Politika = záujmy + ideológia!

Je politika iba kolbišťom konkrétnych súkromných záujmov a demokracia iba divadielkom pre verejnosť? Alebo v politike skutočne ide o presadzovanie svetonázorov, hodnôt a ideí? Politická teória rozoznáva oba pohľady na politiku – realistický a idealistický. Práve politický realizmus nám však pomáha vysvetliť, prečo sa dnes tak úspešne šíri neoliberalizmus, a to aj napriek tomu, že uvrháva spoločnosť do obrovských sociálnych nerovností a prospech z neho majú predovšetkým úzke ekonomické elity. Max Weber definoval politiku ako úsilie o podiel na moci. Za týmto úsilím dešifroval dva základné motívy: súkromné záujmy politikov a úsilie o dosiahnutie prestíže. Ešte pred Weberom ponúkol realistický prístup k vysvetleniu politiky Karl Marx, ktorý videl v mocenskom boji predovšetkým triedny záujem vládnucej (ekonomickej) elity. Na Marxovo posolstvo nadviazali aj mnohí západní neomarxisti. Štát a súkromné záujmy Existuje mnoho teórií, ktoré vysvetľujú spôsob prepojenia ekonomických a politických elít. Ralph Milliband napríklad tvrdí, že kapitalisti, štátni byrokrati a politickí vodcovia sú spojení do jedinej súdržnej skupiny svojím rovnakým spoločenským pôvodom, podobným životným štýlom, hodnotami a existenciou častých sietí a fór, v ktorých sa vypracovávajú koordinované stratégie štátnej politiky. V štátnom aparáte sa teda v drvivej väčšine prípadov nachádzajú ľudia zo spoločenských vrstiev, u ktorých je možné spoľahlivo očakávať, že zaujmú prokapitalistické názory v otázkach ekonomiky a priemyslu. Ako veľavravne dodáva Joseph Stiglitz: „Ministri financií a guvernéri centrálnych bánk mávajú spravidla úzke väzby na finančné kruhy. Prichádzajú z finančných spoločností a po skončení svojho funkčného obdobia v štátnej službe sa tam zase vracajú.“ Podľa Millibanda sú za takýchto okolností parlamentné metódy iba nezmyselnou vitrínou určenou na udržaniu ideologickej ilúzie, že existuje účinná ľudová kontrola tvorby štátnej politiky. V konečnom dôsledku je politika o presadzovaní súkromných ekonomických záujmov a štát plní v tomto procese predovšetkým tri imanentné funkcie, ktoré sú podľa O´Connora odvodené od požiadaviek výrobného procesu: po prvé, udržanie poriadku; po druhé, podpora akumulácie kapitálu; po tretie, vytváranie zdania legitimity. Partokracia a pluralizmus Keď sa na politický systém pozrieme z naznačenej perspektívy, nenecháme sa zmiasť faktom, že napríklad slovenský politický systém sa vo všeobecnosti zakladá na hodnotách parlamentnej demokracie, pluralizmu, rovnoprávnosti a slobody. Viacero z týchto hodnôt a presvedčení samo osebe nehovoria mnoho o skutočnom procese, ktorý sa za nimi skrýva. Pri pohľade na moderné západné demokracie môžeme spolu s Leibholtzom tvrdiť, že fenomén „vlády ľudu“ sa nesie v podobe „straníckej demokracie“. Kým kedysi vládol monarcha či feudál, dnes vládne iný druh elity – politické strany. Tieto sú, ako to prelomovo opísal Michells, takisto zoligarchizované a vládnuca elita sa teda redukuje na úzke kádre v rámci politických strán. Ani moc politických strán, resp. vrcholných politických kádrov však nie je bezhraničná. Práve naopak. Rozsah pôsobenia politických strán je podmienený rozsahom pôsobenia štátu, ktorý je iba jednou zo záujmových skupín v spoločenskom procese. Navyše, o jeho ovládnutie sa usiluje viacero záujmových skupín a demokracia znamená iba priestor pre pluralizmus týchto skupín a legitímnu snahu každej z nich o mocenský boj. Štát – registrátor záujmových skupín Predpokladom demokratického procesu je teda pluralizmus záujmových skupín. Politický pluralizmus v ideálnej podobe znamená to, že v spoločnosti existuje variabilita záujmov a je legitímne, aby všetky záujmy mali priestor pre svoje presadenie. Z tohto pohľadu je spoločnosť iba súhrnom záujmových skupín a aktuálna vláda neznamená nič iné, ako dočasné panstvo jednej zo záujmových skupín. Štát z hľadiska pluralizmu plní iba funkciu „registrátora“, ktorý zachytáva aktuálnu pozíciu určitých záujmových skupín. K týmto záverom došli americkí teoretici pluralizmu Arthur Bentley a David Truman. Aké ďalšie dôsledky z prijatia pluralizmu vyplývajú? Predovšetkým si treba uvedomiť, že súčasná vláda na Slovensku nereprezentuje všeobecné záujmy verejnosti, ale iba záujmy konkrétnych