej“ politiky sociálneho zabezpečenia. „Dokonalá“ forma outsourcingu – štát sa tvári, že niečo pre ľudí zabezpečuje, v skutočnosti to za neho (ale bez štátnych záruk voči občanom) robí niekto v podobe podnikania s cieľom dosahovať zisk.
Jediný záujem – rýchly zisk
Keď sa aj začala takáto politika na národnej úrovni, muselo byť jasné, že v hraniciach jedného štátu nebude udržateľná. Veľmi rýchlo totiž došlo k takému nahromadeniu zdrojov, ktoré nebolo možné „efektívne“ investovať len v jednej krajine. Aby tento systém mohol rásť, prišlo neoliberáli s finančnou globalizáciou. Vlády si splnili ešte jednu „domácu úlohu“. Na medzinárodnej úrovni odbúrali reguláciu „pohybu kapitálu“ a postupne prijali rozhodnutia, ktoré vytvorili neobmedzený priestor pre akékoľvek investičné postupy. Jeden z nich sa dnes nazýva finančné (investičné) špekulácie.
Špekulatívny kapitál je taký, ktorý sa zameriava na krátkodobé zisky. Zjednodušene – niečo lacno nakúpiť a čo najdrahšia rýchlo predať. Nejde o investíciu, ako si ju predstavuje väčšina obyčajných ľudí – pustiť sa do podnikania, postupne ho zveľaďovať, aktuálne modernizovať a žiť z pravidelného dlhodobého zisku. Pri špekulácii sa zisk tvorí následným predajom, nie podnikaním.
Neoliberálne reformy v sociálnej oblasti (brané v širšom zmysle aj v školstve, zdravotníctve a pod.), ale i pravicové politiky v iných oblastiach spôsobili, že stále viac financií „odteká“ z verejných zdrojov do súkromných investičných schém. Dnes sú v takýchto fondoch po celom svete bilióny či trilióny dolárov a ľuďom, ktorí ich spravujú ide o jediné – o rýchly zisk. Strategické investovanie pre nich nie je zaujímavé, preto vymýšľajú stále nové príležitosti na investičné špekulácie.
Pred časom boli takouto príležitosťou akcie. Globálna hospodárska „kríza“ však investorov donútila k väčšej opatrnosti a z celosvetového hľadiska je len málo serióznych znakov istoty o čo i len strednodobom udržateľnom raste. Preto sa teraz novou príležitosťou pre špekulatívny kapitál stali komodity.
Šokujúci rast cien
Uvedomme si, že po panickom výpredaji akcií po celom svete zostali investičným fondom voľné zdroje v obrovských sumách. Lenže investori ich musia niekam investovať, inak neprinášajú zisk. Preto za ne špekulanti začali nakupovať komodity. Ekonóm a pedagóg Ľuboš Pavelka nedávno upozornil, že „postkrízové obdobie je poznačené nízkymi úrokmi, ktoré majú stimulovať spotrebu, zvýšiť dopyt a z neho vyplývajúci vyšší rast výroby tovarov a poskytovanie služieb.“ Presne s týmto špekulanti rátajú. A tak nakupujú nerastné suroviny, či poľnohospodárske výrobky alebo pohonné hmoty (resp. ropu). Lenže ak je na trhu o niečo záujem, stúpa cena – to je logika trhu.
Potvrdzuje to aj Ľ. Pavelka: „Cenový rast za posledný rok je oveľa vyšší ako (boli) očakávania analytikov.“ Dokladá to šokujúcimi údajmi z prestížneho ekonomického denníka Wirtschaftsblatt: cena bavlny vzrástla za rok 105 %, striebra 97 %, kávy 89 %, kukurice 62%, pšenice 57%, sóje 53 %, pomarančovej šťavy 49%, medi 43%, zlata 39%, bravčového mäsa 30%, cukru 27%, vykurovacieho oleja 28%, benzínu 28% (podrobnejšie informácie v grafe). Všimnite si dominantné „postavenie“ základných poľnohospodárskych produktov, z ktorých sa vyrába múka a teda najrozšírenejšia ľudská potravina – chlieb a pečivo. Iba o niečo zaostáva mäso.
V súčasnej situácii na kapitálových trhoch sú poľnohospodárske produkty istota. Prispeli k tomu aj výčiny počasia na celom svete, ktoré slúžia ako dobrá zámienka pre špekulantov – jednak majú ľudia strach, čo sa môže stať v tomto roku, jednak ochotne uveria, že ceny potravín „musia“ stúpať v dôsledku prírodných pohrôm. Na trhoch sa pritom veselo obchoduje s budúcou úrodou, o ktorej výnosoch nie je nič jasné, ale jej ceny ovplyvňujú už dnešné potraviny.
„Zisky“ si zaplatia sami ľudia
A tak sme svedkami a zároveň obeťami zákonitého dôsledku: ľudia „šetrením na budúcnosť“ prispievajú k dnešnému rastu cien. Zjednodušene: úrokové zisky, ktoré im sľubujú životné poisťovne či dôchodkové fondy, si platia sami. Buď vo vysokých cenách potravín, alebo daňami, ktoré idú na splácanie štátnych pôžičiek. Lenže na úrokoch bežní ľudia nikdy nezarobia toľko, koľko zaplatia na rastúcich cenách. Čím viac prispievame do „investičných produktov“, tým väčší priestor poskytujeme investičným špekulantom, aby nás v konečnom dôsledku zodrali z kože. Aj keď lživo tvária, že sme na tom vlastne zarobili
Bolo by naivné čakať, že tento trend oslabí akési občianske hnutie. Muselo by byť celosvetové a nemožno čakať, že by vzniklo vo vyspelom svete čo i len na území jedného štátu. Samotní ľudia to nezmenia. Ich správanie je len reakciou na kroky vlád. Opatrenia na úrovni štátov by mali tiež len spomaľujúce účinky, ale neobrátili by trend.
Skutočným riešením je prijať toľkokrát požadovanú reguláciu špekulatívneho investovania na celosvetovej úrovni. A zároveň presmerovať vládnu sociálnu politiku tak, aby financie na ňu ostávali štátu a netvorili „voľné kapitálové zdroje“ špekulantov. Štát ich tak môže využiť transparentne a efektívne na zabezpečenie istoty budúcnosti občanov, z čoho budú mať ľudia skutočný zisk. Namiesto imaginárneho, ktorý je skutočný iba pre špekulantov.
Autor je ekonomický novinár
Ilustračné foto: Keith Ramsey, Tracy O a Žarko Šušnjar
