Od konca šesťdesiatych rokov existujú v spoločnosti permanentné tlaky na zmenu. Revolta voči byrokracii, autokracii a systému kontroly pozvoľna prerástla do sformovania principiálneho politického štýlu, ktorý energicky presadzovali nové sociálne hnutia. Tie vniesli do politiky také témy ako požiadavka väčšej autonómie, spontánnosti, mobility, ničím nespútanej kreativity. Boli to zväčša ľavicoví búrliváci, ktorí odmietali úzku špecializáciu prebyrokratizovaných technokratov a vyslovovali sa za otvorenosť voči všetkým novým zmenám, za väčšiu neformálnosť, za oveľa bohatšie medziľudské kontakty a autentickejšie osobné vzťahy. Je dôležité zdôrazniť, že tieto heslá boli vznášané s cieľom dať väčší priestor zamestnancom, ktorých zväzovali a obmedzovali veľké byrokratické organizácie. Je to dôležité preto, lebo všetky spomínané požiadavky zneužili vtedy ešte nevýrazní prívrženci neoliberalizmu, ktorí svedomito zapracovali takto formulované tézy do svojej ekonomickej politiky, samozrejme, už s úplne odlišným cieľom – umožniť nepretržité zvyšovanie podnikateľského zisku bez ohľadu na sociálne a environmentálne kritériá. Sociálna demokracia nestačila otvárať ústa, keď pravica začala v sedemdesiatych rokoch systematicky „tunelovať“ ľavicovú ideológiu a porážala ju jej vlastnými zbraňami. Na prvý pohľad vyzerá život v sieťach ako číra ríša slobody, kde neexistuje žiadna monotónna a ubíjajúca rutina, žiadne zväzujúce hierarchie a obmedzujúce predpisy. Tento atraktívny obraz sveta je však prinajmenšom skreslený. S ústupom hierarchických foriem byrokratizovanej kontroly ani zďaleka nemizne kontrola ako taká. Je iba nahradená iným, menej viditeľným typom dozoru. Všetky organizačné zmeny umožňujú nahradiť hierarchickú kontrolu kontrolou trhového typu. Inými slovami, všetky heslá ľavice z konca šesťdesiatych rokov boli šikovne využité na to, aby mohli jednotlivé firmy čo najviac ušetriť na svojich zamestnancoch a tieto ušetrené peniaze nemuseli odviesť do pokladnice sociálneho štátu. Tak často spomínaná flexibilita umožňuje prenášať na zamestnancov, ale aj na subdodávateľov a tých, ktorí poskytujú firme nevyhnutné služby, celú váhu trhovej neistoty. Mladí nadšenci si neuvedomili (a v mnohých prípadoch si dodnes neuvedomujú), že neopatrným odmietaním klasických demokratických štruktúr a uprednostňovaním nehierarchizovaných sietí vytvárajú ideálne podmienky na zvláštnu vládu formou dohody, ktorá je najtypickejším prejavom korporativizmu, a ten je zasa živnou pôdou pre vznik fašizmu. Pokus nových sociálnych hnutí rozpustiť všetky pevné a fixné štruktúry moci v spoločnosti sa neskôr obrátil aj proti existencii najväčšieho výdobytku ľavice – sociálnemu štátu. Administratíva sociálneho štátu totiž nereaguje na štruktúry autentických potrieb, ale na potreby, ktoré sama vyvoláva. Ďalšie znepokojenie etablovanej politickej ľavice vyvolal vznik zelených strán v sedemdesiatych rokoch, osobitne v Nemecku. Viacerí autori označujú nástup zelených ako nové štiepenie ľavice. Spočiatku ich síce považovali len za prechodné protestné hnutie, ktoré sa v dôsledku prehlbovania rozdielov medzi životným prostredím jednotlivých ľudí transformovalo krátkodobo na politickú stranu, ale už v osemdesiatych rokoch sa tieto tvrdenia ukázali byť zjednodušené a vonkoncom nesprávne. Hlavný dôvod zdanlivo nečakaného objavenia sa nového politického aktéra na scéne spočíva v hlbokej premene hodnôt, ktorá bola už od sedemdesiatych rokov predpovedaná a analyzovaná na základe širokých, vysoko fundovaných empirických vedeckých výskumov. Rastúca časť mladej generácie sa totiž prakticky všade na Západe odvracia od prevládajúceho materialistického hodnotového systému a orientuje sa na postmaterialistické hodnoty individuálnej sebarealizácie, zmysluplnejších sociálnych vzťahov a zdravého životného prostredia. Títo postmaterialisti inklinujú k novým, nekonvenčným politickým štýlom a dávajú prednosť verejnému angažovaniu vo vlastnom prehľadnom okolí. Svojím sociálnym postavením i kultúrnymi vzorcami predstavujú tie spoločenské skupiny, z ktorých sa dosiaľ formovalo skôr voličstvo sociálnej demokracie. V sedemdesiatych rokoch silnelo aj mierové hnutie ako reakcia na hrozbu rozmiestnenia atómových zbraní v západnej Európe a ženské hnutie ako sklamanie nad falošnosťou politických strán hlásajúcich rovnosť pohlaví. Najväčšiu silu však nadobudlo práve environmentálne hnutie, a to práve pre komplexnosť programu, o ktorý sa neskôr obohatilo. Zelení sa totiž časom prestali obmedzovať na boj proti skládkam odpadu, znečisťovaniu ovzdušia a jadrovým elektrárňam. Do svojej agendy veľmi rýchlo zahrnuli aj práva spotrebiteľov, pacifistickú zahraničnú politiku, všeobecnú rovnosť a ekonomickú sebestačnosť, čím vytvorili unikátny hodnotový systém vymykajúci sa z tradičného pravo-ľavého rámca. Väčšina nových sociálnych hnutí však odmieta do sféry inštitucionalizovanej politiky vstúpiť. V tejto súvislosti sa zeleným vyčíta, že opustili platformu globálnej civilizačnej opozície a predčasne vstúpili do štandardizovaného priestoru, ktorý môže otupiť a zdiskreditovať ich ciele. Individuálnu autonómiu, solidaristické formy sociálnej organizácie a integritu fyzických podmienok života totiž nemožno presadzovať v podmienkach štátneho byrokratického mechanizmu. Napriek tomu treba podčiarknuť, že nové sociálne hnutia v tomto období nepredstavovali aktéra, ktorý by sa usiloval o zničenie kapitalizmu a vybudovanie nového spoločenského usporiadania. Boli zatiaľ iba sebalimitovaným radikalizmom snažiacim sa o zmenu charakteru priestoru medzi štátom a sférou individuálnych životov.