podnikateľských skupín. Vláda z hľadiska záujmov rozhodne nie je nestrannou inštitúciou. Na druhej strane treba zdôrazniť, že vláda nemá žiadne výsostné postavenie z hľadiska legitimity. Je len jednou zo záujmových skupín, podobne ako napríklad odbory. Je teda celkom legitímne, aby sa svojich záujmov domáhali nielen podnikatelia a vláda, ale aj odbory a ľudia práce. Ak napríklad protestujúce odbory volajú po generálnom štrajku, je to takisto legitímne, ako keď vláda volá po znížení daní pre podnikateľov. Kto profituje z pluralizmu? Prirodzene, pluralizmus v modernej spoločnosti nie je ideálny. Ako tvrdí americký politológ Charles Lindblom, podnikateľské záujmy sú v liberálnej demokracii a priori privilegované. Podnikatelia totiž vďaka svojim finančným možnostiam môžu vynakladať omnoho väčšie prostriedky na obhajobu svojich politických záujmov než organizácie zamestnancov. Preto je silnejší aj ich politický a mediálny vplyv. Na druhej strane je evidentné, že liberálno-demokratický pluralizmus nepokrýva všetky záujmy a mnohé menšinové záujmy (napr. environmentálne, genderové, pacifistické, alterglobalistické) celkom očividne ignoruje. Často však nielen menšinové. Do politickej hry sú totiž vpúšťané iba záujmy, ktoré sú považované za legitímne. Ako tvrdí Lindblom, práve legitimitu záujmov určuje mocenská sféra. Štát pritom nie je v žiadnom prípade neutrálny. Preto sa nemožno čudovať, že medzi legitímne záujmy na jednej strane patria záujmy veľkokapitálu a finančných podnikateľských skupín, na druhej strane však medzi ne nepatria snahy o zmenu systému z pozície organizácií robotníkov či environmentalistov. Politika teda je hrou záujmov, nie však všetkých záujmov. Primárnu úlohu hrajú záujmy najväčších hráčov, ktorí sú v kapitalistickom systéme spravidla definovaní veľkosťou svojho kapitálu. Americký politológ Robert Dahl v tomto kontexte jednoznačne tvrdí, že reálna demokratická vláda nie je záležitosťou väčšiny, ale menšiny, resp. záležitosťou ekonomických a sociálnych elít. Pluralizmus znamená iba rozptýlenie moci medzi týmito skupinami. V područí ideológie a globalizácie Základný spôsob, ako vo verejnej sfére napĺňať súkromné záujmy a zároveň vzbudzovať zdanie legitimity, je zakrývať skutočné zámery ideologickým nánosom. Ideológia má za úlohu vytvárať ilúziu, že určité politické kroky síce vyhovujú istej skupine ľudí, ale pomôžu aj všeobecnému záujmu. Tento spôsob možno v súčasnej slovenskej realite dešifrovať pomocou ideológie neoliberalizmu. Tá umožňuje rozsiahlu privatizáciu národného majetku, ktorý sa rozpredáva konkrétnym predstaviteľom veľkokapitálu (tým ideologická dogma o nadradenosti súkromného vlastníctva nad verejným náramne – ale samozrejme čisto náhodne – vyhovuje), odbúravanie sociálneho štátu (aby nedajbože bohatší nemuseli platiť vysoké dane, veď z čoho že by potom žili?) či vytváranie obrovských sociálnych nerovností (veď len tie údajne stimulujú rast a motivujú ľudí). Stačí pár ideologických dogiem, ktoré sa cieľavedome rozsievajú v spoločnosti a napokon sa z ideológie stáva – pravda. Namieste je však otázka, ktorú podľa Nietzscheho vzoru formuluje postmoderna: „Koho pravda?“ Šírenie neoliberálnej „pravdy“ na Slovensku má, prirodzene, širšie súvislosti. Postupné zavádzanie idey voľného trhu a liberalizácie ekonomiky je dôsledkom ekonomickej globalizácie a prakticky neobmedzenej mobility kapitálu. Tá umožňuje nadnárodným firmám hneď trojakým spôsobom zvyšovať svoj zisk. Môžu presúvať výrobu či jej časti do krajín s nízkou cenou pracovnej sily. Svoje výrobky môžu predávať v krajinách s vysokou kúpnou silou. A napokon, svoje dane či ich časť môžu priznávať v krajinách, kde je to pre ne najvýhodnejšie. Sociálny štát – odsúdený na smrť? Neobmedzená mobilita kapitálu, ktorá je produktom ekonomickej globalizácie, zároveň umožňuje veľkým korporáciám kedykoľvek odísť do „konkurencieschopnejších“ krajín, resp. do krajín, ktoré vytvoria pre kapitál najlepšie podmienky, často na úkor sociálnych vymožeností pre svojich občanov. Národným vládam neostáva nič iné, len znižovať dane veľkým firmám a najbohatším vrstvám a obmedzovať práva zamestnancov, aby tým prilákali zahraničných investorov. Takto však zároveň strácajú prostriedky na financovanie sociálneho štátu a ten takto postupne odumiera. Toto sú skutočné