Politiku maďarskej menšiny treba demokratizovať

„Ak radikalizácia znamená dôslednosť, potom sa jej netreba báť, ale ju vyžadovať“ vyhlásil v reakcii na medializované obavy o ďalšie smerovanie Strany maďarskej koalície Miklós Duray. Nový podpredseda SMK zodpovedný za stratégiu strany (čo je oveľa dôležitejší post, ako má oficiálna dvojka József Berényi) je aj v tomto ohľade neobyčajne úprimný. Navonok hmlisté ciele maďarskej politickej reprezentácie na Slovensku totiž nemajú iné logické vyústenie ako územnú autonómiu. K radikalizácii vnútroštátnych slovensko-maďarských vzťahov však nemusí prispieť iba nové vedenie strany na čele s Pálom Csákym. Pokojnej atmosfére rovnako nepridajú ani hysterické reakcie slovenských politikov, ktorí obviňujú SMK, že koná „proti záujmom Slovenska“ (viď vyhlásenie mládežníckej organizácie HZDS šité horúcou ihlou bezprostredne po zverejnení výsledkov volieb). Ani petícia za územnú autonómiu, ktorá kolovala na sneme, ešte nič neznamená – nacionalisti z vládnych strán zámerne prehliadajú fakt, že ju podpísalo iba zopár jednotlivcov. A nič nemusia znamenať ani Durayove reči, ktoré smerujú k vlastným voličom viac-menej populisticky. Ani tento radikál totiž nemá jasnú predstavu, ako uskutočniť etnickú autonómiu na území, ktoré nie je maďarské, ale národnostne zmiešané. Oveľa dôležitejšie bude pozrieť sa na príčiny takéhoto výsledku snemu SMK a skutočnú pozíciu jej najdémonizovanejšieho muža. Nespokojné regióny a šikovný lobing Na stránkach Slova i v dennej tlači sme dlhodobo upozorňovali na scenár, ktorý sa dnes logicky napĺňa: vo chvíli, keď SMK opustí vládnu koalíciu, uvoľní si ruky zo štátnej zodpovednosti a obnoví svoju nacionalistickú agendu ešte dôraznejším spôsobom ako pred rokom 1998. Napokon, v sobotu to otvorene priznal samotný Miklós Duray, keď vyhlásil: „Situácia je iná, ako keď sme boli vo vláde. Každá strana vo vládnej koalícii je viazaná koaličnými partnermi, v opozícii len voličmi.“ Vstup SNS do vlády tento posun iba urýchlil. Béla Bugár neprehral preto, že by Pál Csáky viac inklinoval k Durayovým predstavám (jediný rozdiel je možno v tom, že Csáky je menej čitateľný). Béla Bugár prehral preto, lebo stovky miestnych a regionálnych kádrov strany prišli po voľbách o svoje posty a túto nespokojnosť (spomeňme si na podobne nedočkavých okresných aparátčikov v SDĽ) vedel Csáky populisticky využiť. K nim sa pridalo ešte obvinenie z napojenia Bugára na maďarskú oligarchiu vedenú Oszkárom Világim, čo nebol celkom čistý ťah, pretože Csákyho pozadie nie je o nič nevinnejšie, len ho tvoria neuspokojené podnikateľské kruhy (menovite dunajskostredská, východoslovenská a bratislavská skupina). Okrem toho, Bugár sa v poslednom čase skôr snažil, aby zmiernil vonkajšie finančné vplyvy prítomné v každej strane, čo priznal a ocenil aj Duray. Rovnako fakt, že Bugára podporila väčšina okresných konferencií, svedčí o tom, že štrnásť hlasov, ktoré stačili Csákymu na prekonanie svojho súpera, je výsledkom excelentného lobingu priamo na komárňanskom sneme. Šikovná politika. Pál Csáky, akokoľvek vzdelanejší a intelektuálnejší typ ako jeho predchodca, je však v strane solitér a vie, že napriek svojej popularite medzi voličstvom SMK (v tesnom závese za Bélom Bugárom) nemá v strane zreteľnejší vplyv, ani zázemie. Jeho moc je preto plne závislá od muža, ktorý až takú mieru popularity nežne, no na chod strany má zásadný dosah. Tým mužom je, prirodzene, Miklós Duray. Autonómia sa stáva politickou témou Slovenská verejnosť má o tomto politikovi trochu skreslené predstavy. Duraya nemožno prirovnať k Slotovi. Nie je to nijaký hulvát, dokonca ani šovinista v klasickom zmysle tohto slova. Je to mimoriadne vzdelaný, zásadový a distingvovaný človek, ktorý má navyše obrovskú morálnu autoritu. Tú si nevybudoval iba ako signatár Charty 77 a politický väzeň, ale aj mnohými súčasnými postojmi, o ktorých bežný Slovák veľa nevie. Miklós Duray napríklad vždy veľmi striktne a nekompromisne odsudzoval skorumpovanosť bývalého kabinetu, odmietal všetky klientelistické praktiky, okliešťovanie demokracie a podobne. Kritizoval sociálne dopady Dzurindových reforiem ako „mimoriadne brutálne“. Osobitne obľúbený bol na juhoslovenskom vidieku, kde ho vnímali ako muža čistého charakteru. Politicky je Duray bezpochyby radikál, ale sám veľkú silu na uskutočnenie svojich hmlistých vízií nemá. Jeho cieľom preto bude skôr otvoriť diskusiu a zlegitimizovať tému územnej autonómie ako ju dosiahnuť. A smerovanie tejto diskusie bude do značnej miery závisieť aj od správania slovenských politických špičiek. Uzavretosť a izolácia Najväčším problémom politiky SMK je jej šokujúca netransparentnosť a nedemokratickosť, absencia plurality, a to dokonca aj v rámci občianskeho sektora. Maďarská komunita na Slovensku je uzavretá a slovenská verejnosť jej nijako nepomáha vyjsť z tejto ulity von, ani sa nesnaží nadviazať s ňou dialóg. Do značnej miery je to zapríčinené jazykovými bariérami. Je strategickou chybou, že bežný Slovák prakticky nevie, čo sa preberá v maďarskej tlači na Slovensku, čím žije a o čom diskutuje táto menšina (v mnohých prípadoch by bol šokovaný). Žijeme v dvoch paralelných svetoch a ani z jednej strany nevidno záujem preklenúť ich. Túto situáciu by mohol čiastočne zlepšiť monitor menšinovej tlače v slovenských médiách, ale predovšetkým potrebujeme vytvoriť spoločný priestor verejného diskurzu. Inak sa budeme naďalej utápať vo vzájomnom neporozumení a zametať problémy pod koberec – ale len do okamihu, kým nevybuchnú ako tlakový kotol. Niet iného dlhodobého zmyslu existencie SMK, ako presadiť autonómiu. Táto tendencia sa nevyrieši tým, že budeme od jej lídrov opakovane vyžadovať prejavy štátnej lojality alebo stupňovať šovinistické útoky, ale jedine tak, že sa k problému postavíme čelom. Demokratizácia politiky maďarskej menšiny je aj v životnom záujme slovenskej reprezentácie. Potrebujeme na juhu vytvoriť jednotný komunikačný priestor s ľuďmi, ktorých vnímanie reality je európske. Autor je vysokoškolský učiteľ