dôsledky toľko ospevovanej globálnej liberalizácie. Sociálny štát sa v tomto procese stáva nechceným dieťaťom. Je príliš drahý a mohol by odlákať kapitál. A tak sa všetky väčšinové politické prúdy okrem socialistickej ľavice a komunistov zhodli na ideológii, ktorá chápe sociálny štát ako vlastný zdroj problémov, a nie ako nástroj na ich riešenie. Ako však upozorňuje český sociológ Jan Keller: „Pritom sa v tejto ideológii mlčky opomína skutočnosť, že problémy sociálneho štátu sa vyhrotili z veľkej časti práve po tom, čo v podmienkach ekonomickej deregulácie prestávajú prispievať na jeho chod a fungovanie predovšetkým veľké firmy a najbohatšie príjmové kategórie.“ Kde vládne ideológia, alternatívy sú nežiaduce V zavádzaní neoliberálneho modelu, pravda, nezohrávajú úlohu nemenné ekonomické zákony a „historická nevyhnutnosť“. Veľkú úlohu naopak zohrávajú záujmy určitých finančných skupín, ktoré reprezentuje konkrétna ideológia. V tejto súvislosti sa nemožno čudovať, že Svetová banka je kľúčovým konzultantom slovenskej vlády a pomáha jej pri získavaní voliča. Nemožno sa čudovať ani tomu, že SB pomohla slovenskej vláde pri neoliberálnych reformách miliónmi dolárov (ktoré však budú musieť daňoví poplatníci splatiť). Reformy, ktoré zavádza súčasná vládna koalícia, sú v záujme veľkých finančných skupín a úloha SB a MMF je v tomto procese zavádzania neoliberálnych reforiem kľúčová. To však neznamená, že aj odborná. Vierolomné svedectvo o tom podáva renomovaný ekonóm Joseph Stiglitz, podľa ktorého sa rozhodnutia MMF vždy robili iba na základe „akejsi bizarnej zmesi ideológie a zlej ekonómie, dogmy, ktorá bola niekedy iba chatrnou zásterkou partikulárnych záujmov… Existovali iba direktívy, po alternatívnych názoroch sa nepátralo… Ideológia stanovila pravidlá MMF a od členských štátov sa očakávalo, že ich budú bez reptania akceptovať… Vo svojom osobnom živote asi tiež nejdeme slepo za nejakými názormi bez toho, aby sme sa porozhliadli po iných variantoch. Napriek tomu štáty po celom svete dostali pokyn, aby sa takto nejako správali.“ Načo dôkazy, keď poznajú „pravdu“? Napriek obrovským zlyhaniam, narastajúcej sociálnej nerovnosti či chudobe si však centrálne globálne finančné inštitúcie nezobrali žiadne ponaučenie. Podľa Stiglitza má MMF pocit, „že si z toho všetkého nemusí brať ponaučenie, pretože odpovede už pozná; keď ich neposkytla ekonomická veda, tak ich dodala ideológia – jednoduchá viera v slobodný trh. Ideológia je prizmou videnia sveta, súborom natoľko pevných presvedčení, že človek vlastne žiadne empirické potvrdenie nepotrebuje… Pre stúpencov nespútaného trhu bola liberalizácia kapitálového trhu očividne žiaduca; nepotrebovali dôkazy, že podporuje rast.“ Ako Stiglitz pokračuje, svetový neoliberálny trend pod taktovkou SB a MMF je neúprosný. Tlačí sa na liberalizáciu kapitálového trhu, a to aj napriek tomu, že neexistuje žiaden dôkaz, že by podnecovala hospodársky rast. Dodajme, že argumentáciu hospodárskeho rastu ako dôvod privatizácie a liberalizácie je naďalej najsilnejšou ideologickou zbraňou v rukách vládnucich politikov na Slovensku. Poznáme však aj ďalšie argumenty tendenčných slovenských ekonómov o tom, že za zvyšovanie nezamestnanosti môžu odbory alebo minimálna mzda. Aj na toto ideologické zavádzanie má Stiglitz odpoveď: „Nižšie mzdy môžu niektoré firmy viesť k tomu, že príjmu pár pracovníkov navyše. Počet nových prijatých pracovníkov býva relatívne malý, ale útrapy spôsobené nižšími mzdami všetkým ostatným pracovníkom môžu byť veľmi vážne.“ Namiesto záveru… Slovenská politická realita, ovládaná direktívami SB a MMF a neoliberálnou ideológiou, ponúka experiment, ktorý nemá odborné a racionálne krytie – zato mu však nechýba ideologické nadšenie. Ani ideologická sleposť mnohých vyznávačov voľného trhu však nie je leitmotívom zmien. Neoliberálne reformy predovšetkým niekomu slúžia – a nie sú to chudobné masy, komu slúžia. Toľko nás učí politický realizmus. Žiaľ, slovenská verejnosť v súčasnom stave vývoja spoločnosti neponúka žiadne významnejšie spätné väzby a apatia obyvateľstva iba dodáva väčšiu guráž vládnucim elitám v zavádzaní liberalizácie. Nič im nebráni v tom, aby postavili „stroj času“ a poslali nás všetkých do Manchestru 19. storočia. Jestvuje ešte nádej zabrániť im v tom? Autor je politológ